Kuba má právo vybrať si vlastný osud

3. 8. 2009

Čo bolo úlohou vašej misie a prečo?

Gerardo Hernández, člen "kubánskej päťky", väznený v USA: V Spojených štátoch amerických vo všeobecnosti, a špeciálne na Floride, mnoho skupín plánuje a vykonáva teroristické činy na Kube. Zhromažďovali sme informácie o skupinách Alfa 66, F4 Commandos, Kubánsko-americkej národnej nadácii a o Bratstve oslobodenia.

Čo ste zistili počas infiltrácie?

Gerardo Hernández: Prvá vec, ktorá ma zarazila, bola beztrestnosť, v ktorej tieto skupiny pracovali, porušujúc zákony USA: Zákon o neutralite z konca 18. storočia, ktorý údajne znamená, že žiadna organizácia nesmie na americkej pôde páchať teroristické činy voči inej krajine. V prípade Alfy 66 vykonávatelia nasadli do motorového člnu a strieľali na ciele pozdĺž kubánskeho pobrežia. Potom sa vrátili do Miami, zorganizovali tlačovú konferenciu a na nej otvorene povedali, čo spravili. Keby sa niekto opýtal: "Neporušujete náhodou zákony o neutralite?", odpovedali by: "Ani nie, pretože my sme najprv šli na jednu zo základní kdesi v Karibiku, a až potom na Kubu. Technicky sme teda neopustili USA." Presne toto urobili a žiaden americký úrad ich za to nebral na zodpovednosť.

Kedy sa to odohralo?

Gerardo Hernández: Deje sa to ustavične od roku 1959. Osobne som sa s tým stretol v 90. rokoch. Keď som bol tu vo väzení Victorville v Kalifornii asi tri roky, zatkli Kubánca v tejto krajine s kompletným arzenálom zbraní v dome. Prvá vec, ktorú povedal, bola: "Som členom skupiny Alfa 66 a tieto zbrane používam v boji za slobodu Kuby." To bola jeho obrana.

Boli všetci z kubánskej päťky dobrovoľníci? Ako sa človek pripravuje na infiltráciu do nepriateľskej skupiny v nepriateľskej krajine, a potom sa správa, akoby bol nepriateľom svojej vlasti a priateľom svojich nepriateľov?

Gerardo Hernández: Áno, boli sme dobrovoľníci. Ja osobne nie som profesionálny vojak. Študoval som diplomaciu. Po šiestich rokoch štúdia som promoval na katedre medzinárodných a politických vzťahov. Potom som odcestoval do Angoly ako člen dobrovoľníckej medzinárodnej misie. Kým som bol v Angole, zrejme som zaujal pozornosť kubánskych tajných služieb, pretože keď som sa vrátil, ponúkli mi túto misiu. Povedali: "Vieme, že si študoval za diplomata, no naša krajina má určité problémy s týmito teroristickými skupinami, ktoré prichádzajú z Floridy a páchajú najrôznejšie zločiny. Potrebujeme niekoho, kto by splnil nasledovné úlohy." Mohol som povedať: "Nie, študoval som diplomaciu a chcem byť diplomatom." No Kubánci, tí, ktorí boli odchovaní duchom Revolúcie, vedia, že posledných 50 rokov naša krajina čelí takmer vojnovej situácii. Na Kube aj ten, kto osobne nepozná žiadnu obeť terorizmu, vie prinajmenšom o lietadle, ktoré v októbri 1976 vybuchlo nad ostrovom Barbados so 73 ľuďmi na palube. Kto by nevedel o bombe, ktorá v roku 1997 zabila Fabia di Celma -- talianskeho turistu, hosťa v havanskom hoteli Copacabana, odpálenej Salvádorčanom, ktorého si najal Luis Posada? (Terorista, ktorý si v súčasnosti užíva pokojnú starobu v USA. pozn. red.) Kontrarevolucionári podpálili plynový zásobník dokonca v zariadení predškolskej výchovy. Tieto veci sú súčasťou kubánskeho verejného povedomia. Preto som povedal dôstojníkom kubánskej rozviedky: "Áno, som pripravený splniť tieto úlohy."

Ako sa vám podarilo votrieť do teroristických skupín? Ako ste presvedčili napríklad ľudí ako José Basulto (hlava Bratstva oslobodenia)?

Gerardo Hernández: Kubánci v USA majú obrovské privilégiá, aké asi nemajú žiadni iní občania na svete. Prichádzajú sem všetkými možnými spôsobmi, vrátane falošných pasov, a jediná vec, ktorá stačí na získanie občianstva, je povedať: "Prišiel som, lebo hľadám slobodu." Americká administratíva im okamžite vydá všetky potrebné doklady. V prípade Basulta jeden z našich súdruhov, ktorý infiltroval Bratstvo oslobodenia, pôvodne "ukradol" z Kuby lietadlo. René Gonzalez (ďalší člen kubánskej päťky) dopravil toto lietadlo sem a prijali ho ako hrdinu. Dostalo sa mu veľkej pozornosti a neskôr dosiahol aj prijatie do Bratstva. Jeho prácou bolo zhromažďovať informácie o organizácii. My sme ako základ na infiltráciu použili tie isté privilégiá, ktoré dostávajú v USA všetci Kubánci. Ešte aj tí, ktorí so sebou privedú ďalších, unesú lietadlá alebo priložia pilotovi k hlave zbraň. Pozrite sa na ľudí ako Leonel Matias, ktorý v roku 1994 na unesenej lodi zabil človeka a na tejto lodi, so zbraňou, prišiel do USA, pričom telo zavraždeného bolo neskôr objavené. Napriek tomu voči nemu americká justícia neviedla žiaden proces. Títo ľudia sú automaticky ospravedlnení. Použijúc tie isté výhody sme boli schopní preniknúť na určitej úrovni do týchto organizácií. Keď spomeniem Bratstvo oslobodenia, niekto si môže pomyslieť -- to je predsa humanitárna organizácia, ktorá zachraňuje balseros (Kubáncov, ktorí plávajú do USA na člnoch). Kým ich aktivity nepresiahli rámec zachraňovania balseros, nemali žiaden problém s kubánskymi autoritami. Ľudia už väčšinou nevedia, že José Basulto, hlava organizácie, má oveľa dlhší životopis. Prešiel výcvikom CIA a na Kubu sa votrel v 60. rokoch. V roku 1962 z motorového člna ostreľoval granátmi kubánske pobrežie, pričom zasiahol aj hotel. No ani Basulto nemal žiaden problém, pokiaľ obmedzoval svoje akcie na zachraňovanie balseros. V roku 1995 však USA a Kuba podpísali dohodu o migrácii, ktorá zaručila, že lode migrantov zachytené na mori nebudú môcť byť dopravené do USA, ale sa vrátia na Kubu. Odvtedy ľudia prestali finančne podporovať Basulta a jeho organizáciu. Jeho biznis bol ohrozený, vymyslel teda inváziu do kubánskeho vzdušného priestoru, aby si udržal donorov. Tento dôkaz sme prezentovali pri našom súde. Dokumenty jasne ukazujú, ako sa Basulto a Bratstvo oslobodenia pokúšali rozšíriť podomácky vyrobené zbrane a dostať ich do obehu na Kube. Keď Basulto v roku 2001 vypovedal v našom procese, naši advokáti sa ho pýtali, čo zamýšľal urobiť so všetkými tými zbraňami. Všetko je to na nahrávke z procesu, no nezdá sa, že by tomu niekto chcel venovať pozornosť. Korporátne médiá zrejme nechceli pchať prsty do takéhoto materiálu. A tak ľudia o Bratoch oslobodenia stále hovoria ako o humanitárnej organizácii.

Stretli ste sa osobne s niektorým teroristom?

Gerardo Hernández: Nie, ale niektorých som videl. Mal som falošnú identitu, bol som Manuel Viramonte. Kompiloval som informácie, ktoré mi prichádzali od ostatných agentov, tých, ktorí si zachovali vlastnú identitu. Mojou úlohou teda bolo dávať dohromady informácie od ostatných a posielať ich na Kubu.

Cez deň ste pracovali ako grafik?

Gerardo Hernández: Bol som skôr samostatne zárobkovo činná osoba. Urobil som síce zopár ilustrácií pre noviny, no bolo to iba na zachovanie imidžu.

Takže ste dozerali na tých, ktorí infiltrovali teroristické skupiny. Vysvetlite, ako ste to robili...

Gerardo Hernández: Nie je vhodné, aby som poskytoval príliš veľa detailov. No súdne dokumenty ukazujú, že sme mali agentov s prístupom do týchto organizácií. Ich úlohou bolo chrániť Kubu zbieraním nespočetných čriepkov informácií, vrátane teroristických plánov spomínaných organizácií. Napríklad, Rene sa pridáva k Bratstvu oslobodenia a počuje od Basulta, že majú zbraň pripravenú na otestovanie na cieľoch v Everglades. Odpália ju a funguje. Teraz sa snažia nájsť na Kube vhodné miesto a odpáliť to. Vtedy ma upozorní prostredníctvom vopred dohovorených metód komunikácie, ako napríklad pípač. Zavolám mu v kódovanom jazyku a dohodneme si stretnutie. Zachovajúc bezpečnostné opatrenia sa stretneme a on mi povie o testovaní zbrane. Tieto informácie potom pošlem na Kubu a ona mi odpovie, aby som urobil to či ono.

Opíšte, čo sa stalo v deň, keď vás zatkol FBI.

Gerardo Hernández: Bolo to v sobotu 12. septembra 1998. Spal som. Bolo asi 6 hodín ráno. Býval som v malom jednoizbovom byte. Moja posteľ bola blízko dverí. Spomínam si, že som v spánku začul, ako sa ktosi pokúša nasilu otvoriť zámku. Potom som počul rachot, keď vykopli dvere. Než som sa posadil na posteli, bol som obklopený ľuďmi so samopalmi, v helmách a so všetkým vybavením, ktoré môžete vidieť v akčných filmoch. Zatkli ma, spútali a prezreli mi ústa. Asi pozerali prílš veľa bondoviek a mysleli si, že tam mám kyanid. Takže sa uistili, že sa neotrávim. Spýtal som sa ich, prečo ma zatkli. Odpovedali: "Ty vieš prečo." Potom ma odviedli do auta a vzali ma do kancelárie šéfa Južnofloridského úradu FBI tu v Miami. Tu sa začalo vypočúvanie. Každého z nás dali do oddelenej kancelárie. Mal som tú česť, že ma prišiel pozrieť sám Hector Pesquera. Bol riaditeľom južnofloridského oddielu FBI a bol Portorikánec. Moja predstieraná identita, Manuel Viramonte, bol tiež Portorikánec. Povedal som mu, že som z Portorika a on sa ma naň začal pýtať. Vypytoval sa na všetko možné. Kto bol guvernérom v tom a tom roku? Kde si žil? Ktorým autobusom si jazdil do školy? Po ktorej ceste? Keď videl, že viem odpovedať na všetky otázky, naštval sa. Udrel päsťou do stola a povedal: "Viem, že si Kubánec a že zhniješ vo väzení, pretože Kuba pre teba nepohne prstom." Potom začali skúšať rôzne techniky. Povedali mi napríklad: "Vieš, ako to chodí. Vieš, že si ilegálny predstaviteľ cudzej moci. Vieš, čo sa o tom píše v múdrych knihách -- Kuba nikdy neprizná, že ťa sem poslala s falošným pasom. Nikdy sa k tebe nepriznajú, takže zhniješ vo väzení. Najlepšie, čo môžeš urobiť, je spolupracovať s nami. Zmeníme tvoju totožnosť a dáme ti nový bankový účet." Narozprávali mi všetko možné, aby som zradil ostatných. Toto sa dialo všetkým piatim z nás oddelene. Neskôr nás previezli do väzenia v Miami a strčili nás do "jamy".

Na ako dlho?

Gerardo Hernández: Na 17 mesiacov. Prvých päť bolo tvrdých. Tí s falošnou identitou nemali ani komu napísať. Tak isto ani nikto nepísal nám. Niekedy nám dovolili telefonovať. Strážnik otvoril malé okienko vo dverách a vložil doň telefón. "Zavoláte niekomu? Svojej rodine v Portoriku?" Odpovedal som: "Nie, nebudem telefonovať." "Ale prečo?" kruto sa pýtali, pretože vedeli, že nie som Portorikánec a nemôžem použiť telefón. Boli to ťažké mesiace.

Môžete opísať "jamu"?

Gerardo Hernández: Je to miesto, ktoré má každé väzenie. Dávajú sem väzňov z disciplinárnych alebo ochranných dôvodov, ak nemôžu byť spolu s ostatnými. Cela v Miami bola na dvanástom poschodí. Cely sú pre dvoch, no my sme boli prvých 6 mesiacov sami, bez akéhokoľvek kontaktu. Neskôr naši právnici využili zákonné prostriedky, aby sme sa mohli stretávať vo dvojiciach. Počas prvého polroka na samotke sme mali v cele sprchu, takže sme sa mohli kúpať, kedy sa nám zachcelo. No keď sme sa sprchovali, všetko v cele bolo hneď mokré. Boli sme v cele 23 hodín, na hodinu denne sme chodili "oddychovať" na iné miesto. V Miami to bola väčšinou iná cela, no o niečo väčšia a s mrežou, cez ktorú bolo vidno malý kúsok oblohy. Mohli sme sa teda presvedčiť, či je deň alebo noc, a dnu vchádzalo trochu čerstvého vzduchu. Toto bol "oddych". No často sa nám ho nedostalo, pretože spútavanie, telesná prehliadka a prehliadka cely trvala strážcom príliš dlho na to, aby nás stihli vziať tam a späť. Niekedy nás dali všetkých do jednej cely, takže sme sa mohli hodinu rozprávať. Boli sme tam 23, niekedy 24 hodín denne, uprostred štyroch malých stien, a nemali sme čo robiť. Bolo to z ľudského hľadiska veľmi náročné. Mnoho ľudí to nevie vydržať. Prichádzajú o rozum, kričia.

V "jame" ste boli za trest? Urobili ste niečo zlé?

Gerardo Hernández: Nie, boli sme tam od začiatku. Povedali nám, že to je preto, aby nás chránili pred bežnými väzňami. No podľa mňa to väčšmi súviselo so snahou zlomiť nás. Po tom, čo strach a vydieranie nefungovali, povedali si: "Dajme ich na pár mesiacov na samotku a uvidíme, či zmenia názor." Jedinou knihou na čítanie bola Biblia a aj pre ňu sme si museli podať písomnú žiadosť kaplánovi.

Neskôr ste šli do väzeni v Lompocu v Kalifornii.

Gerardo Hernández: Áno. Viedli sme právnu bitku o vyslobodenie z "jamy" a zaradenie medzi bežných väzňov. Potom prišiel súd a po ňom ďalší mesiac v "jame". Po vyhlásení rozsudkov nás poslali do rozličných ústavov. Mňa previezli do Lompocu v roku 2003, a hneď do "krabice". To sa stalo v ten istý deň vo všetkých piatich väzniciach. Stále nie je jasné prečo, ani kto to nariadil. Lompoc je veľmi staré väzenie, oddelené od "jamy", kam posielajú ľudí, ktorí napadli strážnikov alebo zapálili matrac. Pre nepolepšiteľných slúži "krabica" -- suterén pod "jamou" -- desať ciel s dvojitými dverami. Strčili ma tam na mesiac, v spodnej bielizni a bosého. Žiadna hodina na odpočinutie, ani nič podobné. Z cely nado mnou presakovali splašky. Kedykoľvek tam niekto spláchol záchod, špinavá voda vsakovala do stien mojej cely. Sťažoval som sa na zdravotné riziká. No oni plánovali držať nás tam rok pre "špeciálne administratívne opatrenia". Varovali ma, že nebudem mať žiaden kontakt, žadne návštevy, nič. Aby som mohol komunikovať s právnikom, musel som poslať list a obálku preň si vyrobiť z kusu papiera, zalepeného zubnou pastou. Nič na čítanie, nič na písanie. Keď ma stráže chceli vziať do sprchy, traja či štyria ma spútavali. Ostatné cely mali vonkajšie dvere otvorené. Vnútorné dvere boli ako mrežová ohrada, no oceľové vonkajšie dvere ostávali otvorené, aby sa ľudia nezbláznili. No moje boli stále zavreté. Keď ma brali do sprchy, zavreli aj ostatné dvere, aby ma nikto nevidel -- pretože jedno z pravidiel bolo, že nesmiem mať s nikým kontakt. Počúval som výkriky ľudí z ostatných ciel, ktorí sa zbláznili. Jedného dňa, bol to štvrtok, mi priniesli akési papiere na podpis, a povedali, že tu budem celý rok. Nasledujúci štvrtok ma bez vysvetlenia, tak, ako ma tam bez vysvetlenia strčili, vzali preč. Zistili sme, že pred väzením protestuje množstvo ľudí a vypytovali sa na nás členovia Kongresu.

Pod akou zámienkou vás strčili do "krabice"? Ako ste sa udržali pri zdravom rozume?

Gerardo Hernández: Zámienka? Žiadna. Dôstojník, ktorý ma bral do "jamy", sa ma pýtal, za čo tam idem. Odpovedal som: "Pýtate sa ma? Mali by ste mi to sám povedať." Keď som sa pýtal, odpovedali mi: "Rozkazy zhora." No zhodou okolností sa to stalo mesiac predtým, ako sme mali prezentovať svoje odvolania a veľmi sme potrebovali kontakt so svojimi právnikmi, aby sme finalizovali dokumenty na odvolanie. My sme však šli do "jamy" -- mysterióznou zhodou okolností tesne pred odvolaním. A ako som to vydržal? Boli sme si naliehavo vedomí podpory od ľudí, ktorí sa snažili získať pre nás spravodlivosť. Skutočne nás ovplyvnili.Vedeli sme, že Kuba bude protestovať, aj že priatelia na celom svete, vrátane USA, urobia všetko, čo je v ich silách, aby nás oslobodili. Skutočne sa rozpútali protesty v mnohých krajinách, aj pred Väzenským úradom. Také činy nám dodávali nádej, silu a vedomie, že nemôžem zradiť svojich súdruhov, ktorí nezradili mňa.

Mysleli ste na svoju rodinu?

Gerardo Hernández: Vláda USA mojej žene neudelila víza už desať rokov. Odopieranie kontaktov s mojou ženou je súčasťou procesu. Plány FBI sa nenaplnili. Napokon si povedali: "Zajmite Castrových agentov, vyhrážajte sa im a oni sa budú pred vami plaziť, pretože toto je najbohatšia a najlepšia krajina na svete a Kuba je len chudobná diktatúra..." Posledných 50 rokov vláda tvrdí Američanom: "Kuba je peklo -- no na vlastné oči sa presvedčiť nesmiete." Američania majú slobodu robiť rôzne veci, no nie cestovať okolo 150 kilometrov, aby navštívili našu krajinu a presvedčili sa o tvrdeniach svojej vlády. Pre "päťku" plánovali prevrátenie kabáta a fantastickú propagandistickú šou, v ktorej by sme kritizovali všetko, čo by nám rozkázali kritizovať, zavrhli by sme revolúciu. Tak, ako to robia odpadlícki športovci alebo hudobníci. Na odplatu nám strpčujú životy, ako to len je možné. Celých desať rokov. Ostatní väzni používajú e-maily. Mne nedovolili mailovať ani s vlastnou ženou.

Čo Kuba vykonala Spojeným štátom, že si zaslúžila 50-ročný trest?

Gerardo Hernández: Najväčší "zločin" Kuby je jej túžba byť suverénnou a nezávislou krajinou. Vráťme sa v histórii ďalej ako o 50 rokov. Kuba vyhrávala vojnu o nezávislosť od Španielska (1895 -- 98), keď si USA povedali, že to pre ne nie je dobré. Náhle a záhadne vybuchla loď Maine v Havanskom zálive -- zámienka USA pre intervenciu a následné porazenie Španielov. Potom vložili do kubánskej ústavy Plattov dodatok k Monroeovej doktríne, ktorý dovoľoval intervenciu Spojených štátov amerických. Kuba je niečo ako "zadný dvor" USA. Kuba však už odmietla byť americkými kúpeľmi a verejným domom, ako to bolo v starých dobrých časoch, keď námorníci močili na sochu Josého Martího a Američania prakticky vlastnili krajinu. Tieto časy sú stále prítomné v mysliach Kubáncov.

Trestajú vás ako symbol "neúcty"?

Gerardo Hernández: Áno, no myslím si, že je tu aj ďalší podstatný prvok. FBI bol v nepohodlnej pozícii, pretože sa rozkríklo, že prenikol do Bratstva oslobodenia pomocou Juana Pabla Roqueho, ďalšieho kubánskeho tajného agenta. Bol dvojitým agentom. Platili mu, aby im dodával informácie. Keď to vyšlo najavo, FBI sa vážnejšie prizrel extrémnym pravičiarom v Miami. Hľadal obetného baránka, a tak povedal: "Načapali sme týchto piatich vinníkov."

Čo chcelo Bratstvo oslobodenia dosiahnuť pri vašom procese?

Gerardo Hernández: Najmä ekonomický zisk. Niektorí z nich majú rozumné politické názory a sú svojím spôsobom patrioti, no mnohí v tom idú z ekonomických dôvodov. Anticastrovský priemysel zarába milióny. Ľudia z neho dokázali žiť 50 rokov -- od rozhlasových moderátorov až po šéfov 3500 organizácií vysávajúcich federálny rozpočet, aby dosiahli "slobodu na Kube".

Hovorili ste s prokurátorom?

Gerardo Hernández: Nie. Všetko šlo cez našich právnikov. Spočiatku som hovoril s verejným obhajcom, ktorý navrhol možnosť spolupracovať s vládou. Neviem, či predostieral návrh prokuratúry. No povedal som mu, že ak chce byť naďalej mojím advokátom, nemal by sa viac vracať k tejto téme. A viac ju už nespomenul. Aj keď neskôr nám vláda ponúkla zníženie trestu, ak priznáme vinu a budeme spolupracovať. Odmietli sme všetky takéto návrhy.

Ponúkli vám, že ak budete spolupracovať, uniknete nočnej more, ktorú ste opisovali?

Gerardo Hernández: Sme vo väzení viac ako desať rokov. Ľudia, ktorí vedia o našom prípade, mi vravievajú: "Kuba vám musí platiť obrovské peniaze za to, čo robíte!" Vždy sa len zasmejem a poviem: "Keby som to robil pre peniaze, už by som tu (vo väzení) dávno nebol." Pretože keď niekto pracuje pre peniaze, tak bude pracovať pre toho, kto dá vyššiu ponuku. A Kuba nikdy neude môcť zaplatiť toľko, čo USA. Keby som bol prijal ponuky USA, nemusel by som byť už desať rokov za mrežami bez toho, aby som čo len raz videl svoju ženu. Množstvo ľudí tomu nerozumie. Myslia si, že peniaze v živote znamenajú všetko. Zrada mi však nikdy neprišla na um. Je to také samozrejmé, až sa to ťažko vysvetľuje. Znamenalo by to nielen zradiť samého seba ako revolucionára, ale tiež celú krajinu a svoju rodinu. Znamenalo by to zradiť všetkých Kubáncov, ktorí za posledných viac ako sto rokov od revolúcie položili svoje životy za slobodu, nezávislosť a suverenitu Kuby. Bolo mi od začiatku jasné, že to, čo robím, nie je zlé. Je mi ľúto, že som musel porušiť nekoľko amerických zákonov, no bolo to pre vyššie dobro a absolútne nevyhnutné. Nemám sa teda za čo kajať.

Jedno z vašich obvinení znelo -- osnovanie špionáže. Aké dôkazy o tom mala vláda USA?

Gerardo Hernández: Žiadne. Som obvinený z dozerania na ďalších, ktorí boli zapojení do zhromažďovania informácií. Napríklad Antonio Guerrero (jeden z päťky). Šiel na úrad práce do Key West, kde býval, a hľadal si prácu. Úradníčka mu ponúkla miesto inštalatéra na námornej základni. Vzal to a informovali sme o tom Kubu. Kuba odpovedala: "Vieme, že pred inváziou USA do inej krajiny, ako napríklad Haiti, môže nastať zvýšenie počtu lietadiel rozmiestnených na tejto základni. Takže ak tam je v normálny deň dvanásť lietadiel, dajte nám vedieť, keď ich tam napočítate 25. V tom prípade sa totiž niečo deje." Bolo to v záujme obrany, tá základňa je totiž najbližšie k Miami, kde majú militantní exulanti veľký vplyv. Žijú tam ľudia, ktorí snívajú o dni, keď americká armáda zmetie z Kuby všetkých revolucionárov a oni sa budú môcť vrátiť. Občas Antonio povedal: "Na základni je zlá situácia, je tu toľko a toľko lietadiel, toľké odleteli a toľké sa vrátili." To by sa mohlo považovať za vojenskú informáciu, no podľa amerických zákonov to nie je špionáž. Ktokoľvek, kto jazdí po ceste Route 1, môže ľahko spočítať, koľko lietadiel je na základni. Je to verejná informácia a existuje množstvo právnych precedensov, že to nie je špionáž. Prokuratúra však povedala: "Máte pravdu, špionáž to nie je. Je to osnovanie spáchania špionáže." Pretože Antonio by jedného dňa mohol pokojne aj zmeniť zamestnanie za také, čo má prístup k tajným informáciám. Čo na tom, že počas rokov 1993 až 1998 sa to nikdy nestalo. Povedali, že sa to mohlo stať, rozšírili obvinenie a odsúdili ho. Je to pravdepodobne jediný prípad v USA, keď bol ktosi uznaný vinným z "osnovania spáchania špionáže", aj keď nemal vôbec žiadny prístup k tajným informáciám.

Predpokladáte pozitívne kroky USA vo vzťahu ku Kube aj k vášmu prípadu po v súvislosti so zvolením Baracka Obamu?

Gerardo Hernández: Áno. Obama mal vo svojej kampani odvahu povedať, že by bol ochotný rokovať s Kubou. Predtým by to znamenalo politickú samovraždu v Miami. Každý, kto by to urobil, by si bol vedomý, že stratil hlasy floridských Kubáncov. No on to povedal a myslím si, že všetko, čo americkí politici povedia, je dobre vykalkulované. Takže vedel, čo riskuje. Vyhral aj bez toho, aby získal väčšinu kubánskych hlasov. Je inteligentný a vie, že polstoročie chybnej politiky voči Kube neprinieslo žiadaný výsledok. Takže očakávam -- bez veľkej nádeje a nereálnych očakávaní -- že použije voči Kube racionálnejšie a rozumnejšie opatrenia. Neočakávam však žiadnu zmenu v mojom prípade. Čelím doživotnému trestu a som naň pripravený. Ak sa niečo zmení k lepšiemu, uvítam to, no nemôžem uvažovať v zmysle "čo by bolo keby".

Ako trávite svoje dni?

Gerardo Hernández: Väčšinu dňa čítam a píšem. Dostávam denne 60 až 80 listov, rekord je 119. Je zložité ich čo len prečítať, a nie ešte na všetky odpovedať. Deň mi takto ubieha veľmi rýchlo. Listy mi pomáhajú trochu sa rozptýliť. Tiež sa snažím čítať, čo sa publikuje o Kube, aby som bol v obraze v oblasti mojej odbornosti -- v medzinárodných vzťahoch.

Čo by ste chceli odkázať Washingtonu?

Gerardo Hernández: Keby som mohol, povedal by som: "Ak sme z niečoho vinní, tak potom z toho istého, čo mnoho amerických vlastencov práve teraz robí v horách Tora Bora -- zbierajú informácie o Al-Kájde, aby sa už nikdy nezopakovala tragédia z 11. septembra. Týchto ľudí vnímate ako patriotov. Robia však iba to, čo sme my robili tu -- zbierali sme informácie, aby sme zabránili teroristickým útokom na Kubu. Terorizmus voči Kube nie je výmysel. Tí, ktorí preň prišli o život, majú mená a priezviská. A tieto činy boli beztrestne naplánované tu, na území USA. Je paradoxné, že krajina, ktoré vedie vojnu proti terorizmu, chráni ľudí, ktorí kládli bomby do lietadiel a zabili tucty ľudí (Luis Posada a Orlando Bosch). Naopak, sú za to vyzdvihovaní." Tiež by som rád tejto krajine odkázal, že Kuba je slobodná a nezávislá, má právo vybrať si svoju cestu, budovať si svoj osud a vlastný systém. Či sa vám to páči alebo nie, Kubánci sa sami rozhodnú, čo treba zachovať a čo zmeniť, čo urobiť inak a ako vybudovať svoju spoločnosť. Keby sme boli mali potrebný pokoj na vybudovanie sociálneho systému, o ktorom sme vždy snívali, veci by dnes vyzerali inak. Pokročili by sme omnoho ďalej. Nanešťatie sme pokoj nemali. Dúfam však, že príde čas, keď USA pochopia, že ostrov vzdialený 150 kilometrov má právo vybrať si vlastný osud.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout