Klonovanie ako klonovanie

Klonovanie človeka bolo na Slovensku zakázané aj pred prijatím novely Trestného zákona. Tak ako mnohé iné krajiny aj Slovensko sa pripojilo k Dodatkovému protokolu (Paríž 1998)

k Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne z predchádzajúceho roka (Oviedo 1997), v ktorom sa explicitne zakazuje "vytvorenie ľudských bytostí geneticky identických s inými ľudskými bytosťami". Tento medzinárodný dokument sa stal v roku 2001 súčasťou aj nášho právneho systému. No ani predtým nebolo povolené klonovať ľudí, keďže to už od roku 1998 zakazoval náš vlastný novelizovaný zákon o zdravotnej starostlivosti.

Avšak ministerstvu spravodlivosti sa takáto ochrana pred klonovaním nezdala dostatočná a namietalo, že porušenie zákazu nie je adekvátne sankcionované, pretože trestané môže byť len zdravotnícke zariadenie a len finančnou pokutou (500-tisíc Sk). Podľa novely Trestného zákona teraz môže byť potrestaná aj fyzická osoba, pričom vplyv na výšku trestu má aj to, či sa tresného činu dopustila sama alebo ako člen nejakej skupiny (napr. vedeckého tímu).

Nie je bez zaujímavosti, že slovenskej vláde sa pôvodné tresty navrhované ministerstvom spravodlivosti - jeden rok až päť rokov väzenia - zdali prinízke a podstatným spôsobom ich sprísnila. Sotva sa dá pochybovať, že v tomto prípade išlo skôr o symbolické gesto adresované niekomu inému než potenciálnym zločincom z radov vedcov, keďže Slovensko zďaleka nepatrí k svetovým lídrom vo výskume klonovania.

Okrem výrazného zvýšenia trestov novela Tresného zákona priniesla ešte jednu, oveľa zásadnejšiu zmenu oproti predchádzajúcemu stavu. Navrhovatelia si v novele dali záležať na tom, aby pod zákaz klonovania človeka spadal jednoznačne aj zákaz klonovania bunkových tkanív pre potreby regeneratívnej medicíny - tzv. terapeutické klonovanie.

Pôvodný návrh z dielne ministerstva spravodlivosti bol veľmi nepresný, keď navrhoval zakázať vytvorenie umelej zygoty tým, že sa "nahradí jadro v ženskom vajíčku jadrom z ľudskej somatickej bunky s plným počtom chromozómov". To by fakticky znamenalo, že klonovanie ľudí s iným než plným počtom chromozómov, napr. s Downovým syndrómom, by bolo prípustné. Nakoniec sa do návrhu textu zákona dostala formulácia, ktorú navrhla Centrálna etická komisia ministerstva zdravotníctva a ktorá bola zopakovaním textu zákazu klonovania ľudských bytostí zo spomínaných medzinárodných dokumentov, k plneniu ktorých sa Slovensku už zaviazalo.

Z takejto formulácie však nevyplýva jednoznačný zákaz terapeutického klonovania. Zákaz terapeutického klonovania podľa niektorých interpretácií vyplýva z kombinácie Parížskeho dodatku o zákaze klonovania a pôvodneho Oviedskeho dohovoru zakazujúceho "vytvárať ľudské embryá pre vedecké účely". Pochopiteľne, pokiaľ je za ľudskú bytosť považovaná aj zygota, potom je explicitne zakázané reprodukčné aj terapeutické klonovanie už Parížskym dodatkom. Takáto interpretácia pojmu ľudskej bytosti však zďaleka nie je jednoznačne prijímaná.

To bol pravdepodobne aj dôvod, prečo sa v novele Trestného zákona objavila formulácia zakazujúca "vytvoriť ľudskú bytosť v ktoromkoľvek štádiu jej vývoja", formulácia, ktorá bola nakoniec Národnou radou SR aj schválená (§ 246 a novelizovaného Tresného zákona č. 171/2003 Zb.).

Pointa sa ukrýva v slovách "v ktoromkoľvek štádiu jej vývoja", ktoré znamenajú, že zakázané je vytvoriť ako zygotu, tak aj akékoľvek rané štádium ľudského embrya, teda aj blastocystu,

z ktorej sa izolujú embryonálne kmeňové bunky považované za základ regeneratívnej medicíny budúcnosti. V Dôvodovej správe k novele sa táto úprava textu zákona považuje za popisnejší spôsob a spresnenie, no súčasne nenecháva nikoho na pochybách, že "navrhované znenie neumožní ani klonovanie na terapeutické účely".

Iné interpretácie hovoria o tom, že počas terapeutického klonovania sa síce prenosom jadra zo somatickej bunky ľudského tela do jadra zbaveného ženského vajíčka vytvorí ľudská zygota. Tá však nikdy neopustí prostredie skúmavky, keďže jej cieľom je poskytnúť embryonálne kmeňové bunky a nie byť implantovaná do maternice a vyvíjať sa smerom k novému ľudskému jedincovi. Taktiež podľa tejto interpretácie ľudské embryo v tomto prípade nie je vytvárané pre vedecké účely, ale terapeutické. Pokiaľ ide o biomedicínsky výskum, ktorý by eventuálne mohol viesť k terapeutickému klonovaniu, ten je možné uskutočňovať aj v rámci spomínaných medzinárodných dokumentov na tzv. nadpočetných embryách, ktoré vznikajú počas asistovanej reprodukcie a aj tak by boli nakoniec zničené.

Klonovanie a sexualita

Bežne, takpovediac laicky, sa medzi reprodukčným a terapeutickým klonovaním nerozlišuje. Rozdiel nevidia ani zástancovia názoru, podľa ktorého ľudská bytosť začína už vznikom zygoty. Aj pre nich je klonovanie ako klonovanie - bez ohľadu na to, či na jeho konci je dieťa (reprodukčné klonovanie) alebo zhluk buniek (terapeutické klonovanie) v Petriho miske - obe sú rovnako neprípustné.

Dôvodová správa ministerstva spravodlivosti k návrhu novely Tresného zákona tiež nerozlišuje medzi reprodukčným a terapeutickým klonovaním a hovorí jednoducho o klonovaní ako takom. Správa hlavný argument v prospech zákazu klonovania vidí v tom, že "klonovanie ľudí je experimentovanie s ľudským životom, ktorý nemá svojho otca ani matku a ako také je v rozpore s princípmi našej civilizácie." Podľa dôvodovej správy "štát musí chrániť okrem bezpečnosti svojich občanov a svojej vlastnej bezpečnosti i bezpečnosť civilizácie, ktorej je súčasťou. K základom našej civilizácie patrí aj ochrana ľudskej dôstojnosti a ochrana rodiny." Preskúmajme teda tézu, podľa ktorej klonovanie - ako reprodukčné, tak terapeutické - ohrozuje našu európsku civilizáciu a ľudskú dôstojnosť.

Čo sa týka reprodukčného klonovania, panuje medzi drvivou väčšinou odborníkov prekvapujúci konzenzus - zakázať ho. Tento temer univerzálny etický postoj našiel svoje vyjadrenie v národných i medzinárodných legislatívnych dokumentoch, ktoré boli prijaté pomerne rýchlo po zverejnení správy o naklonovaní ovce Dolly. Reprodukčné klonovanie ľudí explicitne zakazuje už spomínaný Dodatok k tzv. Oviedskemu dohovoru i už schválená Charta základných práv Európskej únie.

Ozvali sa však aj ojedinelé hlasy, ktoré obhajovali reprodukčné klonovanie ľudí za určitých špeciálnych okolností. Napríklad profesor James Q. Wilson z Kalifornskej univerzity v Los Angeles nevidí na klonovaní človeka v podstate nič zlé. Považuje ho za jednu z ďalších techník rozširujúcich metódy asistovanej reprodukcie pre neplodné páry. Námietka, že klonovanie je veľmi riskantné a s veľkou pravdepodobnosťou by dnes viedlo k vytvoreniu skôr vývojovo vážne deformovaného než zdravého dieťaťa, je síce namieste (ovca Dolly bol jediný úspešný klon z 277 klonovaných embryí), no nie je v podstate námietkou etickou, ale technickou. Za predpokladu, že sa vedcom podarí postupne vylepšiť metódu klonovania natoľko, že jej rizikovosť bude porovnateľná s inými lekárskymi zákrokmi, táto námietka odpadá.

Wilson súhlasí s tradičnými námietkami proti klonovaniu, ktoré poukazujú na vážny zásah do tradičnej štruktúry rodiny a sociálnych vzťahov. Okrem iného klonovanie predstavuje pre lesbické páry v ich očiach ideálny spôsob, akým by sa mohli rozmnožovať - totiž bez akéhokoľvek prispenia mužského pohlavia. A pokiaľ by sa ukázalo, že homosexualita je determinovaná geneticky, potom, ako tvrdia niektorí homosexuáli, by mali mať právo klonovať sa, pretože by išlo o spôsob uchovania ich identity ako sexuálnej minority. Podľa Wilsona by nebol problém prijať zákonnú normu, podľa ktorej by klonovanie bolo umožnené len neplodným manželským párom opačného pohlavia.

Naproti tomu profesor Leon R. Kass z University of Chicago, ktorého roku 2001 prezident Bush menoval za predsedu svojej bioetickej komisie, vidí v klonovaní zasadný kvalitatívny rozdiel oproti ostatným technikám asistovanej reprodukcie - klonovanie považuje za fakticky

i eticky rovnako neprípustné ako incest, kanibalizmus, pohlavný styk so zvieratami, zohavenie mŕtvoly, znásilnenie či zavraždenie inej ľudskej bytosti. Jeho principiálnou námietkou je, že klonovanie je asexuálnym spôsobom rozmnožovania, ale ľudská prirodzenosť spočíva v rozmnožovaní sexuálnom, takže klonovanie je v podstate sexuálnou zvrhlosťou, ktorú nemôžeme pripustiť z princípu ani u neplodných párov. Kass vo svojej známej eseji Múdrosť zhnusenia chváli všeobecný prirodzený odpor bežných ľudí voči reprodukčnému klonovaniu ako prejav hlbokej múdrosti, ktorá nemá svoj pôvod v nejakých náboženských doktrínach, keďže rovnako cítia odpor voči klonovaniu veriaci i ateisti, ľudia nevzdelaní i intelektuáli.

"Sme znechutení perspektívou klonovania človeka nie preto, že ide o niečo cudzie a nové, ale preto, že intuitívne cítime, bezprostredne a bez argumentácie, že ide o porušenie vecí, ktoré oprávnene považujeme za nám drahé." Pocit hnusu je podľa neho pre nás všetkých upozornením na záludnosť ľudskej pýchy, na snahu prekročiť niečo nevýslovne hlboké len preto, že to môžeme a chceme. Podľa Kassa tu ide o niečo zásadné, týkajúce sa samej podstaty človeka, a podľa neho je to ľudská sexualita.

Plne v súlade s názormi biológov Kass tvrdí, že podstata sexuality spočíva v pohlavnom rozmnožovaní, v existencii dvoch opačných pohlaví, ktoré rovnocenne geneticky participujú na vzniku potomka. Jeho námietka voči klonovaniu teda nespočíva v argumente, že nedochádza ku koitu ako prirodzenému spôsobu ľudského plodenia, ale v tom, že klonovanie je ex definitione asexuálnym rozmnožovaním, ktoré vytvára dieťa majúce len jedného rodiča. Tým sa podľa neho nabúrava naše prirodzené chápanie pojmov ako je otec, matka, súrodenec, starí rodičia. To povedie k tomu, že klonovanie znejasní identitu individuálnej ľudskej bytosti a obrovským skokom nás priblíži k tomu, že rozmnožovanie sa stane výrobou ľudí ako umelých artefaktov. Človek tak doslova prevezme stvorenie človeka do svojich vlastných rúk.

Niet pochýb, že profesor Kass tu udrel problém klonovania po hlavičke. Pokiaľ je reprodukčné klonovanie neprijateľné, tak je to predovšetkým pre jeho asexuálnosť. Nie je vôbec náhoda, že v prírode sa vyššie a vyspelejšie organizmy rozmnožujú pohlavne. Sexuálne rozmnožovanie predstavuje biologicky novú kvalitu, ktorá vznikla v evolúcii z nepohlavného rozmnožovania podnes dominujúceho primitívnym jednobunkovým organizmom.

Sexuálne rozmnožovanie je pre biológov veľkým mystériom. Nevedia jednoznačne povedať, prečo v živej prírode dominuje a ako vôbec mohlo vzniknúť. Dlho sa napríklad domnievali, že nevýhody sexuálneho rozmnožovania pre jedinca, napríklad spojené s nájdením partnera opačného pohlavia, sú prevážené obrovskými výhodami pre biologický druh ako taký - jeho oveľa väčšou schopnosťou adaptovať sa na nové prostredie. Čo je mimochodom dôvod, ktorý v existencii sexuálneho rozmnožovania vidí aj Kass. Ibaže biológom je jasné, že evolučné mechanizmy neberú do úvahy žiadne nadindividuálne hľadisko a existencia biologického druhu je im ľahostajná.

Jednou z teórií, ktoré sa tešia medzi evolučnými biológmi značnej obľube, je teória o väčšej odolnosti voči parazitom v dôsledku sexuálneho rozmnožovania. Sexuálne rozmnožovanie, na rozdiel od asexuálneho, umožňuje kombinovanie genetickej informácie rodičov. Týmto vzniká stále meniaca sa geneticky determinovaná odolnosť organizmov proti devastujúcej sile všadeprítomných parazitov najrôznejších veľkostí a druhov. To je podľa teórie tiež hlavný dôvod, prečo sa v prírode biologické druhy snažia zabrániť rôznymi pudovými mechanizmami incestu - ten by totiž viedol k prudkému zníženiu genetickej variability. Podstatným aspektom genetickej variability je jej náhodnosť. Pokiaľ by sa klonovanie stalo rozšírenou formou rozmnožovania, genetická variabilita ľudského rodu by sa mohla znížiť natoľko, že by mohla byť ohrozená sama existencia ľudského rodu.

Podľa Kassa by týmto individuálne dobro pre neplodných jedincov - plynúce z možnosti mať vlastného genetického potomka pomocou klonovania - znamenalo kolektívne zlo pre ľudstvo ako celok. Poznáme takéto prípady z ríše zvierat. Napríklad v dôsledku náhleho poklesu veľkosti populácie gepardov došlo k ich príbuzenskému kríženiu (incestu), čím sa ich genetická variabilita dramaticky znížila, čo viedlo k zvýšeniu ich náchylnosti voči infekciám ako i vyššej zaťaženosti rôznymi poruchami a vývojovými deformáciami. Vedci museli pristúpiť k premyslenému programu zvýšenia genetickej rozmanitosti populácie. Náchylnosť geneticky homogénnych monukultúr rastlín voči škodcom je dobre známa.

Kassov argument je veľmi dôležitý v tom zmysle, že zakázanie reprodukčného klonovania sa neodvoláva na nejaké náboženské dogmy, ale na vedecké fakty a teórie, aj keď v tomto prípade sú v súlade s kresťanskou etickou doktrínou o prirodzenom poriadku.

Terapeutické klonovanie - prečo áno, prečo nie

Argumenty proti terapeutickému klonovaniu sú iného druhu než v prípade klonovania reprodukčného. Opierajú sa o názor, že existencia ľudskej bytosti začína vznikom zygoty, a preto sa na zygotu ako aj na rané štádiá embrya vzťahujú rovnaké etické kritériá ako na dieťa či dospelého človeka. Keďže pri terapeutickom klonovaní dochádza k tomu, že rané embryo je potom, čo sú z neho odobraté kmeňové bunky, zničené, etická námietka proti terapeutickému klonovaniu spočíva v tvrdení, že tu dochádza k cieľavedomému zničeniu ľudského života, čo nie je eticky prípustné za žiadnych okolností, teda ani v prípade, že táto smrť terapeuticky prospeje niekomu inému.

Zástancovia terapeutického klonovania naproti tomu argumentujú, že rané embryá (nie staršie ako 10 - 14 dní) sú v tomto štádiu vývoja fakticky len dutou guličkou asi stovky nešpecializovaných embryonálnych buniek. Podľa nich ontologický aj etický status embrya sa postupne graduálne mení. Okrem iného poukazujú na to, že v drvivej väčšine európskych krajín sú povolené interrupcie v raných štádiách tehotenstva, ktoré znamenajú cielené zničenie raných embryí.

Poukazujú tiež na to, že nejde len o ontologický, resp. etický status embrya samotného, ale širšie etické súvislosti. Kým na jednej strane pomyselných etických váh máme úmyselné zabitie raného embrya (diskutabilne potenciálneho človeka) s problematickým etickým statusom, na strane druhej ide o záchranu života nie potenciálneho, ale aktuálneho - o záchranu nemocného dieťaťa či dospelého človeka, ktorých ontologický, etický ale i právny status je neproblematický.

Postoj európskych krajín k otázke terapeutického klonovania je diferencovaný. Prevláda zdržanlivosť - pokiaľ je to možné, treba dávať prednosť adultným kmeňovým bunkám pred kmeňovými bunkami embryonálnymi. Tak znie aj odporúčanie Európskej skupiny pre etiku vo vede a nové technológie (EGE), ktorá je poradným orgánom predsedu európskej komisie. Pravda tam, kde fakticky iná možnosť nie je, práca s embryonálnymi kmeňovými bunkami by z princípu zakázaná byť nemala.

V súlade so spomínaným Oviedskym dohovorom tvorba embryí pre potreby izolovania kmeňových buniek je neprípustná - nezakazuje sa však izolovať bunky z embryí, ktoré vznikli za iným účelom, ako je tomu v prípade nadpočetných embryí z fertilizačných kliník. Ale aj tu je diferencovaný postoj krajín. Nemecko napríklad požaduje, aby išlo o nadpočetné embryá z krajín, kde je to eticky i legálne prípustné (ako napr. v Izraeli). Jedinou krajinou v Európe, ktorá legislatívne umožňuje vytvorenie raných embryí pre výskum a terapeutické klonovanie je Veľká Británia, ktorá je tiež aj jedným zo svetových lídrov v tejto oblasti výskumu a ktorá nepodpísala Dohovor z Ovieda.

Vášnivá diskusia sa v Európskom parlamente rozprúdila v súvislosti s otázkou, či rozpočet Únie má alebo nemá podporovať biomedicínsky výskum embryonálnych kmeňových buniek. Európska komisia navrhuje financovať výskum embryonálnych kmeňových buniek na nadpočetných embryách z fertilizačných kliník pokiaľ vznikli pred 27. júnom 2002, aby sa tým zabránilo námietke, že financovanie výskumu by mohlo iniciovať vznik nových nadpočetných embryí fakticky len pre potreby výskumu. Ibaže Rada EÚ na konci minulého roka tento návrh neprijala (Nemecko, Taliansko, Portugalsko, Rakúsko, Luxembursko zablokovali hlasovanie). Prekvapením bolo, že Írsko hlasovalo za návrh Európskej komisie a vyvinulo veľkú snahu nájsť pre Európsku úniu kompromisné riešenie.

Vráťme sa však na Slovensko. Podľa zdôvodnenia k novele Tresného zákona je potrebné zakázať aj terapeutické klonovanie, pretože nie je možné ho jasne oddeliť od klonovania reprodukčného, keďže aj počas terapeutického klonovania vzniká umelým spôsobom zygota, ktorá môže byť implantovaná do maternice, čím sa terapeutické klonovanie stane reprodukčným.

Podstata tohto argumentu spočíva v tom, že terapeutické klonovanie je potenciálne reprodukčným klonovaním a záleží len na úmysle, či sa ním aj stane. Avšak pokiaľ by sme prijali logiku tohto argumentu, potom by sme museli zakázať veľa vecí, ktoré sú potenciálne zneužiteľné - počnúc výrobou nožov, ktoré sa môžu stať vražednou zbraňou a končiac lietadlami, ktoré môžu poslúžiť teroristom.

Terapeutické klonovanie je zataľ víziou, nevieme odhadnúť kedy prinesie prvé rukolapné pozitívne výsledky v medicíne. Ak ich však prinesie vďaka tomu, že legislatíva iných krajín umožní takýto výskum a navyše umožní aj jeho praktickú aplikáciu, bude etické pre našich občanov nechať sa takto liečiť trebárs aj v susednej Českej republike (kde sa výskum na embryonálnych kmeňových bunkách teší podpore štátu), pokiaľ na Slovensku takáto liečba bude považovaná za tresný čin?

Aj keď je názor ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, že "začiatok ani koniec života by nemal byť objektom experimentov" určite dôležitý, nemali by sme ho chápať v zmysle Roma locuta, causa finita, ako ukončenie diskusie, ale naopak, ako výzvu pre jej začiatok.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO