Sedem rokov po tom, ako Zapatistická armáda národného oslobodenia (EZLN) vyhlásila, že jedného dňa triumfálne vstúpi do Mexico City, ste v hlavnom meste a Zócalo je úplne plné. Čo ste cítili, keď ste sa vyšplhali na pódium a uvideli tento obraz?
V zhode so zapatistickou tradíciou antiklimaxu najhorším miestom, z ktorého sa dalo pozerať na demonštráciu na Zócalo, bola plošina. Slnko bolo kruté, všade mnoho smogu, všetkých nás bolela hlava a znepokojovali sme sa, ako sme počítali ľudí, ktorí spred nás odchádzali. Svojmu súdruhovi veliteľovi Tachovi som povedal, že by sme s tým mali začať, inak na námestí nik nezostane. Nemohli sme ho celé vidieť. Vzdialenosť, ktorú sme si museli z bezpečnostných dôvodov udržiavať od davu, bola aj emocionálna. Nevedeli sme, čo sa na Zócalo stalo, pokiaľ sme si neprečítali správy v novinách a nevideli fotky. Ale áno, myslíme si a hovoria to aj iní, že stretnutie bolo kulmináciou jednej fázy, že naše slová a posolstvo boli správne, že sme sklamali tých, ktorí očakávali, že zaútočíme na palác či vyhlásime všeobecné povstanie. No aj tých, ktorí čakali, že budeme len poetickí a lyrickí. Myslím, že sa našla efektívna rovnováha. Nehovorili sme len o terajšej situácii, ale aj o tom, čo ešte treba dokončiť: o presvedčení, že porážka rasizmu bude premenená na štátnu politiku, politiku vzdelávania, na pocit zdieľaný celou mexickou populáciou. Ako hovoríme my vojaci, bitka bola vyhraná, no ešte treba vybojovať pár potýčok. A nakoniec si myslím, že stretnutie na Zócalo jasne ukázalo, aké správne bolo rozhodnúť sa odložiť zbrane, pretože nie im vďačíme za dialóg so spoločnosťou. Riskantná hra s mierovou mobilizáciou bola racionálna a priniesla ovocie. Mexický štát to ešte stále musí pochopiť a vláda dvojnásobne.
Použili ste výraz "ako hovoríme my vojaci". Pre Kolumbijčana zvyknutého na jazyk guerillových bojovníkov však vaša reč veľmi vojensky neznie. Nakoľko militantné je vaše hnutie a ako by ste opísali vojnu, v ktorej bojujete?
Boli sme sformovaní do armády, EZLN. Má vojenskú štruktúru. Subcomandante Marcos je vojenským veliteľom armády. Naša armáda sa však od iných podstatne líši, pretože jej cieľom je prestať byť armádou. Vojak je absurdnou osobou, ktorá, ak chce presvedčiť iných, musí sa uchýliť k zbraniam. Preto naše hnutie nemá ako vojenské budúcnosť. Ak bude EZLN naďalej existovať ako vojenská ozbrojená štruktúra, smeruje k neúspechu. Neúspechu ako alternatívnej myšlienkovej štruktúry, ako alternatívneho spôsobu života. Najhoršie, čo by sa mu okrem toho mohlo stať, je, že by sa dostalo k moci a premenilo sa na revolučnú armádu. Pre nás by to bol neúspech. Čo by bolo úspechom pre vojensko-politickú organizáciu v 60. či 70. rokoch, v období národnooslobodzovacieho hnutia, pre nás by sa stalo fiaskom. Videli sme, že takéto víťazstvá sa neskôr ukázali ako zlyhania, porážky ukryté za maskou úspechu. V procese, ktorý ostal v konečnom dôsledku len sporom dvoch hegemónií, ostali nevyriešené otázky úlohy ľudí, občianskej spoločnosti. Ak existuje utláčateľská skupina, ktorá zvrchu rozhoduje za spoločnosť, a skupina vizionárov, ktorí sa rozhodnú viesť krajinu na správnu cestu, nahradí tú prvú skupinu pri kormidle moci, tiež začne rozhodovať za spoločnosť. Pre nás je to hra hegemónov, v ktorej sú víťazi dobrí a porazení zlí, no pre väčšinu spoločnosti sa nič nemení. EZLN dosiahlo bod, v ktorom bolo porazené "zapatizmom". "E" v našej skratke sa scvrklo, jeho ruky boli zviazané, preto mobilizovať neozbrojených nie je pre nás žiadnym handicapom, skôr úľavou. Remeň pušky už nie je taký ťažký a vojenská výbava, ktorú ozbrojená skupina nesie, keď vstupuje do dialógu s ľuďmi, je tiež ľahšia. Nemôžete obnoviť spoločnosť ani dnes zruinované národné štáty na základe hádky o to, kto nanúti spoločnosti svoju hegemóniu. Svet vo všeobecnosti, a mexická spoločnosť konkrétne, sa skladá z rozličných druhov ľudí a vzťahy medzi nimi sa musia zakladať na rešpekte, tolerancii. Tieto veci sa neobjavovali v reči politicko-vojenských organizácií 60. a 70. rokov. Realita však, ako vždy, predložila národnooslobodzovacím hnutiam tých dní účet, a cena za jeho vyrovnanie bola vysoká.
Zdá sa, že sa tiež líšite od tradičnej ľavice v sociálnych sektoroch, ktoré reprezentujete. Je to tak?
Vo všeobecnosti možno povedať, že v Latinskej Amerike existovali dve veľké medzery v hnutí revolučnej ľavice. Jednu tvorili pôvodní obyvatelia Ameriky, z ich radov pochádzame my, ďalšou sú utláčané menšiny. Aj keby sme si všetci stiahli masky, nebudeme menšinou v tom istom zmysle ako homosexuáli, lesbičky či transsexuáli. Tieto skupiny boli proste vylúčené z diskusií latinskoamerickej ľavice tej doby -- ale aj dneška -- a ani teoretická štruktúra vtedajšieho marxizmu-leninizmu si ich nevšímala, ba dokonca považovala ich za súčasť skupiny, ktorá má byť eliminovaná. Homosexuáli boli napríklad podozrievaní ako možní zradcovia, prvky škodiace socialistickému hnutiu a štátu. Zatiaľ čo sa pôvodné obyvateľstvo vnímalo ako zaostalý sektor zabraňujúci výrobným silám... bla-bla-bla. A tak bolo potrebné zbaviť sa týchto elementov, niektorých uväzniť či prevychovať, iných asimilovať do výrobného procesu, transformovať ich na kvalifikovanú pracovnú silu, proletariát -- aby sme to dali do tých termínov.
Guerilla hovorí zvyčajne v mene väčšiny. Zdá sa preto prekvapujúce, že hovoríte v mene menšín, keď môžete vystupovať za chudobných vykorisťovaných ľudí Mexika ako celku. Prečo to robíte?
Každý predvoj si myslí, že je reprezentantom väčšiny. Nemyslíme si, že to nie je pravda len v našom prípade, dokonca aj vo väčšine iných je to prinajlepšom zbožné želanie, prinajhoršom priama uzurpácia. V momente, keď sa do hry zapoja spoločenské sily, stáva sa jasným, že predvoj nie je až takým predvojom, a tí, ktorých má reprezentovať, sa v ňom nevedia nájsť. EZLN odmietaním akéhokoľvek tvrdenia, že je predvojom, uznáva svoj horizont. Veriť, že môžeme hovoriť v mene tých, čo sú za nami, je politickou masturbáciou. V niektorých prípadoch to nie je ani to, pretože toto onanovanie neprináša žiadne potešenie -- prinajlepšom tak pamflety, ktoré čítajú len tí, čo ich produkujú. Snažíme sa byť úprimní sami k sebe a niekto by mohol povedať, že je to vecou ľudskej slušnosti. Nie. Môžeme byť dokonca cynickí a povedať, že sa vyplatilo úprimné priznanie, že reprezentujeme len pôvodné zapatistické komunity v jednom z regiónov juhovýchodu Mexika. A naše slová sa dostali k ušiam omnoho väčšieho množstva ľudí. To je všetko. V prejavoch, ktoré sme robili počas nášho pochodu do hlavného mesta, sme povedali ľuďom -- a nám samotným --, že nemôžeme a nemali by sme viesť všetky boje, s ktorými sme sa na našej ceste stretli, alebo mávať za nich zástavou. Predstavovali sme si, že tí dole sa rýchlo ukážu, keď už bolo na nich spáchanej toľko nespravodlivosti, keď už majú toľko sťažností, toľko rán... V našich mysliach sme si vytvorili obraz nášho pochodu ako pluhu, ktorý obracia zem, a tak to všetko môže vyjsť na povrch. Musíme byť úprimní a povedať ľuďom, že sme neprišli viesť nič, čo by mohlo prísť. Prišli sme predložiť naše požiadavky, ktoré môžu spustiť ďalšie. No to je iný príbeh.
Boli vaše prejavy počas cesty improvizované od mesta k mestu až po slová v Mexico City, alebo ste ich navrhli ako sériu tak, aby bol posledný najsilnejším?
Pozrite, existuje oficiálna verzia a skutočná verzia. Oficiálnou verziou je, že sme na každej zastávke proste videli, čo musíme urobiť. Skutočným príbehom je, že tieto dialógy vytvárame už posledných sedem rokov. Tá chvíľa prišla, keď bol zapatizmus EZLN predbehnutý komplexným vývojom. Dnes nehovoríme to, čo v roku 1994 alebo v prvých dňoch roku 1994, keď sme bojovali. Konáme na základe radu morálnych záväzkov, ktoré sme urobili počas posledných siedmich rokov. Nakoniec sa nám nepodarilo preorať zem, ako sme v to dúfali. No samotná skutočnosť, že po nej kráčame, dokázala dostať na povrch všetky pochované pocity. Na každom námestí sme ľuďom povedali: "Neprišli sme vás viesť, neprišli sme vám povedať, čo robiť, ale prosiť vás o pomoc." Aj napriek tomu sme za nášho pochodu dostali kopy sťažností, ktoré siahajú až do čias pred mexickou revolúciou. Dali nám ich v nádeji, že niekto predsa len dokáže problém vyriešiť. Ak by sme mohli zhrnúť odkaz zapatistického pochodu, znel by: "Nik to za nás neurobí." Formy organizácie, úlohy politiky treba zmeniť, aby bola možná transformácia. Keď hovoríme "nie" lídrom, hovoríme "nie" aj sami sebe.
Vy a zapatisti ste na vrchole slávy. Strana PRI práve v Mexiku padla, v Kongrese je zákon o vytvorení Štatútu pôvodných komunít a rozhovory, ktoré ste žiadali, sa môžu začať. Ako vidíte scénu vy?
Ako boj medzi hodinami riadenými dierovým štítkom, to je Foxov čas, a presýpacími hodinami, to je náš. Diskusia je o tom, či sa my skloníme pred disciplínou továrenských hodín alebo či sa Fox podriadi kĺzaniu piesku. Nebude to ani jedno, ani druhé. Na oboch, na nás aj na ňom, ostáva pochopiť, že spoločnou dohodou musíme vytvoriť nové hodiny, ktoré budú merať čas dialógu a mieru. Sme na ich pôde, ich mocenskej aréne, kde je trieda politikov vo svojom živle. Sme tak s organizáciou, ktorá je absolútne neefektívna, keď ide o politické hry, minimálne tento ich typ. Sme nemotorní, koktajúci, s dobrými úmyslami. Oproti nám sú skúsení hráči hry, ktorú veľmi dobre poznajú. Sporiť sa bude aj o to, či agendu určí trieda politikov, alebo ju ovplyvnia naše požiadavky. Opäť si myslím, že nepôjde ani o jedno. Keď sme viedli vojnu, museli sme sa postaviť proti vláde. No teraz, ak chceme vytvoriť mier, nestojíme len pred vládou, ale pred celým mexickým štátom. Neexistuje stôl, za ktorým by sa dalo sedieť pri dialógu s vládou. Musíme ho vytvoriť. Výzvou je teraz presvedčiť vládu, že si má sadnúť a že tým získa. A ak to neurobí, prehrá.
Kto by mal byť za stolom?
Vláda na jednej strane, my na druhej.
Neakceptoval Fox v podstate ten stôl, keď vyhlásil, že s vami chce rokovať a prijme vás v prezidentskom paláci, kedykoľvek budete chcieť?
Fox len hovorí, že chce svoj kus mediálneho koláča v súťaži popularity, nie dialóg a rokovania. Fox hľadá príležitosť pre fotografov, aby tak udržal svoju nadvládu v médiách. Mier však nemožno vytvoriť predstieraním, ale len serióznymi signálmi, posadením sa za stôl a rozhodnutím sa pre skutočný dialóg. Sme pripravení hovoriť s Foxom, ak za dialóg prevezme osobnú zodpovednosť a bude ho s nami viesť až do konca. Opýtame sa ho však: kto bude riadiť krajinu, keď s nami budete rokovať, čo bude ťažká práca? Nemusím to vysvetľovať niekomu z Kolumbie, kde viete z vlastnej skúsenosti, že proces dialógu a rokovaní v ozbrojených konfliktoch je extrémne spletitý a šéf vlády sa mu nemôže naplno venovať. Nech Fox určí zástupcu vlády, s ktorým môžeme vytvoriť dialóg. Podanie ruky Foxovi medzi naše sny nepatrí.
Mieri dialóg, ktorý navrhujete, k vytvoreniu nových mechanizmov ľudovej participácie na rozhodovaní, alebo podporujete rozhodnutia vlády, ktoré považujete za dôležité?
Dialóg proste znamená, že sa dohodneme na pravidlách hádky medzi nami, aby sme sa mohli presunúť na iný terén. Ekonomický systém nie je na programe diskusie. Ide o to, ako vôbec o ňom budeme diskutovať. To musí Vincente Fox pochopiť. Pri tom stole sa nestaneme "foxistami". Musí nám tiež umožniť zachovať si dôstojnosť tak, aby som ja ani nik iný nemusel ísť späť a vziať na seba opäť všetko to vojenské vystrojenie. Výzvou nie je len vytvorenie stola, ale aj účastníka dialógu. Musíme z neho urobiť štátnika, nie marketingový produkt navrhnutý imidžovými poradcami. Nebude to ľahké. Vojna bola ľahšia. Vo vojne sa mnoho vecí stáva nenapraviteľnými. V politike vždy možno nájsť nápravu.
Váš úbor je trochu zvláštny: ošarpaná šatka oviazaná okolo krku a rozpadajúca sa čiapka. Nosíte však aj lampu, ktorú tu nepotrebujete, komunikátor, ktorý vyzerá veľmi sofistikovane, a hodinky na každej ruke. Sú to symboly? Znamenajú niečo?
Ručnú baterku potrebujem, pretože sme sa dostali do úplne tmavej diery, a vysielačkou mi moji imidžoví konzultanti diktujú odpovede pre novinárov. No, vážnejšie: toto je walkie-talkie, ktorý mi umožňuje komunikovať s ochrankou a s ľuďmi v džungli. Šatka bola červená a nová, keď sme pred siedmimi rokmi dobyli San Cristóbal de las Casas. A čiapka je tá istá, ktorú som mal, keď som pred osemnástimi rokmi prišiel do džungle v Lacandóne. Prišiel som do nej s jednými hodinkami a druhé prišli vtedy, keď sa začalo prímerie. Keď budú na nich rovnaké časy, bude to znamenať, že sa zapatizmus skončil ako armáda a začalo sa iné obdobie, iné hodiny, iný čas.
Ako vnímate kolumbijské guerilly a ozbrojený konflikt v našej krajine?
Odtiaľto toho vidím veľmi málo. Len to, čo prefiltrujú médiá: súčasný proces dialógu a rokovaní a jeho ťažkosti. Pokiaľ môžem povedať, je to veľmi tradičný typ dialógu, nie je inovatívny. Obe strany sedia za stolom a hrajú svojimi ozbrojenými silami, aby získali výhody. Alebo naopak, pretože nevieme, čo sa im preháňa v hlavách. Možno stôl vytvára výhody pre vojenské konfrontácie. Neprikladáme veľkú dôležitosť obvineniam z prepojenia na obchod s drogami, pretože by to nebolo prvý raz, čo sa také obvinenia objavili a potom sa ukázali nepravdivými. Kolumbijčanom nechávame výhodu pochybností. Nenálepkujeme ich ako zlých či dobrých, držíme si však od nich odstup rovnako ako od iných ozbrojených skupín v Mexiku, pretože považujeme za neetické schvaľovať niektoré násilné kroky, ktoré majú zabezpečiť víťazstvo revolúcie. Napríklad únosy civilistov. Uchvátenie moci nedáva žiadnej revolučnej organizácii právo robiť, čo sa jej zachce. Neveríme, že účel svätí prostriedky. V skutočnosti veríme, že prostriedky sú cieľom. Naše ciele definujeme prostriedkami, ktoré sa rozhodneme použiť. V tomto zmysle je cena, ktorú prikladáme nášmu slovu, čestnosti a úprimnosti, veľká. Hoci niekedy kvôli naivite zhrešíme. Napríklad 1. januára 1994, deň pred útokom na armádu, sme náš útok oznámili. Neverili nám. Niekedy to prináša ovocie, inokedy nie. No nás to uspokojuje. Ako organizácia vytvárame našu identitu na pochode.
Myslíte si, že uprostred vojny, tak ako v Kolumbii, možno dohodnúť mier?
Je veľmi ľahké a veľmi nezodpovedné ponúkať odtiaľto názory na to, čo sa deje tam. Je veľmi nepravdepodobné, že proces dialógu a rokovania bude úspešný, ak chce každá zo strán vyhrať. Keď jedna strana využíva rokovania ako test sily, aby videla, či môže zvíťaziť nad druhou, skôr či neskôr dialóg zlyhá. V tom prípade je vojenská konfrontácia len prenesená na rokovací stôl. Na dialóg a rokovania je potrebné, aby obe strany prijali predpoklad, že nad tou druhou nemôžu zvíťaziť. Musia nájsť cestu, ktorá bude víťazstvom pre obe -- alebo, v najhoršom prípade, prehrou pre obe. To však vylučuje konfrontáciu samotnú. Samozrejme, je to ťažké. Predovšetkým pre hnutia, ktoré boli aktívne mnoho rokov, ako napr. kolumbijské guerilly. Na oboch stranách bolo napáchaných mnoho škôd a treba splatiť mnoho dlhov. Verím však, že na pokus nie je nikdy príliš neskoro.
Nájdete si pri všetkých týchto rozptyľovaniach ešte čas čítať?
Áno, pretože ak nie... čo by sme robili? V predchádzajúcich armádach využívali vojaci čas na čistenie zbraní a uskladňovanie munície. Našimi zbraňami sú slová a náš arzenál môžeme kedykoľvek potrebovať.
Všetko, čo poviete, formou i obsahom naznačuje značné literárne vzdelanie tradičného druhu. Odkiaľ to pochádza?
Z detstva. V našej rodine majú slová mimoriadnu váhu. K slovám sme pristupovali cez jazyk. Učili sme sa čítať ani nie tak v škole ako v odstavcoch novín. Otec a mama nám zavčasu dali knihy, ktoré odhalili ďalšie veci. Tak či onak, začali sme si uvedomovať jazyk -- nie ako spôsob komunikácie, ale konštrukcie niečoho. Ako keby to bolo viac potešenie než povinnosť. V podzemí, na rozdiel od sveta buržoáznych intelektuálov, slovo nie je najviac cenené. Je odsunuté na druhotnú pozíciu. Jazyk nás zasiahol ako katapult, keď sme prišli k pôvodným komunitám. Potom zisťujete, že vám chýbajú slová na opísanie mnohých vecí, a to vás núti pracovať na jazyku. Vrátiť čas späť k slovám, skladať ich a rozoberať.
Nie je to naopak -- že velenie slov umožnilo novú fázu boja?
Je to tak, ako keby všetko prechádzalo mixérom. Neviete, čo ste hodili ako prvé, a nakoniec máte v rukách koktail.
Môžeme hovoriť o vašej rodine?
Pochádzam zo strednej triedy. Môj otec, hlava rodiny, učil vo vidieckej škole v čase Cárdenasa, keď, ako zvykol hovoriť, učiteľom odtínali uši za to, že boli komunisti. Aj moja matka učila v škole na vidieku a potom sa presťahovala a stala príslušníčkou strednej triedy. Bola to rodina bez finančných ťažkostí. Všetko sa dialo v provinciách, kde sú kultúrnym horizontom spoločenské rubriky miestnych novín. Naším vonkajším svetom bolo Mexico City a jeho kníhkupectvá -- to nás lákalo prísť. Občas sa konali provinčné knižné trhy, kde sa dalo zohnať niečo zaujímavé. Moji rodičia nám predstavila Garcíu Márqueza, Carlosa Fuentesa, Monsiváisa, Vargasa Llosu (bez ohľadu na jeho idey), aby sme spomenuli aspoň niektorých. Dali nám ich čítať. Sto rokov samoty, aby nám vysvetlili, ako vtedy vyzerali provincie. Smrť Artemia Cruza, aby nám ukázali, čo sa stalo s mexickou revolúciou. Días de guardar, aby vysvetlili, čo sa deje v strednej triede. A pokiaľ ide o La ciudad y los perros, to aby nás portrétovali vo všetkej nahote. Do sveta sme vošli rovnakým spôsobom ako do literatúry. Myslím, že nás to poznačilo. Na svet sme sa nepozerali cez správy, ale cez román, esej či báseň. To nás urobilo inými. To bola prizma, cez ktorú moji rodičia chceli, aby som sa pozeral na svet. Tak ako si iní môžu vybrať prizmu médií alebo čiernu prizmu, aby nevideli, čo sa deje.
Kde je miesto Dona Quijota v tomto čítaní?
Keď som mal dvanásť, dostal som knihu. Nádherné vydanie. Bol to Don Quijote. Čítal som ju už predtým, no v detských vydaniach. Bola to drahá kniha, špeciálny darček, ktorý tam niekde ešte musí byť. Potom prišiel Shakespeare. No najprv prišiel latinskoamerický boom, potom Cervantes, potom García Lorca a potom fáza poézie. Takže istým spôsobom ste (pozerajúc sa na Gabriela Garcíu Márqueza) predkom tohto všetkého.
Sú v zozname aj existencialisti a Sartre?
Nie. Prišli sme k tomu neskoro. Otvorene povedané, v čase, keď sme sa dostali k existencialistickej literatúre a predtým revolučnej literatúre, sme už boli, ako by povedali ortodoxní, príliš skorumpovaní. Keď sme sa dostali k Marxovi a Engelsovi, boli sme už úplne skazení literatúrou. Je to irónia a smiešne.
Nečítali ste politickú teóriu?
No, zo začiatku. Šli sme priamo od abecedy k literatúre a odtiaľ priamo k teoretickým a politickým textom, pokiaľ sme sa nedostali na vysokú.
Verili vaši spolužiaci, že ste alebo môžete byť komunistom?
Nie, nemyslím. Pravdepodobne ma väčšina volala malá redkvička: červený zvrchu a biely zvnútra.
Čo čítate teraz?
Po ruke mám vždy Dona Quijota a je pravidlom, že nosím Romancero Gitano od García Lorcu. Don Quijote je najlepšou politickoteoretickou knihou, hneď po ňom Hamlet a Macbeth. Nie je lepší spôsob, ako porozumieť mexickému politickému systému v jeho tragike i komike: Hamlet, Macbeth a Don Quijote. Lepšie než akýkoľvek politický komentár.
Píšete rukou alebo na počítači?
Na počítači. Okrem tohto pochodu, keď som musel veľa písať rukou, pretože som nemal čas pracovať. Píšem hrubý náčrt, potom ďalší a ďalší a ďalší. Znie to hlúpo, no keď skončím, mám už asi siedmu verziu.
Akú knihu píšete?
Chcel som zostaviť spis, ktorý by nás vysvetlil nám samým z nášho vlastného pohľadu -- čo je prakticky nemožné. Musíme sa zaoberať paradoxom, že sme. Prečo sa revolučná armáda nesnaží získať moc, prečo armáda nebojuje, keď je to jej práca. Všetky paradoxy, ktorým čelíme: spôsob, akým rastieme a získavame silu v komunite tak vzdialenej kultúre establišmentu.
Keď všetci vedia, kto ste, načo tá maska?
Trochu koketérie. Nevedia, kto som, no tak či tak im na tom nezáleží. Ide o to, kto Subcomandante Marcos je, nie kým bol.
Redakčne krátené
|
