Prepychový život

Po tomto úvode sa spomedzi čakajúcich divákov ozvú hlasy troch sestier a iných pôvodných obyvateľov domu, ktorí všetkých pozvú na oslavu Mášiných menín. Otvoria dvere sa do obnovenej sály múzea s pozlátenými štukovanými stenami, obrovským stolom s bielym obrusom, ťažkými brokátovými závesmi, historickým nábytkom a ružovým kútikom s ikonami a fotografiami členov domácnosti. Tri staré slúžky Anfusy ponúkajú hostí - divákov šampanským a koláčikmi, domáce panie ich nabádajú, aby si pohodlne sadli na pripravené stoličky. Spolu s divákmi do sály vstúpia aj herci vo svojich úlohách, posadajú si za rodinný stôl a pustia sa do rušnej debaty, v ktorej spomínajú na pred rokom zosnulého otca. Ivan Romanič Čebutykin (Anton Živčic) si spomenie na tajnú lásku svojej mladosti, matku troch sestier. Dievčatá si pri oslave sestriných narodenín nespomínajú len na rodičov, ale aj na rušný život v Moskve, ktorý im pripomenie Moskovčan Alexander Ignatievič Veršinin -- pri týchto spomienkach sa každá zo sestier nezávisle pustí do monológu v ruštine -- tento nesúrodý trojhlas vytvorí dojem toho, čo tak veľmi na vzdialenej metropole milovali: vzrušenie a prepych.

Súboj titanov

Z rozcítenej atmosféry spomienok a minulosti popretkávanej ruskými romancami, ktoré si spievajú oslavujúci členovia domácnosti, nás do skutočného života postáv, do ich prítomnosti vráti príchod Andrejovej snúbenice Nataše. Prikvitne ako búrlivá voda, v nápadných šatách a krikľavozelených topánkach, ako dar prinesie oslávenkyni motýle.

Všeobecné zdesenie prítomných zmierňuje Andrej (Marcel Ochránek) v papučiach a pletenej veste. Smelo obraňuje svoju milovanú a pred očami všetkých, nie v intímnej samote, ako to predpokladal autor, ju požiada o ruku. Od tohto momentu sa definitívne, spolu s postavami inscenácie, vzdávame minulosti, mäkkého a chlácholivého spomínania a precitáme do tvrdej reality prítomnosti. Biely sviatočný obrus sa stratí, pod ním zostanú holé dosky na železnej konštrukcii, svetlo zhasne, lebo Nataša úzkostlivo stráži každú sviečku, každý pohyb po dome. Dominanta sály, drevený stôl, podobne ako celá domácnosť Prozorovovcov, neudrží svoju integritu a jeho súčasti obrovským neporiadkom zaplnia celý priestor.

V dome plnom prekážok si jeho obyvatelia ťažko nájdu cestu k sebe. Nestretávajú sa osobne, takmer ani pohľadmi. Oľga (Eva Pavlíková) je osamelá preto, lebo nikoho nemá. Irina (Zuzana Moravcová) je na tom podobne, núka sa jej síce barón Tuzenbach, vzťah bez lásky jej všakosamelosť len prehlbuje. Jediná Máša (Daniela Kuffelová) je komunikujúcim človekom. Vzťah s manželom nefunguje od prvého vzájomného pohľadu, ktorým je povedané všetko, čím sa postava Kulygina (Peter Gecík) stáva fakticky zbytočnou. Stretnutie Máše s Veršininom, ich pohľady, dokonca dotyky sú jasným signálom, že vytvárajúca sa náklonnosť vznikla na začiatku a všetko, čo po nej nasledovalo, bolo len trápnou medzihrou pred jeho odchodom.

Veršinin ako Moskovčan je v Sprušanského Troch sestrách Čechom (Gustav Řezníček), cudzincom, ktorý prichádza do provinčného mestečka siahodlhými a nudnými filozofickými rečami kritizovať život, ktorému vôbec nerozumie. Milan Ondrík postavu Mášinho obdivovateľa Soľoneho zhyperbolizoval do karikatúry hulváta, ktorý v nepravom čase prednáša nesprávne repliky, až sa z neho vykľuje slzy roniaci milovník. Mášino odmietnutie v jeho prepitej hlave zrodí rozhodnutie zabiť baróna, svojho soka. Tým je povedané všetko, barónovi Tuzenbachovi (Martin Fratrič) ostáva iba málo času, vyrieknutý ortieľ jeho žoviálne a zjemnené správanie stavia do roviny trápneho a nezmyselného snaženia.

Nad všetkým vládne silnou rukou Nataša, podobne ako ostatným hereckým postavám, aj jej vybral režisér jednoduchú schému, podľa ktorej odohrá Klaudia Kolembusová celé predstavenie. Je z nej necitlivá a panovačná matróna, ktorá svoju nadvládu nad okolím zdôrazňuje nakláňaním sa na bok, bičíkom a rozvešiavaním svojich motýlích trofejí po stenách domu, zapletaním motýlikov do účesov troch sestier, malé motýliky sa nájdu aj v modlitebných knižkách.

Všetky postavy príbehu sú v inscenácii izolované vo viacerých rovinách: v kontaktoch im prekáža porozhadzovaný nábytok, v poslednej časti predstavenia dokonca drevené búdky, v ktorých sa utiekajú do vlastnej samoty, samotný text hry hovorí o pocitoch osamelosti a opustenia, ktorými trpia a v neposlednom rade nedovoľuje postavám nadväzovať kontakt spôsob herectva a celkové vedenie inscenácie. Každej postave bol pridelený určitý pocit, téma, ktorú rozohráva počas celej inscenácie, pričom zostávajú bezo zmeny, či vývoja. Jednotlivé témy sú také rozdielne, že sa v ničom navzájom nestretajú, postavy sú osamotené nie len vplyvom vonkajších okolností, ale aj v dôsledku svojho správania.

Zo životných čechovovských postáv, ktoré odzrkadľujú trápenia a súženia skutočných ľudí, sa takýmto spôsobom podarilo režisérovi vysterilizovať akési divadelné monštrá, ktoré sa vzdialene ponášajú na romantických hrdinov zvádzajúcich urputný boj nielen so spoločnosťou a osudom, ale aj s bohmi na nebesiach.

Ak sa na priestore pár metrov štvorcových a troch hodín stretne desať osamelých titanov vo vetre bojujúcich so životom, vzlykajúcich nad vlastným nepochopením, tak sa ich žalostné náreky spoja do škrípajúceho, ironického predvádzania hlúpych bláznov, ktorí nie sú schopní reálne posúdiť vlastnú životnú situáciu, ani nadviazať kontakt so svojimi najbližšími. Ich položenie je o to nepochopiteľnejšie, že nešťastne vzlykajú v čipkovaných kostýmoch, obvešaní zlatom a perlami v honosnej miestnosti so sponzorskými novučičkými parketami.

V kráľovstve súladu

Narušené vzťahy zapadajú do rozbitého a prekážkami zaplneného priestoru bez akéhokoľvek problému. Správanie postáv, herectvo ich predstaviteľov zabraňuje akejkoľvek zmene, čo vytvára celkový dojem súladu. Režisér Svetozár Sprušanský svojimi zásahmi do textu Čechovovej hry, výberom priestoru a scény i vedením hercov odstránil z predlohy všetko napätie. V každom momente je priestorové usporiadanie v súlade s pocitmi postáv. Divákovi vopred oznamuje, ako sa veci vyvinú, už prvá replika inscenácie nám objasní, že Andrej zomrie a jeho žena zdedí dom len pre seba, že všetci odídu a dom schátra. Všade rozvešané motívy sú predzvesťou Natašinej nadvlády a oznámenie smrti baróna Tuzenbacha -- Mášinho snúbenca -- na konci inscenácie je v záverečnom sentimente už iba kvapka zanikajúca v mori sĺz. Troška života do inscenácie vniesli tri slúžky Anfusy Eva Hlaváčová, Adela Gáborová a Eva Večerová, ktoré akoby z inej planéty, či skôr z iného predstavenia, rozohrávajú celú plejádu malých scénok, prinášajú šálky, ponúkajú si navzájom miesto a vankúšiky na svojom diváne, podávajú si košíčky s pohármi, tácky s koláčikmi a klbká vlny s pletením. Do tohto uvoľneného a príjemného vesmíru troch stareniek akosi nútene vstupuje režisér, keď im prikazuje ponúkať Veršininovi čaj, ktorý aj tak nevypije, alebo keď na záver inscenácie zaujmú miesto troch sestier, v tých istých kostýmoch, ale vo vypraných farbách.

Tri sestry, ktoré medzi sebou takmer nekomunikovali, ktoré nemali žiaden vzťah ani k slúžkam Anfusám, sa zrazu stanú obeťou divadelnej konštrukcie, v ktorej sa minulosť spája s prítomnosťou a budúcnosťou do jediného okamihu, v ktorom sa kruh vývoja a beh času uzatvára, ale ktorý zároveň nehovorí nič nové, iba to, že tri sestry zostarnú a budú ďalej žiť spolu.

Vasilij Soľonyj trpí silným potením, a preto zapácha, stále si ruky osviežuje voňavkou, aby sa v spoločnosti cítil istejšie -- nitriansky Soľonyj si ruky osvieži iba raz, a to hneď ostentatívne v dvoch bielych džbánoch. To, že sa mu potia, sa však dozvieme až priveľmi neskoro na to, aby nás to ešte, ako divákov, zaujímalo.

Úporná snaha o hľadanie nových foriem, ktorú Čechov ironizuje v Čajke, a ktorú sa Svetozár Sprušanský stoj čo stoj rozhodol aplikovať na Tri sestry nasadila pôvodnému textu zvieraciu kazajku. Priškrtené hlasy postáv vydávajú iba nesúvislé prerývané vety, ktoré sa spájajú v nezmyselných litániách ako pri modlitbe v Prozorovovom dome počas požiaru.

Nejednotnosť použitých umeleckých prostriedkov, dramaturgická myšlienková vyprázdnenosť a absencia normálnych vzťahov medzi postavami sa nedá nazvať prínosom ani novátorstvom, a to aj napriek tomu, že citáty, približovanie minulosti a budúcnosti do uzavretého kruhu života a osamelosť sú znakmi modernej divadelnej tvorby. Žiadne divadlo však nemôže byť zaujímavé a životaschopné, keď dramaturgická konštrukcia a prílišné úsilie o modernitu zabije život a človeka, ktorý sa má v ňom zrkadliť.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO