Hoci minuloročný puč proti nemu neuspel, v krajine už vyše mesiaca prebieha "generálny štrajk", ktorý sa neustále "prehlbuje", "stupňuje" a "rozrastá". Vo Venezuele hádam už nefungujú ani automaty na lístky MHD...

Veci sa však majú trocha ináč. "Generálny štrajk" nie je ani generálny, ani štrajk. Už mesiac sa síce konajú masové opozičné pochody, ba i násilné konflikty -- ale štrajk, v zmysle dobrovoľného zastavenia práce, to nie je. V skutočnosti "štrajk" vyhlásili vlastníci, nie zamestnanci, ktorých jednoducho "vymkli" pred brány podnikov. Ba ani to neplatí všeobecne -- v chudobnejších oblastiach beží život ako obyčajne, pretože majitelia obchodíkov a iní drobní podnikatelia si jednoducho nemôžu dovoliť zastaviť činnosť. Zato "štrajkujú" McDonald's, Burger King a podobné veľké nadnárodné podniky.

Že "štrajk" nemôže uspieť, bolo jasné už pár dní po jeho začiatku. Ostrie dodalo akcii venezuelských elít až zastavenie práce vo venezuelskom štátnom ropnom podniku. Ropa je pre Venezuelu životodarným nektárom, z ktorého sa napája celé hospodárstvo. V dôsledku "štrajku" prichádza ekonomika o 50 miliónov dolárov denne. Rady na benzínových pumpách boli len najočividnejším znakom toho, ako silne stíska tento čin hrdlo venezuelskej spoločnosti.

"Štrajk" má v tomto podniku rovnakú podobu ako inde: vyhlásili ho najvyšší manažéri, kapitáni tankerov a administratívni pracovníci, nie robotníci "na pľaci". Preto nie je až také ťažké ho zlomiť. Chávezova vláda najprv nahradila kapitánov tankerov vojakmi a neskôr oznámila rozdelenie štátnej spoločnosti na dve. Správa BBC, podľa ktorej by "rozdelenie izolovalo odporujúcich manažérov v hlavnom meste Caracase", názorne ukazuje, akú má asi "štrajk" v ropnej spoločnosti skutočnú podporu.

Zdedí víťaz ruiny?

Práve v dôsledku nízkej účasti na "štrajku" prichádza opozícia so stále novými spôsobmi, ako tlak na prezidenta zvýšiť. Pred niekoľkými dňami to bolo zastavenie činnosti bánk, potom zase výzva na masové neplatenie daní.

Z vymenovaných krokov opozície -- zastavenia ťažby ropy, daňového bojkotu, výpadku finančníctva -- ide uvažujúcemu človeku mráz po chrbte. Venezuelská ekonomika by sa poľahky mohla pod ich ťarchou celkom zrútiť. "Elita" však, zdá sa, dáva prednosť ekonomickej samovražde pred ústupkami väčšine. Jej údajným cieľom sú predčasné voľby, no je zrejmé, že ide jednoducho o to, zbaviť sa Cháveza stoj čo stoj -- tak, ako pri aprílovom puči. Chávezom navrhnutá a všeobecným hlasovaním drvivou väčšinou schválená ústava totiž predpokladá poradné referendum o jeho zotrvaní vo funkcii, ktoré by sa malo konať v auguste. Opozícia však chce urobiť všetko preto, aby sa venezuelská recesia natoľko prehĺbila, že buď zlomí Chávezovi krk hneď, alebo poškodí dlhodobo životaschopnosť hospodárstva natoľko, že sa na nohy celé mesiace nepozviecha.

Od Čile k Chávezovi

Chávez privolal na seba hnev "elít" jednoducho tým, že je predstaviteľom venezuelskej nesmierne chudobnej väčšiny s tmavou pleťou -- a že na to ani v prezidentskom úrade nezabudol. Hoci ucelený, dopredu premyslený program nemal, už aj tie kroky, ktoré podnikol -- za posledné tri roky sa postavilo viac bytov pre chudobných ako za predchádzajúcich dvadsať, v školách je o milión detí viac ako predtým, a robotníci v štátnych službách dostali trojnásobné platy -- stačili na spustenie rozsiahleho pohybu v spoločnosti (a vyvolali zúrivý odpor ohrozených "elít"). V tom je jeho význam, a preto je udržanie jeho vlády podstatné pre ľavicu na celom svete.

Podobnosť medzi dnešnou Venezuelou a Čile pred tridsiatimi rokmi bije do očí tak silno, že to doslova bolí -- keďže čílsky pokus bol utopený v krvi. Chávez jeden pokus o puč už prežil, ale boj sa ešte neskončil.

Podobnosť nie je len v tom, že Chávez bol rovnako ako Allende zvolený demokraticky, že má podporu tých najnižších vrstiev a že sa ho za pomoci výdatnej ekonomickej sabotáže pokúša zvrhnúť klika bohatých. Opakuje sa dokonca aj vývoj stúpencov "el procesa" (ešte aj toto slovo je v prípade Čile a Venezuely rovnaké!). Mnohí z členov "bolívarských krúžkov", ktoré sú oporou Chávezovej "sociálnej revolúcie", zaujímajú dnes k jeho vláde podobný postoj, k akému dospeli stúpenci vlády čílskej Ľudovej jednoty. Hoci vládu zubami-nechtami bránia a považujú ju za svoju, nie je pre nich už baranidlom, ktoré im preráža cestu, ale skôr hradbou, za ktorou môžu organizovať vlastné sily. Nečakajú, že bude konať za nich, ale využívajú jej podporu na vlastnú činnosť. Veľa z Chávezových stúpencov preto o sebe tvrdí, že nie sú "Chavistami" -- teda že vôbec nejde o Cháveza ako o osobu, ale len ako o záruku, že "proces" bude pokračovať. Inými slovami, i keď je možno pravda, že Chávez osobne má isté autoritárske sklony, ktorými je spriaznený povedzme s Vladimírom Mečiarom, udalosti ich už dávno spravili nepodstatnými. Práve vďaka tomu neuspel ani puč z apríla minulého roka. Keď totiž vzbúrení generáli odstavili Cháveza od moci, jeho návrat si vynútili zdola usporiadané masové protesty a postup nižších armádnych dôstojníkov.

Keby bol Chávez skutočne diktátorom, za akého sa ho usiluje opozícia vydávať, puč by sa bol podaril -- po odseknutí hlavy by telo diktatúry zakapalo. "El proceso" však spočíva prinajmenšom tak v samoorganizovaní najnižších vrstiev -- do družstiev, výborov, svojpomocných organizácií -- , ako v činoch vlády. To je dôvod, prečo vo Venezuele nejde o spor medzi vládou a spoločnosťou, ale o boj medzi dvoma rozdielnymi spoločenskými vrstvami. Jedna má na svojej strane spupnosť a ekonomickú moc, druhá svoju početnosť a v podobe Cháveza aj svoju vládu.

Netreba siahodlho uvažovať, komu držíme palce. Ako kedysi povedal istý český dramatik, sloboda je nedeliteľná -- a Chávezovým víťazstvom či porážkou získavame či strácame aj my.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO