Revolúcia na spadnutie?

19. 1. 2011 / Ľuboš Blaha

Má to celé zmysel?

Na svojich účtoch mali títo páni v danom čase "prebytočných", respektive neviazaných, niekoľko desiatok až stoviek miliárd dolárov. Uvažovali, čo s nimi. Ako ich využiť tak, aby ešte lepšie poslúžili svojim záujmom? Ako kúpiť ďalších politikov? Ako efektívnejšie sprostredkovať svoje posolstvá v médiách, ktoré vlastnia? Ako pohltiť ďalšie sektory ekonomiky, ktoré ešte ich finančná sila neprevalcovala? Ako vytvoriť priestor pre ďalší biznis uprostred tradičných indiánskych komunít v Latinskej Amerike, ktoré ešte nestihli spustošiť svojimi projektmi? Ako zbaviť obživy ďalšie milióny roľníkov a drobných obchodníkov vytváraním gigantických výrobných a predajných sietí, ktorým nikto nemôže konkurovať? Ako presadzovať neoliberalizmus, ideológiu, ktorá im otvára nové trhy a oslabuje štátnu reguláciu? Ako dosiahnuť ešte väčší zisk?

Keď sa človek zamýšľa nad enormnou mocou, ktorou disponujú najbohatší ľudia sveta, chtiac-nechtiac sa musí pýtať: má vôbec zmysel odporovať? Som si istý, že mnohých presvedčených antikapitalistov desí otázka: aký dosah asi tak majú kontemplácie ľavicových intelektuálov o sociálne spravodlivejšej spoločnosti v kontraste s prostriedkami, mocou a vplyvom niekoľkých stoviek ľudí, ktorí dnes ovládajú väčšinu svetového majetku a v ktorých záujme je udržiavanie globálneho kapitalizmu v jeho neoliberálnej podobe? Na úvod tohto článku som použil príklad z Latinskej Ameriky, ale takýchto stretnutí sa koná po celom svete každý rok desiatky a mnohé z nich sú ďaleko významnejšie než to v Ixtape. Vyzerá to tak, že kapitál má v rukách všetky tromfy.

Beznádej? Kdeže!

Na jednej strane sú ľudia, ktorí vlastnia prakticky všetkých politikov sveta, všetky médiá, univerzity, občianske združenia, výskumné centrá, celebrity atď. Odľahčene povedané: ak by sme s kolegom Valachom mali "vyhovujúce" názory, nejaké omrvinky zo závratného bohatstva, ktoré vlastnia najväčšie svetové finančné skupiny a nadnárodné korporácie, by sa možno dostali aj k nám, keby sme napríklad robili pre nejaký neoliberálny nadnárodný inštitút, alebo písali knihy o tom, aká je deregulácia, liberalizácia a privatizácia verejne prospešná, parádna, úchvatná a skvelá, hip-hip-hurá.

Lenže my dobrovoľne stojíme na druhej strane barikády. Ako táto strana vyzerá? Na tejto strane je zopár ľavicových intelektuálov a aktivistov, ktorí by sa dali klasifikovať ako akási chyba v systéme. Nemajú prostriedky, nemajú vplyv, nemajú moc. A týchto zopár ľudí maľuje svoje vízie o tom, ako by mala vyzerať sociálne spravodlivejšia spoločnosť. Otázka je, koľko ľudí si prečíta ich knihy či články? Koľko ľudí sa dozvie o ich aktivitách? A koľko z nich by pre naplnenie hodnôt, o ktoré im spoločne ide, bolo ochotných obetovať svoj čas a energiu, aby prispeli k spoločenskej zmene?

Môžeme sa utešovať, že na druhej strane barikády stojí spolu s nami zhruba 90% percent svetovej populácie, ktorým globálny kapitalizmus neprináša žiadne výhody a naopak, dennodenne ich uvrháva do ponižujúcich a nedôstojných životných podmienok. Lenže nikto z týchto ľudí zatiaľ nevidí nádej na zmenu. Nikto im nevie dať spoločný cieľ. Niekto ich nevie primäť k revolučnej aktivite. A možno sa tomu čudovať pri pohľade na konto a možnosti povedzme pána Slima?

Takto nejako sa dá pozerať na situáciu, v akej sa nachádzajú odporcovia súčasného usporiadania. No veci možno vnímať aj optimistickejšie. Vo svojom článku sa pokúsim ukázať, že situácia nie je taká beznádejná, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ako sa pokúsim vysvetliť, napriek obrovskej moci, ktorou dnes disponuje nadnárodný kapitál, je neoliberálna cesta, ktorú si zvolil a ktorú húževnato presadzuje, doslova samovražedná. Je iba otázka času, kedy dôjde k zmene. A práve preto je čoraz dôležitejšie klásť si praktické otázky. Týmto spôsobom sa pokúsim odpovedať aj na kritiku Milana Valacha, ktorú cítiť z jeho článku na Britských listoch Teória revolúcie.

Pochybnosti? Kdeže!

Valach vo svojom texte správne upozorňuje, že prvým krokom akejkoľvek ľavicovej alternatívy je "zhoda na podobe cieľa -- priama demokracia a zamestnanecké vlastníctvo podnikov". Následne sa pýta: "je to náš spoločný cieľ?". Domnievam sa, že na tomto cieli by sa v zásade zhodlo viacero ľavicových intelektuálov, vrátane mňa aj Valacha. Niečo by sa doplnilo, niečo by sa premyslelo, niečo by sa zvážilo. No v tejto rovine abstrakcie prinajmenšom ja nevidím dôvod Valachove presvedčenie kritizovať, čo som jasne uviedol aj v mojej recenzii jeho knihy a vecne to dokladujem obšírnou argumentáciou v knihe Späť k Marxovi?.

Od prvej otázky teda môžeme prejsť k otázke číslo dva: ako zrealizovať hodnoty, ktoré považujeme za správne? Tam už sa odpoveď hľadá ťažšie. Vo svojej recenzii som načrtol viacero praktických otázok, ktoré by si mal zodpovedať každý aktér, ktorý má ambíciu hodnotu priamej demokracie a ekonomickej demokracie vniesť do praxe. Valach tieto moje praktické otázky nazýva "pochybnosti". Neviem, či ide o šťastné označenie, pretože priamu demokraciu ani ekonomickú demokraciu som v hodnotovej rovine nijako nespochybňoval. Iba som pomenoval niektoré z prekážok, ktoré bránia ich naplneniu. Kritizovať ma za to, to je ako kritizovať murára, ktorý chce postaviť dom, no upozorňuje ostatných, že na to potrebuje cement. A ostatní naňho kričia: "Ty máš pochybnosti o tom, že treba postaviť dom?"

Nie, o význame ekonomickej demokracie a priamej demokracie nikto nemá vážne pochybnosti, aspoň nie autor tohto textu. Pochybnosti vyvstávajú pri otázke, ako tieto hodnoty zrealizovať. A tie Valach nedokázal rozptýliť. Verím však, že jeho zámerom nie je rozptýliť diskusiu o týchto otázkach. Pretože -- ako sa pokúsim ukázať -- praktické otázky o realizácii našich spoločných hodnôt sú každým dňom aktuálnejšie.

Revolučná situácia?

Ako Valach správne vystihol, kľúčovou otázkou vo vzťahu k realizácii hodnôt je otázka subjektu zmeny. Vo svojej recenzii jeho knihy Svět na předelu, na ktorú sa odvoláva, som práve na túto otázku upriamil svoju pozornosť. Kto by mal byť nositeľom premeny spoločnosti z kapitalistickej na socialistickú, z nedemokratickej na demokratickú? Vo Valachovej reakcii možno nájsť odpoveď, s ktorou sa v zásade stotožňujem: úspešné revolúcie robia tí silní, napr. buržoázia na sklonku feudalizmu. Kto sú títo silní podľa Valacha dnes? Napovedá nám Marxov výrok, ktorý Valach použil ako motto svojho článku: "Proletariát, ktorý nechce, aby sa s ním zachádzalo ako so spodinou, potrebuje statočnosť, sebavedomie, hrdosť a nezávislosť viac než chlieb." Ospravedlňujem sa kolegovi Valachovi, ak som ho nesprávne pochopil, ale vychádza mi z toho, že subjektom revolúcie by mal byť proletariát (pracovne označme týmto pojmom nielen továrenských robotníkov, ale všetkých ľudí, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky a zároveň nie sú vo vysokých solventných manažérskych pozíciách) a tento proletariát by mal byť dostatočne silný, a teda mal by okrem iného disponovať sebavedomím, hrdosťou a nezávislosťou. Obráťme nateraz pozornosť od sféry sollen (aký by mal byť) k sfére sein (aký naozaj je). Otázka teda znie: disponuje v súčasnosti proletariát týmito vlastnosťami? Má silu na to, aby predstavoval hrozbu pre globálny kapitalizmus?

Ak sa pozrieme na súčasnú situáciu ľudí, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky, zistíme, že sa delia približne na dve skupiny. Veľká väčšina týchto ľudí žije v Treťom svete, a to v hrôzostrašných podmienkach rozvojového sveta; sú hladní, chudobní, podvyživení. Mnohí z nich sú vykorenení zo svojich tradičných komunít, sú nútení vzdať sa poľnohospodárskeho spôsobu života, ktorý im zabezpečoval aspoň čiastočnú sebestačnosť, a ak chcú prežiť, musia sa uchádzať o prácu u subdodávateľov nadnárodných spoločností, ktoré majú svoje brutálne továrne (tzv. robotárne) po celom svete. Tam pracujú ako otroci, bez sociálnych práv, v nedôstojných podmienkach, za absurdne nízke mzdy. Tí, ktorí nemajú to "šťastie" a prácu si nenájdu, buď umrú od hladu, alebo sa živia prostitúciou, drobnou kriminalitou alebo žobraním. Taká je situácia vo väčšine sveta, s výnimkou Európy, severnej Ameriky, Japonska a Austrálie. V spomínaných vyspelých štátoch tzv. Severu je však pozícia väčšiny populácie takisto ohrozená -- v mene neoliberálnej ideológie sa postupne odbúrava sociálny štát, práva zamestnancov, zvyšuje sa sociálna zraniteľnosť a nerovnosť. Zatiaľ čo v Treťom svete sa situácia väčšiny populácie stále viac približuje k Marxovej revolučnej formulke "nemajú čo stratiť, len svoje okovy", v štátoch OECD situácia väčšiny populácie pripomína skôr stav relatívnej deprivácie, ktorý opisoval Alexis de Tocqueville. Podľa Tocquevillovej teórie rastúcich očakávaní v spoločnosti dochádza k revolúcii vtedy, ak sa očakávania ľudí dostávajú do priameho rozporu so spoločenskou realitou. Vládne škrty a neoliberálne reformy, ktoré s nekompromisnou razanciou zavádza čoraz viac európskych štátov, tento revolučný rozpor pomerne presne vystihujú.

Nedá sa poslušne umierať od hladu

Ako sa zdá, objektívne podmienky pre radikálnu zmenu sú čoraz prítomnejšie. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov v západnej Európe fungoval silný sociálny štát, prakticky neexistovala nezamestnanosť ani chudoba, dnes je situácia oveľa dramatickejšia a ľudia sa začínajú búriť. Kým ešte pred niekoľkými desiatkami rokov žila väčšina Tretieho sveta tradičným spôsobom života a netušila, že by mohla očakávať lepšie životné podmienky, globalizácia uvrháva väčšinu svetovej populácie do pozície, v ktorej čoskoro nebudú mať čo stratiť okrem svojich okovov a budú si toho vedomí. Z hľadiska objektívnych podmienok je revolúcia na spadnutie. Aj preto sa v európskych metropolách plnia ulice demonštrantami. Aj preto to už dlhší čas vrie aj v Treťom svete, najmä v Latinskej Amerike. Otázka je, aké sú subjektívne podmienky tých, ktorí by mali byť nositeľmi zmeny. Respektíve, treba si položiť pôvodnú otázku: disponuje proletariát sebavedomím, hrdosťou a nezávislosťou?

V tejto oblasti je žiaľ vplyv nadnárodných koncernov, ktoré som na príklade latinskoamerických magnátov spomínal v úvode, oveľa silnejší. Vďaka kontrole nad politikou, médiami, vedou a školstvom sa nadnárodnému kapitálu darí nielen tvrdohlavo presadzovať neoliberálne reformy, ktoré prehlbujú sociálnu polarizáciu, ale aj manipulovať a ohlupovať ľudí, ktorí namiesto sledovania svojich záujmov podliehajú mylnému dojmu, že sociálna zraniteľnosť im prinesie viac slobody, že konzumné túžby definujú ich zmysel života, že triedna solidarita nie je v ich záujme. V prostredí absolútnej hegemónie neoliberálnej ideológie a individualistických hodnôt akýkoľvek intelektuálny pokus o pomenovanie alternatívy pripomína hádzanie hrachu o stenu. Aj preto som na úvod svojho textu vykreslil situáciu na antikapitalistickej strane barikády veľmi nelichotivo. Pravda, nie beznádejne. Pretože je iba otázka času, ako dlho dokážu nadnárodné koncerny takto umelo udržiavať poslušnosť ľudí čisto ideologickými zbraňami.

Adam Przeworski tvrdil, že sociálnu stabilitu kapitalizmu je možné udržiavať iba vďaka neustálym sociálnym kompromisom, t.j. systém sa musí vyplácať nielen kapitalistom, ale aj predstaviteľom práce. Takto to naozaj fungovalo v povojnovej zlatej ére sociálneho štátu. Lenže dnes už akoby nadnárodný kapitál nepotreboval sociálny kompromis. Zaslepený mocou nadobudol presvedčenie, že stačí ideologicky ohlupovať ľudí. Už Marx však veľmi dobre vedel, že v konečnom dôsledku záleží na ekonomike a životných podmienkach. Žiadna ideológia nedokáže presvedčiť ľudí, aby poslušne umierali od hladu.

Budú nemilo prekvapení...

Navyše, ani zideologizované prostredie, v akom sa nachádza väčšina svetovej populácie, nie je bez chybičky krásy. Vlastnia médiá, vlastnia politikov, vlastnia expertov. No napriek tomu bežní ľudia ich manipulačným schémam podliehajú iba naoko. Upozornil na to napríklad americký politológ James Scott vo svojej antropologickej štúdii Dominancia a umenie odporu. Ako preukázal, utláčané spoločenské triedy, napríklad otroci v otrokárskych zriadeniach, svoj súhlas s režimom a spoločenským usporiadaním prejavujú iba navonok. Na verejnosti veľmi ostentatívne ukazujú svoju poslušnosť, disciplínu a submisivitu. To však neznamená, že vedome súhlasia a zdieľajú všetky ideologické nezmysly, ktoré produkuje systém, aby legitimizoval nespravodlivosť a nerovnosť. Títo ľudia vnútorne nezdieľajú hodnoty utláčateľského systému, iba to zdarne predstierajú, pretože to potrebujú ku svojmu prežitiu. Vo chvíli, kedy je možné realizovať svoje skutočné záujmy a hodnoty, po svojej príležitosti spontánne siahnu, resp. vystrčia sa z ulity predstieraného súhlasu.

Spomínané neplatí iba pre otrokárstvo či feudalizmus. Platí to aj pre kapitalizmus. Snobské vyššie triedy sa upokojujú pocitom, že tých dole dokázali spacifikovať. Keď sa však náhodou nejaká audina mexického zbohatlíka pokazí uprostred robotníckej štvrte na okraji Guadalajary, veľmi rýchlo zistí, či naozaj "spodina" zdieľa jeho hodnotový systém, či uznáva jeho postavenie, či rešpektuje jeho aroganciu, či si ctí jeho majetok...

Keď príde ten správny čas a ľudia vycítia, že je tu nádej na zmenu, pôjdu do ulíc. V tom je ich najväčšia sila. Ak na túto silu, hrdosť, sebavedomie a statočnosť upozorňoval Valach, potom s ním môžem jedine súhlasiť. Nositeľom zmeny budú sociálne vylúčení a marginalizovaní, ktorých je kvôli globálnemu kapitalizmu čoraz viac. Je treba uvažovať nad tým, ako im ukázať, že naozaj prišiel čas na akciu. Inštinktívne sa pridajú. Buď preto, že nebudú mať čo stratiť. Alebo preto, že strácajú príliš veľa z toho, čo im v minulosti bolo priznané. Alebo jednoducho preto, že sa nikdy vo vnútri nestotožnili s hodnotovým rebríčkom, ktorý im vnucuje buržoázna spoločnosť. Isté je, že pokiaľ bude radikalizácia globálneho kapitalizmu pokračovať a neoliberalizmus spustoší všetky sociálne kompromisy minulosti, naozaj dôjde k revolúcii. Jej kolektívneho nositeľa možno nie je až také ťažké vystopovať a zrejme naozaj nezáleží, či ho nazveme zdiskreditovaným pojmom "proletariát" alebo použijeme nejaký menej zdiskreditovaný výraz, ktorý nemá ustálenú konotáciu. Podľa môjho názoru je azda ešte dôležitejšie než na nositeľa pýtať sa na to, kto a čo bude revolučnou rozbuškou.

Obrat k praktickým otázkam -- je čas

Nastáva doba temna. Doba, v ktorej kapitál už viac netúži po kompromise. A to sa mu vypomstí. Práve preto je čoraz kľúčovejšia otázka, ako zrealizovať hodnoty, ktoré spolu s Valachom a ďalšími ľavicovými intelektuálmi spoločne zastávame. Tieto otázky prestávajú byť akademickými. Stávajú sa praktickými. To je dôvod, pre ktorý nalieham, aby sme na ne hľadali spoločné odpovede, čo neznamená, že by som mal o význame ľavicových hodnôt nejaké vážne pochybnosti, ako sa domnieva Valach. Dôvodom mojich otázok je, že sa blíži zvrat a s odpoveďami nemožno čakať donekonečna.

Jediné, čoho sa obávam, je, aby zasa ľavičiari a humanisti nemuseli raz opäť čeliť morálnym dilemám, ktoré predtým ponechali stranou a potom na to doplatili (napríklad Lenin a boľševici). Aj preto si myslím, že má význam, aby sme pokračovali v nastolenej diskusii; aj preto si myslím, že filozofické knihy, ktoré píšu ľavicoví intelektuáli, majú napriek mocenskej presile kapitálu obrovský význam. Len sa nesmú zastaviť pri hodnotových otázkach. Je čas vykročiť k otázkam praxe. To bol zmysel údajných "pochybností", ktoré som naznačil vo svojej recenzii Valachovej knihy. Som rád, že diskusia pokračuje. Rozhodne má zmysel. Tak ako má zmysel aj antikapitalistický sociálny boj, o ktorom vám všetci vaši nadriadení budú hovoriť, že je beznádejný a napriek tomu si niekde hlboko vnútri budú klásť ustráchanú otázku: čo ak predsa len dôjde k radikálnej zmene?

Vytisknout