Atentát na nežnú revolúciu

28. 4. 2010 / Vladimír Ondruš

Svet sa za posledných dvadsať rokov zmenil na nepoznanie. Vedecké objavy, nová technika a technologický rozvoj vytvárajú novú podobu globalizovaného sveta. Sveta bezbrehej komunikácie, ale i bezcennosti jej obsahov, sveta otrasov tradičných inštitúcií práva, morálky a vzdelania, ktorých návrat sme si - ako sme sa domnievali - v roku 1989 vydobyli. Základy, na ktorých stojí parlamentná demokracia i trhový systém, sú čoraz labilnejšie. Spoločnosť zábavy bez povinností a zodpovednosti akoby obracala smer kultúrnej evolúcie, zušľachťujúcej ľudskú prirodzenosť. Po dvadsiatich rokoch sa zdá - a bez väčších rozdielov medzi našimi dvomi časťami kedysi spoločného štátu - že z bahna amorálky predstieraného kolektivizmu sme sa ocitli v blate neobmedzeného egoizmu.

Dynamika prírodných a sociálnych procesov sa pritom nebývalo zrýchľuje, pred nami stoja čoraz naliehavejšie výzvy. Výzvy zrkadliace dôsledky našich činov ako jednotlivcov i zložiek národov, civilizácie, ľudstva... O to dôležitejší by v tejto situácii mal byť racionálny prístup k našej minulosti i budúcnosti, bez podliehania ideologickým frázam a bez presadzovania skratkovitých, jednoduchých riešení spoločenských problémov.

Chcem preto povedať pár slov o jednej súčasti vývoja v poslednom dvadsaťročí s rozkladným účinkom na spoločnosť. O našom fenoméne "vyrovnávania sa s minulosťou" a o fatálnych dôsledkoch toho, ako bol nepochopený a vzápätí - zneužitý. Práve tento proces sa rýchlo zúžil na odhaľovanie spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Odhaľovania prostredníctvom zápisov mien údajných spolupracovníkov v archívoch Štátnej bezpečnosti.

Zdalo by sa, že ide len o epizódku nedávnych rokov, ale lustračný ošiaľ mal neblahý, ba niekedy až tragický vplyv na našu politickú kultúru, na rodiace sa právne vedomie a isteže - aj na osudy konkrétnych ľudí.

Politicky zneužité lustrovanie zdeformovalo prvé slobodné voľby, odštartovalo zánik hnutia Verejnosť proti násiliu a slovenskej verzie nežnej revolúcie.

Lustrácie - v Česku oslavované ako účinný nástroj síl demokracie - vrátili na Slovensku do hry starorežimistov. Tí napokon rozbili spoločný štát a na samostatnom Slovensku sa pokúsili zvrátiť demokratický vývoj, aj zahraničnopolitické začlenenie Slovenska. Táto záverečná časť našich spoločných dejín je jednou z najrozpornejších a tak nečudo, že sa, najmä v pôvodnom demokratickom tábore, zametá pod koberec. Zneužité lustrácie sú kostlivcom v skrini českých a slovenských demokratov. No skutočnosť, že ju nemáme odvahu otvoriť, nepomáha pravde, ani česko - slovenskej politickej a kultúrnej vzájomnosti. Nevyslovené, ale o to trpkejšie otázky, zostávajú. Napríklad táto: bola lustračná palica, ktorú držali v rukách inštitúcie federálnej moci, nástrojom na udržanie ich vplyvu, na udržanie dovtedy zabehaného mocenského centralizmu a na potlačenie akýchkoľvek kritikov - ešte aj tých, čo sa neusilovali o nič iné, než o demokratizáciu spoločného štátu? Nasledujúca úvaha si kladie neskromný cieľ -- zmenšiť ťarchu tabu, ktoré spočíva na tejto téme.

Na počiatku lustrácií v roku 1990 stál ľudsky pochopiteľný záujem novej politickej elity, občanov prenasledovaných v období totalitnej moci, zistiť, kto im škodil. Odhaliť, kto podával informácie o ich činnosti, kto v ich bezprostrednom okolí hral dvojakú hru, kto - pod rúškom susedstva, priateľstva, kolegiality či aj rodinných vzťahov - konal nemravne. Málokto sa zamýšľal nad tým, ako k takémuto vzťahu občana a Štátnej bezpečnosti prišlo a na základe akých dokumentov sa tento vzťah hodnotí. A na základe čoho sa vynášajú súdy. Štátna bezpečnosť pracovala v prísnom utajení. Ľudia z druhej strany o jej organizácii, spôsoboch práce a postupe pri vytváraní dokumentov nevedeli nič. Stretávali sa iba s následkami činnosti dôstojníkov ŠtB, často s brutálnym násilím. Onedlho po páde totalitného režimu síce nové elity vyhlásili Štátnu bezpečnosť za zločineckú organizáciu, ale súčasne podľahli domnienke, že jej dokumenty sú nespochybniteľné, hodnoverné a sú dostatočným dôkazom viny aj bez ich preskúmania. Horliví lustrátori povýšili dokumenty priam na sväté písmo.

Samozrejme, okrem presvedčených "hľadačov pravdy" sa rýchlo našli aj ľudia, ktorí pochopili, že dokumenty z archívov ŠtB možno nie sú dokonalým odrazom pravdy, ale zato sú účinným nástrojom v politickom boji. Lebo po páde totality, v období prechodu, ktorý by som nazval "cestou od nežnosti k realite", sa rozpútal zápas o moc a majetky.

Hoci som bol v roku 1989 a začiatkom deväťdesiatych rokov priamym účastníkom a svedkom mnohých závažných udalostí, mnohé mi vtedy zostalo skryté. Až po rokoch sa začali vynárať dokumenty a svedectvá, ktoré nám umožňujú rekonštruovať udalosti a hľadať ich súvislosti.

Dnes už vieme, že prehrabávanie archívov Štátnej bezpečnosti sa začalo ihneď po nástupe nových činiteľov do funkcií na ministerstvách vnútra a na ich zložkách. Postup nebol upravený žiadnym zákonom, išlo o divoké lustrácie v réžii nových funkcionárov. Mená údajných spolupracovníkov ŠtB sa vyhľadávali na základe registra zväzkov, čo sú hrubé viazané knihy s chronologickými záznamami o nepriateľských osobách, objektoch záujmu ŠtB i údajných spolupracovníkoch. V skutočnosti bol záznam iba odkazom na zväzok, spis dotyčného, v ktorom sa nachádzali dokumenty o činnosti osoby. Zväzky však po revolúcii už často neboli k dispozícii, veľká časť bola skartovaná, odložená do archívov a ku skúmaniu zachovalých zväzkov bolo treba veľa odbornosti, aj času: zväčša k nemu neprišlo ani doteraz.

Lustrácie začiatkom roku 1990 vzišli z viacerých politických skupín a boli aj vedené rôznymi záujmami. Hneď po nástupe federálneho ministra vnútra Richarda Sachera sa medzi ním a Pražským hradom vytvorila zvláštna väzba. Bol to minister vybratý prezidentom a zodpovedajúci sa osobne Václavovi Havlovi. Historik Jiří Suk spomína ako bol začiatkom roku 1990 prelustrovaný federálny premiér Marián Čalfa i ďalší činitelia. Český premiér Petr Pithart uviedol, ako sa ešte ako predseda Občianskeho fóra dozvedel od generálneho prokurátora informáciu, pochádzajúcu z archívu ŠtB, o údajnej spolupráci funkcionára Občianskeho fóra pri prezradení disidentskej akcie. Ihneď tohto funkcionára vyzval k odchodu z OF, hoci nemal v rukách spis ani dostatočné dôkazy. Súčasne Pithart spomína na svoju tieseň, keď si uvedomil, že by stačil aj na jeho osočenie akýkoľvek záznam z archívu ŠtB. Historik Jiří Suk konštatuje o prvých mesiacoch roku 1990: "Každý, kdo se pohyboval ve vyšších patrech politiky, byl potenciálním objektem sběru či prefabrikace kompromitujících materiálů... A tak nenásilnou revoluci záhy prostoupila posedlost tím, kdo je kdo... Nikdo si nebude jist..."

Ďalšou skupinou so záujmom o archívy ŠtB boli ľudia - inklinujúci k združeniu Obroda - okolo slovenského ministra vnútra Mečiara. Noví funkcionári zistili, že v registroch zväzkoch sú aj ich mená, medzi nimi aj Mečiara ako kandidáta tajnej spolupráce a tak príslušné stránky z kníh vytrhli a vybrali si aj zväzky niektorých politicky významnejších osôb. Mečiar si prostredníctvom svojho dôverníka privlastnil aj desiatky zväzkov z federálneho objektu ŠtB v Trenčíne a neskôr ich zneužíval v politickom boji.

Najvážnejšie dôsledky pre politický vývoj na Slovensku však mala činnosť námestníka federálneho ministra vnútra Ciklaminiho. Ten už vo februári 1990 nezákonne získal z archívu zväzok predsedu hnutia Verejnosť proti násiliu Jána Budaja. Ciklamini ani po rokoch netajil svoj zámer tento zväzok politicky zneužiť. Podľa vlastného priznania kópie zväzku tajne odovzdal niektorým politickým činiteľom a snažil sa zmanipulovať voľbu predsedu Slovenskej národnej rady už 1. marca 1990. Tak prišlo na Slovensku k prvému ovplyvňovaniu volebných výsledkov pomocou dokumentov ŠtB.

Medzitým na federálnom ministerstve vnútra prebiehal urputný zápas medzi radikálnymi a umiernenými zástancami reorganizácie ŠtB. Minister Sacher zistil, že sa začali zneužívať archívy ŠtB a vzápätí nechal diskrétne prelustrovať členov vlád a parlamentov. Jeho, zrejme pôvodne dobre mienená akcia, skončila v apríli 1990 verejným škandálom. Minister však už spoznal, aké sú neúplne a nespoľahlivé údaje z archívov ŠtB (podľa všetkého už mal aj informáciu, že ako kandidát tajnej spolupráce je registrovaný samotný prezident Václav Havel). Minister Sacher sa preto stal odporcom lustrovania politikov bez skúmania obsahu zväzkov. Radikáli, medzi nimi jeho námestník Ciklamini, žiadali ministrovu hlavu. Prezident však ministra podržal vo funkcii, naopak, odvolaní boli jeho námestníci. Na ich miesta však nastúpili radikálni zástupcovia Občianskeho fóra, ktorí mali ministra "postrážiť". Jeden z námestníkov, Jan Ruml, zohral kľúčovú úlohu pri predvolebných lustráciách v prvých voľbách.

Na jar 1990 už bola verejnosť sklamaná a znepokojená pomalým postupom zmien v spoločnosti. Demokracia je zdĺhavá. Napríklad výmeny komunistických poslancov za predstaviteľov nových hnutí a strán v parlamentoch (tzv. kooptácie) skončili až štyri mesiace po generálnom štrajku! Štátna bezpečnosť už bola na jar 1990 zrušená, ale občania, najmä v Česku, pod vplyvom radikálnych politikov a radikalite včera ešte komunistických médií, začali požadovať "očistu" kandidátok do parlamentných volieb. Tlak na lustrácie silnel a nakoniec aj váhajúca federálna vláda ustúpila. Federálny minister vnútra Sacher upozorňoval na nespoľahlivosť archívnych dokumentov, nesúhlasil s lustráciami a nakoniec sa podvolil iba uzneseniu vlády. Až 21. mája 1990, niečo vyše dvoch týždňov pred voľbami, odobrila vláda lustrácie. Federálny premiér Čalfa zdôraznil, že za kvalitu informácií zodpovedá federálne ministerstvo vnútra, údaje musia byť preverené, objektívne a dôverné.

Skutočnosť bola úplne iná. V takom krátkom čase sa údaje z centrálneho registra nedali skúmať ani overiť vo zväzkoch. Stačilo chybné interpunkčné znamienko v mene a z agentstva bol obvinený nevinný človek, prípadne naopak -- na kandidátku sa prešmykol aj skutočný agent. Obvinení zo spolupráce s ŠtB boli aj ľudia v kategóriách, ktoré v roku 1992 federálny ústavný súd zrušil. Voliči boli v prvých slobodných voľbách uvedení do omylu tým orgánom, ktorý slobodu volieb garantoval -- a to viacnásobne. Až pred pár rokmi zverejnil historik Pavel Žáček dôkazy, že minister Sacher v obave pred zneužitím dokumentov ŠtB vydal 2. apríla 1990 prísne tajný rozkaz, ktorým nariadil uložiť do uzavretého archívu všetky dokumenty týkajúce sa prezidenta, členov vlád, parlamentov a šéfov strán. Tieto osoby preto nepodliehali predvolebným lustráciám. V skutočnosti boli lustrovaní iba noví kandidáti a voliči boli federálnym ministerstvom vnútra - oklamaní.

Zničujúcemu komplotu podľahlo hnutie Verejnosť proti násiliu, víťaz volieb v roku 1990 na Slovensku. Na základe lustračných výsledkov stiahlo vedenie hnutia z kandidátky niekoľko desiatok kandidátov. Zakladateľov hnutia, členov pôvodného Koordinačného výboru VPN, vynikajúcich umelcov, vedcov, pedagógov. Väčšinou registrovaných v kategóriách, ktoré neskôr nepatrili podľa zákona k spolupracovníkom ŠtB. Za agenta ŠtB bol označený aj predseda hnutia Verejnosť proti násiliu Ján Budaj. Súčinnosť tlaku lustračnej komisie a kohosi neznámeho, kto informáciu o Budajovom lustračnom náleze poskytol v Prahe médiám skôr, než dorazil prísne tajný zoznam lustrovaných politikov k nám do Bratislavy, do centrály hnutia VPN, donútila Budaja odstúpiť z kandidátky päť minút pred koncom volieb. Voliči tak volili kandidáta, ktorý na kandidátke nakoniec nebol a -- pochopiteľne -- cítili sa podvedení. Pritom podľa Sacherovho rozkazu Budaj - ako prvý podpredseda Slovenskej národnej rady a šéf hnutia VPN -- nemal v zmysle rozkazu ministra z 2. apríla 1990 podliehať lustráciám. Lenže jeho meno niekto z ministrovho tajného archívu zámerne vybral alebo do zoznamu lustrovaných zámerne doplnil. Nitky sprisahania vedú k námestníkom federálneho ministra vnútra Ciklaminimu a jeho nástupcovi vo funkcii Rumlovi. Svedčí o tom ich počínanie krátko po voľbách.

Predseda VPN Ján Budaj bol pochopiteľne šokovaný výsledkom lustrácie a netajil, že v kontexte jeho taktiky voči ŠtB podpísal spoluprácu, aby dostal pas a mohol emigrovať, ale vyhlásil, že nikdy s ŠtB nespolupracoval. Aby mohol dokázať svoje tvrdenie, potreboval svoj zväzok, spis ŠtB. Lenže zväzok zostal nezvestný, hoci Ciklamini, ktorý ho vyňal z archívu, neskôr niekoľko krát verejne zopakoval, že ho odovzdal námestníkovi Rumlovi. Spis zmizol a Ján Budaj ho nedostal dodnes.

Vladimír Mečiar sa stal po voľbách v roku 1990 predsedom slovenskej vlády. Vtedy bol lojálnym členom VPN a prívržencom spoločného štátu. Krátko po voľbách dal vyhľadať v archívoch dostupné údaje o činnosti Budaja a prostredníctvom Jaroslava Svěchotu, riaditeľa Úradu na ochranu ústavy a demokracie na Slovensku, vypočuť riadiacich dôstojníkov ŠtB. Výsledok skúmania, ktorý potvrdil Budajovu protištátnu činnosť počas totality, zverejnil v médiách. Trest z federálneho ministerstva vnútra nasledoval okamžite. Žiadne skúmanie pravdy o zázname Budaja nebolo žiadúce. Federálne ministerstvo pozbavilo Svěchotu výkonu služby a onedlho prišiel o funkciu.

Potom už premiér Mečiar vedel, že po likvidácii predsedu hnutia VPN, je ďalším na rade on (ako registrovaný kandidát tajnej spolupráce). Stal sa odporcom federálnej moci a čoskoro aj spoločného štátu.

Ján Budaj, tribún revolúcie, disident, politický väzeň, bol vytlačený z funkcie predsedu VPN, onedlho aj z hnutia a z verejnej činnosti. Všetky dokumenty ŠtB, pokiaľ sa ich k osobe Jána Budaja podarilo dohľadať v archívoch dnešného Ústavu pamäti národa, v plnej miere potvrdzujú jeho nevinu.

Étos zvrhnutia totality na Slovensku sa lustráciami kandidátky VPN po prvých slobodných voľbách rozplynul. Však čo už to bola za revolúcia, keď ju viedli agenti ŠtB? Alebo to neboli agenti? Tak prečo ste ich obvinili? Na tieto otázky hnutie VPN nemohlo dať odpoveď -- a tak stratilo dôveru občanov a spelo ku svojmu koncu.

Amorálne, politicky zneužité lustrácie mali ničivé účinky na atmosféru v spoločnom štáte. Bolo očividné, že sa vrátilo zneužívanie moci, vrátila sa nedôvera k štátu, a najmä k ministerstvu vnútra. Profederálne hnutie VPN sa onedlho rozpadlo a spoločný štát zanikol.

Dokumenty z archívov ŠtB ovplyvňovali politický život po celé dvadsaťročie. Ešte pred rozdelením Československa získala spoločnosť rozporuplné skúsenosti so spoločným lustračným zákonom z roku 1991. Ani tieto poznatky nezabránili, aby sa Slovensko nevrátilo v roku 2002 k rovnakým chybám pri schválení zákona o pamäti národa a najmä pri jeho uplatňovaní v praxi. Aj v tomto zákone sa prijal princíp prezumpcie viny. Za spolupracovníkov ŠtB sa pokladajú občania evidovaní v registroch zväzkov bez ohľadu na ich činy. So všetkými morálnymi a spoločenskými, ale i právnymi a finančnými dôsledkami. Podľa zákona má dokonca náš Ústav pamäti národa právo zverejniť evidenčné záznamy ŠtB a vydávať ich za dôkaz viny, ale výslovne "nie je povinný overovať, či údaje ... sú presné alebo pravdivé." Po zverejnení registrov zväzkov na internete v roku 2004 sa preto rozpútala nová etapa honby na čarodejnice. Občan nemá možnosť sa brániť, pretože podľa slovenského zákona ho zo zoznamov už nikto nevymaže.

Pohŕdanie ľudskými právami, ktoré sprevádza naše "vyrovnávanie sa s minulosťou" bolo tým najhorším začiatkom slobody, aký sa mohol udiať. Preto sa z takto pobabraného začiatku stal hneď aj jeho koniec. Nikto si dnes na Slovensku, ale zrejme ani v Česku, nemyslí, že sme zvládli vyrovnanie sa s minulosťou. Faktom zostáva iba výsledok: reflexiu celej spoločnosti nahradili lustrácie z archívov ŠtB a ešte aj tie boli hneď v roku 1990 zneužité. Na Slovensku to zmenilo dôveru k pražskému centru a k spoločnému štátu na nedôveru.

Na takto vytvorenej vlne sa po lustráciách v hnutí VPN vyviezol k moci Mečiar. Od tých čias už prešlo veľa rokov, Mečiarova éra dávno skončila -- no zo lží o vtedajšom lustrovaní sme sa nevymotali podnes. Svedčia o tom aj aktuálne lustračné aféry v práve prebiehajúcej predvolebnej kampani na Slovensku.

Dnes už aj významní českí politici a intelektuáli, medzi nimi aj Václav Havel, varujú pred tým, aby sa dejiny písali podľa záznamov Štátnej bezpečnosti. No zatiaľ ani oni nepovedali nič konkrétnejšie k téme zneužitia lustrácií proti slovenskému hnutiu VPN v júni roku 1990. O pár dní si budeme pripomínať 20. výročie prvých slobodných volieb -- ale bude ho sprevádzať aj odvaha povedať pravdu o vtedajších lustráciách ?

(V časove obmedzenom príspevku som nemohol uviesť dôkazy mojich tvrdení. Podrobne som však zdokumentoval našu dvadsaťročnú lustračnú históriu, činy jej aktérov i súvislosti ich skutkov v knihe Atentát na nežnú revolúciu, ktorá vyšla v Bratislave pred Vianocami roku 2009. Kniha získala priaznivú odozvu u slovenskej odbornej verejnosti i aktivistov novembra 1989. Jej prínos ocenil aj historik Jiří Suk z Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR i disident Jaroslav Šabata.)

Vytisknout