Útoky na fabriky vyrábajúce tak očividne potrebné komponenty, ako guľôčkové ložiská či dokonca lietadlá, boli smutne zbytočné. S relokáciou tovární a strojov a efektívnejším riadením produkcia vojenských lietadiel začiatkom roku 1944, po silnej vlne útokov, v skutočnosti stúpla. Náhodná krutosť a smrť prichádzajúca z oblohy nemali v mestách žiaden podstatný vplyv na vojnovú výrobu či vojnu samotnú.

Ozbrojené sily Spojencov proti týmto zisteniam protestovali - nie je ani potrebné zdôrazňovať, že hlavne vzdušné vedenie - napriek tomu, že boli výsledkom práce najschopnejších odborníkov a potvrdzovali ich predstavitelia nemeckého priemyslu a štatistiky, rovnako ako riaditeľ nemeckej zbrojárskej výroby Albert Speer. No naše závery boli odložené do zásuvky.

To nie je všetko. Najhorším americkým vojenským dobrodružstvom do vojny v Iraku bol Vietnam. Keď ma tam poslali začiatkom 60. rokov na zisťovaciu misiu, plne som si mohol uvedomiť rozsah, v ktorom armáda dominuje zahraničnej politike. V Indii, kde som bol veľvyslancom, vo Washingtone, kde som mal prístup k prezidentovi Kennedymu, a v Saigone sa vo mne vyvinul veľmi negatívny pohľad na celý konflikt. V tom čase celý americký vojenský establišment vojnu podporoval. Bralo sa za samozrejmé, že ozbrojené sily i vojenský priemysel musia akceptovať a podporovať nepriateľské akty - to bol vojensko-priemyslený komplex Dwighta Eisenhowera.

* * *

V roku 2003 bola takmer polovica neviazaných výdavkov americkej vlády použitá na vojenské účely. Väčšia časť z nich na nákup a vývoj zbraní. Atómové ponorky stoja miliardy dolárov, každé lietadlo desiatky miliónov. Tieto výdavky nie sú výsledkom nestrannej analýzy. Pretože návrhy nových zbraní prichádzajú od relevantných priemyselných firiem a tie isté firmy dostávajú zákazky na ich výrobu, a teda zisk. V impresívnom toku vplyvu a velenia udeľuje zbrojársky priemysel svojim politickým podporovateľom vysoko hodnotené pracovné miesta, manažérske platy a zisky a nepriamo je aj bohatým zdrojom prostriedkov pre politické kampane. Vďačnosť a sľuby politickej pomoci smerujú k Washingtonu a obrannému rozpočtu. A zároveň k zahraničnej politike alebo, ako vo Vietname či Iraku, k vojne. Pohyb súkromného sektora k úlohe dominantného verejného sektora je zrejmý.

Nik nepochybuje, že moderná korporácia je dominantnou silou v súčasnej ekonomike. Kedysi to v USA boli kapitalisti. Oceľ kontroloval Carnegie, ropu Rockefeller, tabak Duke a železnice rôzne a často nekompetentne skupinka bohatých. Moderný manažment korporácií však so svojou pozíciou na trhu a politickým vplyvom získal, na rozdiel od kapitalistov, politickú akceptáciu. Preberá dominantnú úlohu vo vojenskom establišmente, verejných financiách i pri určovaní environmentálnej politiky. Verejná autorita v iných oblastiach je tiež samozrejmá. Nepriaznivé sociálne dopady si však vyžadujú pozornosť.

Jedným z nich je spôsob, akým dokázali korporácie prispôsobiť verejné záujmy vlastným potrebám. Prikazujú, že úspech spoločnosti znamená viac automobilov, viac televízorov, väčšie množstvo všetkých ostatných spotrebných tovarov - a smrteľnejšie zbrane. Negatívne dopady - znečistenie, ničenie ekosystémov, nechránené zdravie občanov, hrozba vojenských akcií a smrti - sa nepočítajú.

Privatizácia verejnej autority korporáciami je nepríjemne viditeľná vo vzťahu k životnému prostrediu a nebezpečná vo vojenskej a zahraničnej politike. Vojny sú hlavnou hrozbou existencie civilizácie a snaha korporácií zvyšovať výrobu a použitie zbraní túto hrozbu zväčšuje. Devastácii a smrti prepožičiava legitimitu či dokonca hrdinskú cnosť.

* * *

V moderných veľkých korporáciách patrí moc manažmentu. Predstavenstvo je plne podriadené jeho reálnej sile. Ich vzťah sa podobá vzťahu medzi príjemcom čestného doktorátu a členom profesorského zboru fakulty. Mýty o autorite investorov, rituálne stretávania sa riaditeľov a každoročné stretnutia akcionárov ostávajú, no žiaden mentálne zdravý pozorovateľ moderných korporácií nemôže ujsť pred realitou. Sila korporácií je v manažmente a byrokracii kontrolujúcej jej úlohy.

Ako sa korporácie presúvajú na silové pozície, kde bol kedysi verejný sektor, slúžia korporatívnym záujmom. Najjasnejším dôkazom je najväčší z týchto pohybov - posun súkromných firiem do establišmentu v rezorte obrany. Odtiaľ vykonávajú primárny vplyv na vojenský rozpočet, zahraničnú politiku, vojenské záväzky a vojenské akcie. Vojnu.

Pri jeho pozícii v moderných korporáciách bolo prirodzené, že manažment rozšíri svoj vplyv aj do politiky a vlády. V USA sú manažéri korporácií úzko spojení s prezidentom, viceprezidentom či ministrom obrany. Vysokí predstavitelia korporácií sa nájdu aj na iných dôležitých postoch vo federálnej vláde - jeden prišiel z bankrotujúceho a kradnúceho Enronu, aby šéfoval armáde.

* * *

Výroba obranných zariadení a zbraní je motivujúcou silou zahraničnej politiky. Korporácie už niekoľko rokov kontrolujú aj štátnu pokladňu a environmentálnu politiku.

Už dlhé obdobie chválime pokrok civilizácie. Existujú však rozdiely. Akceptujeme programovú smrť mladých a náhodné masakry mužov a žien akéhokoľvek veku. Rovnako to bolo v prvej a druhej svetovej vojne, je to tak i v Iraku. Civilizovaný život, ako je nazvaný, je vysokou bielou vežou oslavujúcou ľudské pokroky, no na jej vrchole je permanentne veľký čierny mrak. Ľudský pokrok dominovaný nepredstaviteľnou krutosťou a smrťou.

Civilizácia urobila počas storočí veľký pokrok vo vede, zdravotníctve, umení a ekonomickom blahobyte. No zároveň dala privilegované postavenie vývoju zbraní a hrozbe vojny. Konečným výdobytkom civilizácie sa stal masový masaker.

Pred faktami vojny sa nedá ujsť - smrť, náhodná krutosť, suspendovanie civilizovaných hodnôt... Vojna je najväčším ľudským zlyhaním.

Článok bol uverejnený internetovým časopisom Zmag, www.zmag.org