Hoci neskoro, ale predsa. Nie je totiž možné obísť skutočnosť, že to boli práve vlády Mikuláša Dzurindu, ktoré doteraz konali skôr proti takejto stratégii, a to tým že preferovali konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky len na báze nízkych miezd, a tým, že absolútne zanedbali vzdelanie a školstvo, ktoré sú pre konkurencieschopnosť založenú na znalostnej spoločnosti rozhodujúce.

Predložený materiál, ako sami autori priznávajú, vychádza z celkovej Lisabonskej stratégie a v tomto zmysle považuje aj Smer jeho cieľ, dosiahnutie konkurencieschopnosti a aj základnú filozofiu, ako ju dosiahnuť, za správne. Rozdielne sa však pozeráme na obsah dvoch hlavných pilierov tejto stratégie, ako sú definované autorským tímom ministra financií. Predovšetkým tu ide o pilier nazvaný "Dokončenie štrukturálnych reforiem". Po prvé, autori deklarujú štrukturálne reformy za dokončené, čo nie je pravda. Väčšina z nich predsa len teraz vstupuje do praxe a napríklad skutočná realizácia sociálnej reformy bude nastávať v horizonte desiatok rokov. Niektoré reformné zákony sú dokonca menené koalíciou ešte predtým, ako vstúpili do účinnosti. Čo však vnímame ako zásadný problém predloženej stratégie, je podsúvanie tézy, že iba neoliberálna podoba reforiem môže zabezpečiť konkurencieschopnosť Slovenska. Nemôžeme, samozrejme, ako s nemenným princípom súhlasiť s tým, že len voľne fungujúci trh je najlepší spôsob, ako zabezpečiť rast hospodárstva a blahobytu. Reálna prax totiž ukazuje mnohé zlyhania voľného trhu, a teda neustálu nutnosť zásahov. Pri legitímnom cieli znižovania deficitu verejných financií treba mať na mysli realizáciu druhého piliera stratégie. Napĺňanie rozvojovej časti Lisabonskej stratégie bude totiž vyžadovať stále poskytovanie prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Minimalizácia deficitu štátneho rozpočtu teda nemôže byť za každú cenu nadriadená všetkému ostatnému. Polemicky vníma Smer aj princíp nízkej miery verejného prerozdeľovania zdrojov v ekonomike. Autori ho považujú za základný predpoklad rýchleho rastu. My však považujeme za dôležité aj iné atribúty ako hospodársky rast, a to predovšetkým otázku zamestnanosti. A tu samotný vývoj slovenskej ekonomiky, keď napriek relatívne vysokému 5-percentnému hospodárskemu rastu klesla celková zamestnanosť v roku 2004 o 21tisíc osôb, ukazuje, že automatická väzba rastu zamestnanosti na hospodársky rast neexistuje.

V otázke prioritných rozvojových oblastí sa s autormi stratégie určite zhodneme na stanovení štyroch oblastí: ľudských zdrojoch a vzdelávaní, informačnej spoločnosti, podnikateľskom prostredí a vede, výskume a inováciách. Ide napokon o oblasti, ktoré sama Európska únia navrhuje, aby sa na ne koncentrovala pozornosť. Opäť však zo strany Smeru nie je možné súhlasiť s niektorými konkrétnymi nástrojmi, ktorými sa má zabezpečiť rozvoj spomínaných oblastí. Určite sa nestotožňujeme so spoplatnením denného vysokoškolského štúdia. Takisto budeme namietať voči spružneniu pracovnoprávnych vzťahov, pokiaľ sa tým bude mať na mysli ďalšie oslabovanie pozície zamestnancov. A bezpochyby nie je pre nás nevyhnutnou podmienkou dokončenie privatizácie všetkých podnikov sieťových odvetví.

V súvislosti s týmito výhradami však treba uviesť zásadnú tézu. Ak sa máme dohodnúť naozaj na stratégii konkurencieschopnosti Slovenska bez ohľadu na to, či bude pri moci neoliberálna pravicová vláda, alebo vláda sociálno-demokratického zamerania, nemôžeme ju podmieňovať čiastkovými nástrojmi alebo nástrojmi ideologicky zafarbenými. Naopak, musíme sa dohodnúť na univerzálnych princípoch, ktoré zostanú nemenné za každých okolností. Osobne si myslím, že možné to je, pokiaľ nebudeme k problémom pristupovať dogmaticky a nebudeme samých seba a aj verejnosť presviedčať, že máme len jednu alternatívu.

Smer za kľúčovú pre Slovensko považuje premenu našej dosiaľ prevažne industriálnej spoločnosti na znalostnú spoločnosť, v ktorej sa hodnoty vytvárajú tvorivým a individualizovaným spôsobom, a nie rutinnou fyzickou alebo duševnou prácou. Podľa nás je to predovšetkým podpora vzdelanosti a budovanie znalostnej spoločnosti, ktoré nám pomôžu vyriešiť chronické problémy vysokej nezamestnanosti, rastúcej chudoby a priepastných rozdielov v životnej úrovni menšiny a väčšiny. Smer víta, že konečne aj súčasná vláda začína chápať, že ani rozvoj konkurencieschopnosti nepríde sám od seba, ale musí mu predchádzať vízia, stratégia a konkrétne rozhodnutia aj z pozície štátu a vlády. Pre nás v Smere to znamená, že aj neoliberáli vo vláde začínajú uznávať, že voľný trh nie je všeliekom a že vláda musí mať nielen jasnú víziu a priority, ale z pozície štátu ich musí presadzovať konkrétnymi opatreniami.

Autor je predseda strany Smer -- sociálna demokracia

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO