Nejeden študent, ktorý sa usiloval prejaviť svoj názor, by vedel rozprávať, aké dôsledky za to niesol. Nehovoriac o tom, že financie vyzbierané z poplatkov sotva budú stačiť na to, aby si študenti mohli vybrať skutočne kvalitného pedagóga. Hoci súčasní predstavitelia školských reforiem hovoria o akejsi konkurencii a súťaživosti medzi vysokými školami, pre študenta bude podstatná celkom iná otázka: bude mať nárok na vrátenie školného, ak nebude spokojný s kvalitou? Asi sotva.

Pôvodný návrh rátal so školným od sedem do štrnásťtisíc korún ročne a tretina vybraných prostriedkov mala ísť na sociálne štipendiá. Spoplatnenie denného aj externého štúdia však ešte v júni tohto roku odmietla prakticky celá akademická obec. Aj keď Slovenská rektorská konferencia mala proti návrhu asi najmenej výhrad, bojovala o posun dolnej hranice poplatkov na nulu. Túto požiadavku minister školstva Martin Fronc akceptoval iba čiastočne. Argumentujúc slovami, že za takýchto okolností by jeho návrh nemal zmysel, znížil spodnú hranicu na 3500 korún. Zároveň však zvýšil strop na dvadsaťjedentisíc korún ročne. Námietka rektorov najmä technických škôl, že zavedenie školného ešte viac zníži počet uchádzačov, teda odozvu nenašla.

Sociálny systém na slovenský spôsob

Návrh spoplatnenia vysokého školstva má sprevádzať celkom nový sociálny podporný systém, o ktorom sa len ťažko dá povedať, že je podporný. Diskutabilné je aj to, nakoľko je sociálny. Platiť za štúdium budú všetci študenti bez ohľadu na sociálnu situáciu. Jediný rozdiel bude v tom, že tým chudobnejším bude formou sociálnych štipendií štát prispievať na náklady spojené so štúdiom (ubytovanie, strava, cestovné, učebné pomôcky a podobne). Na zaplatenie školného si však už budú zrejme musieť požičať. Pôžičky študentom má poskytovať štát za úrokovú mieru, za ktorú si požičiava on sám. To je dnes 4,7 až 5,7 percenta ročne. Oproti súčasnému Študentskému pôžičkovému fondu nielenže nebude garantovaná trojpercentná úroková miera, ale úroky sa začnú študentovi pripisovať už počas štúdia. Nehovoriac o tom, že komerčná pôžička nepozná také pojmy ako odklad splátky kvôli materskej dovolenke či základnej vojenskej službe.

Vysoká nezamestnanosť, nízke nástupné platy, veľké regionálne rozdiely a neistá budúcnosť len ťažko budú pre študentov motiváciou k poberaniu stotisícovej pôžičky. Podľa výskumu Ústavu informácií a prognóz školstva už dnes vníma 80 percent študentov náklady spojené so štúdiom ako veľmi vysoké. Mladým ľuďom asi nezostane nič iné ako pracovať alebo sa výrazne uskromniť. Samozrejme, ak na štúdium vôbec nastúpia alebo sa nerozhodnú ho ukončiť.

Isté pozitívne prvky v navrhovanom pôžičkovom systéme predsa len možno nájsť. Výška splátky sa má odvíjať od príjmu absolventa a určite nebude vyššia ako 10 percent mesačnej mzdy. Absolventi s nižšími príjmami budú tak mať garanciu, že ich splátka za vzdelanie nebude príliš vysoká. Za strategické možno považovať aj úsilie o odpustenie splácania pôžičky učiteľom a pracovníkom verejnej správy. V záplave ostatných návrhov je to však len kvapka v mori.

Väčšina študentov bude na tom rádovo horšie

Radikálnej zmeny sa majú dočkať aj sociálne štipendiá. Kým dnes ide na ne zo štátneho rozpočtu dvesto miliónov, ráta sa s navŕšením o ďalších päťsto miliónov. Štipendiá v priemernej výške dvetisíc korún mesačne má tak poberať približne 30 percent študentov a ich maximálna výška bude predstavovať 1,2-násobok životného minima. Ak zoberieme do úvahy , že v súčasnosti je priemerná výška štipendia okolo 1200 korún mesačne a počet poberateľov tvorí asi 6 percent študentov, mohli by sme sa nazdávať, že ide o radikálne zlepšenie. To však skutočne len na prvý pohľad. Chýbajúcich päťsto miliónov chcú totiž navrhovatelia reformy zobrať vysokoškolským internátom! Kým prezentovaný model študentského pôžičkového systému nie je v Európe nijakou zriedkavosťou, návrh hľadania zdrojov sociálnych štipendií sa môže uchádzať o Nobelovu cenu v kategórii ekonomickej invencie.

Veľká väčšina študentov teda nič nezíska. Analyzovaním súčasnej sociálno-ekonomickej situácie sa možno domnievať, že poberatelia sociálnych štipendií budú mať rovnakú alebo o niečo vyššiu podporu od štátu ako doteraz. Zvyšných 70 percent študentov však bude na tom rádovo horšie. Nielenže budú platiť školné, cena za bývanie na internáte im navyše narastie až do výšky komerčného nájmu. Tí, čo si pamätajú pôvodný návrh ministra Fronca, môžu naň už len v dobrom spomínať. Argumenty o tom, že zavedenie školného zvýši počet študentov a kvalitu na vysokých školách, patria skôr do kategórie filmov Harry Potter a Pán Prsteňov. Vyhlásenie Ivana Mikloša, že kým sa na vysokých školách neuskutoční reforma, nebude súhlasiť s navŕšením prostriedkov na školstvo zo štátneho rozpočtu, sa nedá označiť inak len ako vydieranie akademickej obce.

Kým naše ministerstvo školstva zavádza školné, štúdium v Čechách ostane bezplatné aj po vstupe do Európskej únie. Jazyková blízkosť a lepšia ekonomická situácia naznačuje, že nemálo slovenských študentov ostane za hranicami aj po skončení štúdia. Bolo by od českej vlády nerozumné posielať takýchto vzdelaných ľudí späť domov. Skôr naopak. Únik mozgov zo Slovenska sa zavedením školného len urýchli. Žiaľ, na otázku, ako tento problém riešiť, nedokázal odpovedať ani jeden z navrhovateľov novely vysokoškolského zákona.

Ak sa bude opakovať situácia z jari tohto roka a rezort školstva opätovne zmietne zo stola výhrady akademickej obce, študentov čaká zavedenie školného v najhoršej forme, ako bolo dosiaľ navrhované. S poplatkami za štúdium pritom nesúhlasí 70 percent z nich.

Snaha podriadiť vzdelanie pravidlám trhu je úplne evidentná. Študenti sa už nebudú rozhodovať podľa osobného záujmu alebo možnosti uplatnenia, ale v oveľa väčšej miere na základe ponuky, dopytu a najmä ceny. Bude to pre mladú generáciu a Slovensko veľká škoda. Teda, ak sa o pätnásť rokov bude dať ešte hovoriť o tom, že na Slovensku existuje mladá generácia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO