"Obsah bezmála 800 stránkového sborníku představil jeho redaktor, profesor římské university La Sapienza, Agostino Borromeo. Pojednává o počátcích inkvizice ve 13. století, o okolnostech jejího vzniku, její roli a proměnách až po úpadek v 15. století a obnovení činnosti v 16. a 17. století. Inkviziční soudy byly zrušeny mezi polovinou 18. století a prvními desetiletími 19. století, posledním byl španělský, zrušený roku 1834. Profesor Borromeo uvedl, že odsouzení k smrti upálením nebo mučení nebylo zdaleka tak časté, jak je to v obecném povědomí. Daleko více čarodějnic bylo upáleno v protestantských zemích než v katolických. Publikace akt sympozia má přispět k oživení vědecké diskuse o inkvizici a nabídnout podněty k bádání o jejích dějinách -- řekl na tiskové konferenci profesor Agostino Borromeo."

Ján Hus a Panna Orleánska

Osud týchto dvoch historických osobností je dodnes verejne známy a dodnes vzrušujúci. Spájajú ich dve významné okolnosti: majú kľúčový význam pre dejiny svojich národov a obaja skončili pred súdom inkvizície a smrťou upálením. Hoci v ich procesoch fungovala inkvizícia, hlavný zmysel ich odsúdenia nemal náboženský, ale politický charakter. Ani v prípade svätej Jany, ani Jána Husa inkvizítori nebránili kresťanské hodnoty, ale politické a mocenské záujmy.

Ján Hus patril medzi najvýznamnejších učencov a teológov svojej doby. Stal sa nielen rektorom pražskej Karlovej univerzity, ale, hoci bol prostého pôvodu, mal prístup na dvor českého kráľa Václava IV., ktorý prijímal aj jeho rady (napríklad Kutnohorským dekrétom uskutočnil takú reformu Karlovej univerzity, že získala jednoznačne český charakter). Hus žil a pôsobil v dobe veľkej schizmy, keď na čele cirkvi sa načas dokonca ocitli traja pápeži. Kritizoval niektoré nešváry v cirkvi, napríklad kupčenie s odpustkami, keď si veriaci mohol za istý obnos kúpiť cirkevné odpustenie nielen vykonaných hriechov, ale dokonca aj zamýšľaných. Hus kritizoval okrem kupčenia s odpustkami aj dôsledky celibátu, zverejňoval nemravnosti kňazov. Hoci katolícki historici tvrdia, že Hus zveličoval, hádam v tejto súvislosti netreba pripomínať súčasnosť. Kvôli schizme sa Husova kauza nakoniec dostala na koncil v Kostnici. Aj keď sa Hus hájil, že ho zväčša obviňovali na základe citátov z jeho diel prekrútených a vytrhnutých z kontextu, bol odsúdený na smrť upálením ako kacír a v roku 1413 bol rozsudok vykonaný. Husa cirkev dodnes nerehabilitovala, hoci podobná požiadavka prišla aj z katolíckych kruhov. Tento postoj priniesol problémy katolíckej cirkvi aj v 20. storočí. Skupina českých katolíckych kňazov po zániku habsburskej monarchie žiadala od pápeža rehabilitáciu Jána Husa, zavedenie češtiny do bohoslužieb a zrušenie povinného celibátu. Celá záležitosť napokon dopadla tak, že väčšina z nich v roku 1920 vytvorila Československú cirkev.

Jana z Arcu, inak Panna Orleánska, pochádzala z dediny Domrémy a bola dcérou dedinského starostu. Nikto nikdy nedokázal spochybniť jej zbožnosť a oddanosť katolíckej cirkvi, ktorá vlastne zohrala aj dôležitú úlohu v jej osude. Počula totiž hlasy svätcov, ktoré ju vyzvali, aby si obliekla mužské šaty a šla bojovať proti Angličanom, ktorých víťazstvá hrozili zbaviť jej vlasť nezávislosti. Prosté dedinské dievča, ktoré (ako jej súčasníčky) bolo s najväčšou pravdepodobnosťou negramotné, no preukázalo neuveriteľné vojenské a organizačné schopnosti. Jej velenie francúzskemu vojsku pri meste zvrátilo priebeh vojny a vďaka víťazstvu pri tomto meste získala aj meno, s ktorým vstúpila do dejín.

Kvôli zrade sa napokon dostala do rúk Angličanov. Anglicko malo vtedy dvoch kráľov, legitímneho Karola VII., ktorému ku korunovácii dopomohla Panna Orleánska, a Henricha VI., ktorý vystupoval ako anglický a francúzsky kráľ. Ešte ako osemnásťročného ho nechal korunovať jeho strýc vojvoda Bedforský. Angličanom by sa bolo veľmi hodilo, keby mohli spochybniť legitimitu Karola VII. Využili preto inkvizičný súd. Pre Francúzov je dodnes meno biskupa Pierra Cauchona symbolom podlosti a zrady. Mimochodom, dotyčný nikdy neporušil formálne pravidlá inkvizičného procesu. Napríklad ak obvinený pred inkvizičným tribunálom prejavil ochotu kajať sa, nemohol byť popravený. Jana ako pobožná osoba túto ochotu prejavila. Preto Cauchon použil iné inkvizítorské metódy, aby ju nakoniec zlomil a mohol nechať upáliť. Mučenícka smrť Jany Francúzov nezastrašila, mala opačný efekt. Kráľ Karol VII. potom nariadil obnovenie procesu, ktorý dokázal nezákonnosť súdneho procesu iniciovaného Cauchonom. V roku 1920 bola Jana vyhlásená za svätú a o dvadsať rokov neskôr jej pamiatka znova mobilizovala Francúzov v boji s nepriateľmi, tentoraz s nacistami.

V prípade Jany sa však prejavila irónia dejín. Do histórie vstúpil jej výhražný list husitom, kde písala, že len čo porazí Angličanov, vypraví sa na čele krížovej výpravy aj do "kacírskeho" Česka, ak sa hneď po obdržaní jej listu husiti nebudú kajať pred pápežom. Niekedy je veľmi dobré, že ľudia nepoznajú svoju budúcnosť.

Templári

Rád templárov, oficiálne nazývaný Rád chudobných rytierov Kristových a Šalamúnovho chrámu, založili francúzski križiaci v roku 1118 v Jeruzaleme. Patrili k nemu príslušníci najbohatších šľachtických rodín vo Francúzsku. Na konci XIII. storočia, keď boli križiaci vyhnaní z Palestíny, do Francúzska prichádzali templári. Tento rád patril medzi najbohatšie... Jeho predstavitelia požičali francúzskemu kráľovi Filipovi IV. približne pol milióna libier. Tieto peniaze sa kráľovi nechcelo vrátiť, dokonca dostal chuť na ďalší majetok templárov, a tak zorganizoval (povedané dnešnou terminológiou) "najväčší stredoveký politický proces".

Lenže templári boli priamo podriadení pápežovi, akýkoľvek zásah proti nim nebol možný bez jeho súhlasu. Svoju úlohu tu však znova začala hrať politika. Pápeži vo večných sporoch s nemeckými cisármi hľadali oporu u francúzskych kráľov. Túto tendenciu zneužil Filip IV. a presadil svojho kandidáta Klementa V. Keď sa Klement V. dostal do problémov v Ríme, usídlil sa na inom území, ktoré patrilo k pápežskému štátu, no zároveň bolo enklávou zo všetkých strán obklopenou francúzskym územím --, v Avignone.

Filip IV. poveril ministra Nogareta a inkvizítora Ymberta, aby proti rádu vypracovali obvinenia. Išlo o obvinenia zo satanistických rituálov, kacírstva, ale aj masovo praktizovanej homosexuality. Za reálne, no neúmerne zveličené obvinenie možno považovať až toto posledné. Kráľ sa najprv dopustil podvodu. Keď nechal pozatýkať templárov na území Francúzska, predstieral, že sa to deje na základe pápežovho súhlasu. V skutočnosti sa o tom pápež dozvedel až neskôr. Začal kráľovi v záležitosti templárov klásť odpor. Podľa niektorých výkladov mu šlo o majetok, no podľa všetkého rozhodlo to, že sa ocitol v "avignonskom zajatí". Veľmajster rádu Jacques Molay tesne pred upálením vyhlásil, že jeho priznanie bolo vynútené mučením.

"Kladivo na čarodejnice"

Dejiny inkvizície by sme mohli rozdeliť zhruba na dve obdobia -- v staršom boli hlavnou obeťou "kacíri", v druhom zasa "čarodejnice". Profesor Borromeo má pravdu, že v protestantských krajinách bolo upálených azda viac údajných čarodejníc než v katolíckych. V 50. rokoch začalo viacero ľavicovo orientovaných spisovateľov pripomínať čarodejnícke procesy v anglických kolóniách v severnej Amerike, budúcich Spojených štátoch amerických. Sartre, Feuchtwanger i Miller pripomienkou čarodejníckych procesov v Bostone a Saleme zreteľne narážali na činnosť Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti, ktorému predsedal senátor Joseph MacCarthy.

S čarodejníckymi procesmi je to však predsa len trocha inak ako s procesmi s "kacírmi". Napríklad na dedinách naozaj boli zelinkárky, ktoré svojimi bylinkami nielen liečili choroby, ale vedeli tiež vyvolať impotenciu či vypudiť plod. Navyše, ešte aj dnes existujú satanistické sekty. Isté pražské nakladateľstvo začalo vydávať edíciu obludných, patologických kníh, ktorých prečítanie by malo byť varovaním. Jeho predstavitelia sa dostali pred českých súd za vydanie knihy Mein Kampf, no prakticky nikto si nevšimol, že v tejto edícii vyšli ešte dve knihy: Štát a revolúcia a Kladivo na čarodejnice. Príručka pre inkvizítorov opisovala návody na také techniky mučenia a psychického nátlaku, že ktokoľvek by sa po ich použití priznal k čomukoľvek. A tak, hoci obvinenie z čarodejníctva môže mať istý poklad, v samotných procesoch šlo o niečo iné.

V roku 1969 bol do kín na krátky čas uvedený československý film "Kladivo na čarodejnice". O pár mesiacov však musel putovať do trezorov, kde sa skrývali prohibičné filmy a knihy. Keď som sa svojho spolužiaka, pracovníka istej vplyvnej inštitúcie, pýtal, prečo film zakázali, odpovedal mi, že v ňom istá známa slovenská herečka vystupovala nahá. "Keď sme zakázali striptíz, nemôžeme povoliť filmy, kde sa vytŕčajú holé baby, to by predsa bolo proti socialistickej morálke!" Keď som namietol, že scéna nebola samoúčelne erotická, ale mala ukázať inkvizičné praktiky, odpovedal mi: "Peter, vieš veľmi dobre, o čo ide, máš šťastie, že sme starí kamaráti, ak by si mal podobné provokačné reči pred niekým iným, škaredo by si na to doplatil!"

Film bol nakrútený podľa románu inšpirovaného skutočnými historickými udalosťami. V rokoch 1678 až 1696 prebehla v severomoravskom meste Šumperk séria bosoráckych procesov. Začalo sa to tak, že počas omše si pomocník tamojšieho farára všimol, že jedna stará žobráčka po prijímaní neprehltla hostiu, ale si ju vybrala z úst a zabalila do kusa handry. Niečo podobné vyvolávalo podozrenie z bosoráckych praktík. Táto žobráčka chcela hostiu predať jednej roľníčke, ktorá verila, že ak ju dá zožrať krave, lepšie bude dojiť.

Tu ešte ostávame na úrovni argumentov obhajujúcich bosorácke procesy.

Celú vec mal vyšetriť inkvizítor Boblig, ktorý bol už vtedy na odpočinku, no v predchádzajúcom období nechal upáliť desiatky ľudí. Aj teraz z naozaj podozrivej, ale nie až takej významnej záležitosti vyrobil mohutnú aféru. Zavolal si kata a pisárov a začal zatýkať. Z odhaľovania bosoriek mal nemalé príjmy, a tak sa usiloval byť čo najúspešnejší. Po nejakom čase si však dekan miestnej fary Kryšof Alois Lautner všimol, že obvinenia sú čoraz absurdnejšie, a obrátil sa na svoju cirkevnú vrchnosť. No skončilo sa to úplne inak. Olomoucký biskup Lichtenstein-Castelkorn namiesto toho, aby zasiahol proti Bobligovi, umožnil mu zatknúť dekana Lautnera.

Vo filme mal mať dekan Lautner veľmi peknú mladučkú kuchárku, ktorú hrala slovanská herečka. Scéna s jej nahotou spočívala v tom, že inkvizičný súd ju prinútil vyzliecť sa, aby zistil, či na tele nemá "diablove znamenia". Vo filme sa dekan Lautner priznal, že s ňou mal intímny styky, no mne osobne sa v prístupnej literatúre nepodarilo zistiť, či náhodou nešlo o fikciu autora románu. Podľa prameňov sa však dekan po mučení priznal, že bábätká namiesto krstu zasväcoval diablovi alebo že šliapal po hostii.

Film v ovzduší roku 1969 mal jednoznačné posolstvo. Boblig sa vracia! Nešlo však o inkvizítora slúžiaceho katolíckej cirkvi, ale o novodobých inkvizítorov, ktorí v päťdesiatych rokoch dokázali donútiť vysokých funkcionárov komunistickej strany priznať sa, že v skutočnosti boli agentmi amerického imperializmu. Protokoly z bosoráckych procesov a z procesov, ktoré v ZSSR prebiehali v 30. rokoch a u nás v 50. rokoch, mali analogický nádych absurdity a priznania v nich boli vynútené metódami opísanými v knihe Kladivo na čarodejnice.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO