Je evidentné, že pre súčasné problémy potrebujeme nové rámce, ktoré by nám naznačovali nové riešenia. K tomu však bude treba nanovo premyslieť základné pojmy, ako napríklad spravodlivosť, verejnosť a mnohé ďalšie. A z nich odvodiť nové koncepty. Práve o to sa vo svojich prácach pokúša aj americká filozofka Nancy Fraser.

Feminizmus ako príklad

Kniha, ktorú editorsky pripravil M. Hrubec, sa začína rozhovorom editora a autorky, v ktorom Nancy Fraser veľmi prehľadným spôsobom ozrejmuje základné pojmy a vzťahy jej koncepcie. Nasledujú štyri relatívne nezávislé texty, ktoré sa venujú rozličným, aj keď vzájomne prepojeným témam.

V prvom príspevku Fraser analyzuje situáciu vo feministickom hnutí, ktorá podľa nej vyústila do slepej uličky. Vo feminizme identifikuje dva protikladné a na prvý pohľad protirečivé a súperiace smery. Prvým je antiesencializmus, ktorý úspešne preukázal, že identity (ako napríklad rodová ) a rozdiely medzi nimi nie sú výsledkom „objektívnej skutočnosti“, ale omnoho viac konštrukciou spoločnosti, respektíve diskurzu. Preto sa stavia voči akejkoľvek forme identity skepticky, ako k násiliu zo strany spoločnosti. Druhým smerom je multikulturalizmus, ktorému sa podarilo odhaliť statusovú štruktúru spoločnosti. Tá vždy zvýhodňuje určitú skupinu voči všetkým ostatným najmä na základe príslušnosti k rase, pohlaviu, náboženstvu. Úsilie multikulturalizmu ústi v podpore a ocenení identít, ktoré ťahajú za kratší koniec. Napriek tejto odlišnosti oba prúdy zlyhávajú rovnakým spôsobom. Nedarí sa im spojiť kultúrnu politiku bojujúcu za zrovnoprávnenie so sociálnou politikou, ktorá si kladie za cieľ spravodlivosť a rovnosť. Dôvod neúspechu vidí autorka v neschopnosti vidieť vnútornú prepojenosť oboch prúdov. Riešenie by tak malo spočívať v snahe o syntézu, doplnenú konceptom redistribúcie a následnú formuláciu riešenia problémov priamo v spoločenskej realite.

Nasledujúce dva texty sa venujú pojmu a chápaniu verejnosti v kontexte podmienok zmenených globalizáciou. Na úrovni medzinárodnej politiky hovorí Fraser o konci tzv. vestfálskeho sveta, ktorému dominovala suverenita národných štátov. Práve národný štát vytváral rámec a určoval základné podmienky politického procesu a výsledného konsenzu utvárajúcom sa v jeho hraniciach. Oslabovanie národných štátov spôsobené globalizáciou mení nielen politické inštitúcie, ale aj jeden z najdôležitejších faktorov politického procesu – verejnosť, a súčasne aj jeho výsledok – spravodlivé riešenie.

Spravodlivosť je centrálnou témou posledného príspevku, v ktorom autorka uceleným spôsobom predstavuje vlastnú koncepciu.

Uznanie, prerozdeľovanie a Habermasov omyl

V 90-tych rokoch postihol politickú a sociálnu filozofiu rovnaký osud ako feminizmus. Aj v tomto prípade vznikla slepá ulička zo sporu dvoch protikladných koncepcií, koncepcií spravodlivosti. Prvý prístup sa zameriaval na redistributívny aspekt spravodlivosti a nachádzal silné politické zastúpenie v štandardných sociálno-demokratických stranách. Takto chápaná spravodlivosť má preto silný ekonomický aspekt. Druhý prístup sa objavil v nových sociálnych hnutiach (vrátane feminizmu) a známy sa stal ako politika uznania. Tu vystupuje spravodlivosť predovšetkým ako problém kultúry.

Asi najprecíznejšie stanovil diagnózu tejto situácie Ch. Taylor(v príspevku, ktorý sa objavil ako súčasť 11. zväzku tejto edície), keď postrehol, že prvý prístup vyžaduje od mocenských štruktúr, aby každého jednotlivca vnímali ako rovnakého (základné potreby, ktoré by mala redistribúcia uspokojovať sú u každého rovnaké), zatiaľ čo ten druhý požaduje, aby bol každý jednotlivec vnímaný ako iný (napríklad Róm, heterosexuál, príslušník Svedkov Jehovových).

Nancy Fraser však na rozdiel od Taylora nevníma tento spor ako dilemu, ale len ako „analytický problém“, pričom konštatuje, že obe koncepcie v reálnom svete navzájom bezprostredne súvisia. Navyše aj v teoretickej rovine ponúka vlastné riešenie. Nazýva ho participačnou paritou a predstavuje snahu o integráciu a doplnenie politiky egalitárneho prerozdeľovania a vzájomného uznania.

Ako som už spomínal, spravodlivosť, respektíve jej konkrétna forma, je výsledkom politického procesu, ktorý sa z veľkej časti odohráva na verejnosti a prostredníctvom verejnosti. Chápanie verejnosti v politickej filozofii počas dlhého časového obdobia určovalo fenomenálne dielo nemeckého filozofa Jűrgena Habermasa Strukturální přeměna veřejnosti (vydané v tejto edícii ako zväzok 8). Nancy Fraser svoju prácu v tejto oblasti začína kritickou reinterpretáciou tohto diela, pričom tvrdí, že Habermas sa dopustil jedného veľmi dôležitého, ba priam fatálneho omylu, a čo má ešte väčší význam – jeho teória stratila platnosť, pretože proces globalizácie zásadným spôsobom zmenil rámcové podmienky, ktoré táto teória predpokladá.

Habermasov omyl, ako to Fraser presvedčivo dokladá na základe najnovších historiografických prác, spočíva v presvedčení, že existovala len jedna reprezentatívna verejnosť, ktorá bola demokratická, inkluzívna (otvorená pre každého) a zaoberala sa len striktne verejnými otázkami. Už na prvý pohľad je podozrivé, že rovnako ako v Európe, aj v USA tento typ verejnosti tvorili bieli, majetní muži, zväčša kresťanského vierovyznania. V skutočnosti to bola (a dodnes je) nadradená vládnuca verejnosť, ktorá drsným spôsobom potláčala svojich konkurentov – predovšetkým černošskú a robotnícku verejnosť, hoci obe preukázateľne disponovali vlastnými činorodými verejnými fórami.

Napriek tomuto omylu prijíma Nancy Fraser uvedené charakteristiky verejnosti ako bernú mincu pre utopický či optimálny model, ktorý môže slúžiť ďalším úvahám na danú tému. Ešte predtým je však potrebné prehodnotiť Habermasove predpoklady a rámcové podmienky, umožňujúce existenciu funkčnej verejnosti. Dôvodom tohto kroku je už uvedený koniec vestfálskeho sveta, s ktorého existenciou Habermas implicitne počíta. Prvá premisa predpokladajúca funkčnú verejnú mienku totiž konštatuje, že verejnosť je verejnosťou národnou, zhodnou so štátom. Z nej vyplýva druhý predpoklad, a síce, že záujmy komunikované verejnou mienkou sa transformujú do zákonov, čo je opäť možné len v rámci štátneho útvaru. Tretia premisa hovorí o predmete záujmu verejnej mienky a konštatuje, že veci ňou prerokúvané sú predovšetkým otázkami národnej ekonomiky, čiže trhového prostredia regulovaného štátnou autoritou. Piata premisa pokladá za samozrejmosť, že verejná diskusia je zrozumiteľná najmä preto, že sa vedie v národnom jazyku. A nakoniec posledný predpoklad sa viaže na konkrétnu predstavu svojprávneho indivídua vychádzajúceho z európskej literatúry 18. a 19. storočia. Je zrejmé, že ani jeden z Habermasových predpokladov si dnes neudržal svoju platnosť. Ak ich teda máme považovať aj naďalej za charakteristiky, ktoré má spĺňať demokratická verejnosť, musia sa prepracovať na medzinárodnej úrovni.

Postvestfálska situácia

Analýza, ktorú predkladá Fraser, teda identifikuje dva základné problémy. Objavenie dvoch zdanlivo nekompatibilných konceptov spravodlivosti – redistribúcie a uznania – a pio druhé radikálnu transformáciu rámcových podmienok na funkčné vytváranie konsenzu smerujúceho k spravodlivým riešeniam.

Uvedená nekompatibilita vyplýva podľa Fraser predovšetkým z nesprávneho chápania politiky. Obidva koncepty spravodlivosti sa chápu ako politické a v politickom živote aj nachádzajú svoje miesto a skupiny, ktoré sa ich snažia presadzovať. Autorka konštatuje, že tieto koncepty samozrejme majú politický charakter – už len preto, že ich cieľom je istá forma spravodlivosti, a tiež preto, že politickým inštitúciám vtlačili svoju pečať. Problém však spočíva v tom, že snaha o prerozdeľovanie a rovnako aj snaha o uznanie zachytávajú iba istú oblasť politického života.

Koncept redistributívnej spravodlivosti sa zrodil v podmienkach vestfálskeho systému národných štátov (Fraser hovorí o vestfálsko-keynesiánskom rámci). Spravodlivosť mala ekonomický charakter a predmetom verejného dohadovania sa stala otázka, čo je občan povinný odviesť v prospech štátu. Predmetom verejnej diskusie bola miera tohto „čo“ a súťažiace názory obsiahli široké spektrum koncepcií – od krajného liberalizmu s jeho koncepciou „minimálneho štátu“ a čo najnižšej miery prerozdeľovania, až po zástancov silného sociálneho štátu vlastniaceho veľkú časť podnikov, ktoré majú povahu prirodzených monopolov.

Rámec národného štátu dlhé obdobie nekomplikoval otázku aktérov verejného života. Na otázku, kto by mal byť a kto vlastne je aktérom verejného života, mal naporúdzi jednoduchú odpoveď – občan národného štátu. Odpoveď na druhú dôležitú otázku politického procesu, kto má realizovať rozhodnutia verejnosti, bola rovnako bezproblémová – demokratické inštitúcie národného štátu.

Z blížiacim sa koncom minulého storočia a s príchodom nového tisícročia sa však zmenili podmienky a otázka „kto je aktérom politického diania“ sa stala problematickou. Túto otázku najprv tematizovali nové sociálne hnutia a sformovali koncept spravodlivosti ako uznania. Tieto hnutia jednoznačne ukázali, že jednoducho povedané, nie je občan ako občan. Byť černochom, Rómom, hispáncom, homosexuálom, príslušníkom jazykovej minority alebo dokonca ženou znamená byť potenciálne diskriminovaný. Do popredia sa tak dostala otázka, ktoré identity sú akceptovateľné, ktoré želateľné a ktoré musia byť odmietnuté.

Nové sociálne hnutia však boli aj istou reakciou na meniace sa spoločenské podmienky. Medzinárodná fúzia ako jedna z podôb globalizácie dospela k spájaniu týchto hnutí ponad hranice národných štátov, pretože otázky a problémy, ktoré sa snažili riešiť, často nielenže nezodpovedali hraniciam národných štátov, ale ani hraniciam kontinentov. Otázka kto náhle nemala žiadnu odpoveď. Zrazu nebolo a dodnes nie je jasné, kto je legitímnym účastníkom vytvárania verejnej mienky a už vôbec nie, kto by ju mal uskutočňovať. (Možno najvýstižnejší príklad v našom prostredí je „český radar“ – ide len o česko-americkú záležitosť? Výrazným spôsobom sa problém týka aj susedných krajín, vrátane Slovenska – mali by preto Slováci spolurozhodovať? Ak áno, akým spôsobom? A čo Rusko? atď.)

Fraser je presvedčená, že tieto komplikácie môže objasniť len iný spôsob uvažovania v oblasti politického života. Ak chceme porozumieť súčasným problémom, nevyhnutne si okrem otázok čo, kto, musíme položiť aj otázku ako. Potom sa zmení aj charakter predchádzajúcich dvoch otázok. Ich protirečivosť sa zmení na komplementárny vzťah a súčasne dokážu ponúknuť aj odpoveď na tretiu otázku, teda ako má prebiehať proces vytvárania verejnej mienky. Kombinácia týchto troch pohľadov vytvára jav, ktorý Nancy Fraser nazvala participačnou paritou.

Trojdimenzionálny model participačnej parity dokáže ozrejmiť mnoho problémov a nejasností, na ktoré ľudstvo dennodenne naráža. Poskytuje tiež vhodný kľúč na identifikovanie rôznych podôb politickej nespravodlivosti. Zároveň však ukazuje, aká dlhá cesta čaká filozofiu a spoločenské vedy, ak budú chcieť nielen pochopiť súčasný stav, ale aj ponúknuť adekvátne riešenia. Fraser predkladá koncept, ktorý môže výborne slúžiť ako nástroj kritickej spoločenskej teórie. Má však ešte veľmi ďaleko od toho, aby sa mohol stať námetom účinnej politickej stratégie, ktorá by excelentne odhalené problémy aj riešila.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO