Ohrozenie stability vlády

Najviac pozornosti venujú analytici i verejnosť následkom, ktoré bude mať voľba na stabilitu vlády. Aj keď sa niekomu zdá, že samotný príchod Klausa do najvyššej štátnej funkcie bezprostredne ohrozuje vládu, na ktorej čele stojí sociálnodemokratický premiér, zvýšenie rizika pádu vlády nie je dané aktivitou nového prezidenta. Základný problém nebude v jeho prípadných kritických výhradách voči vláde, ale v malej schopnosti vlády týmto výčitkám čeliť. Pracovným výkonom sa táto vláda svojím viac ako polročným panovaním zaradila medzi tie najmenej razantné. Navyše sa v priebehu februára predstavila ako politický amatér. Ak nezvýši svoju výkonnosť, stačí, že si Klaus zachová svoj vecný tón a nadhľad, že bude prejavovať obyčajný záujem o správu vecí verejných a jeho hlas sa stane kritikou. Prvým dôledkom zatiaľ je, že vláda požiadala parlament o vyslovenie dôvery. O výsledku tohto hlasovania začínajú kolovať rôzne úvahy.

Názornú ukážku politického pokusu o samovraždu predviedla vládna koalícia výberom Jana Sokola za svojho kandidáta. Ak v predchádzajúcich dvoch kolách bola najzávažnejším politickým signálom rozpoltenosť parlamentných klubov sociálnej demokracie, potom Sokol mohol znamenať väčšiu jednotu medzi vedúcimi predstaviteľmi strán vládnej koalície, rozhodne však nepredstavoval kompromis medzi hlavnými frakciami ČSSD. Stálym vyvolávaním tézy, že po neúspešnej tretej voľbe už bude priama voľba, nútili vládni heroldi parlamentnú ľavicu uvažovať nad malými možnosťami ľavicového kandidáta v priamych voľbách pri rozpoltenosti sociálnej demokracie.

V tejto situácii sa komunistom javil Sokol ako nevypočítateľná a radikálnejšia pravica než Klaus. Štátotvornosť parlamentnej ľavice sa potom pri hlasovaní za Klausa snúbila s obyčajným pudom sebazáchovy. Keďže toto nabaľovanie proklausovských motívov v parlamente bolo zrejmé už od chvíle oznámenia kandidatúry Sokola, priam zaráža slepota, s akou sa vládna koalícia nadšene rútila k porážke. Je logické, že potom premiér navrhol, aby vláda požiadala parlament o prejavenie dôvery. Výsledok hlasovania však možno len tipovať.

Napätie vo vládnej koalícii

Najviac vládu ohrozuje samotná sociálna demokracia. Zvolenie Václava Klausa ukazuje, že táto strana zahodila reálnu šancu priviesť na hrad svojho prezidenta. Zjazd ČSSD sa zíde tento mesiac a mal by nájsť silu túto skutočnosť zhodnotiť. Ťažko si predstaviť väčšie chyby, ako predviedlo jej súčasné vedenie. Napriek tomu nie je výmena predsedu sociálnej demokracie vopred daná. Proti takejto zmene stoja tri faktory. Predovšetkým je to tradične malá schopnosť ľavicového krídla pri konferenčných a zjazdových hrách. Potom je tu pomerne účinná Špidlova taktika, ktorá na každú prehru reaguje výrazmi a mimikou z arzenálu tvrdení "Nič sa vlastne nestalo". A nakoniec je to fakt, že sa zatiaľ nevyprofiloval nijaký protikandidát, ktorý by sa proti Špidlovi na zjazde postavil. Nedá sa však vylúčiť, že prípadný útok proti nemu povedie nakoniec k zvoleniu nového predsedu, ktorý však bude mať rovnaký podiel na porážkach ČSSD za posledný mesiac. Zachovanie súčasného predsedu i nevýrazná zmena vedenia síce upevní súčasnú vládu, veľmi pravdepodobne však povedie k ďalšiemu rozkladu volebnej základne ČSSD.

Svoje vlastné krízy prežijú i ostatné strany vládnej koalície. Cyril Svoboda zanechal pri výstupe do funkcie predsedu KDU-ČSL mnohých ohrdnutých protivníkov, ktorí teraz určite ožijú. Napríklad Kalouskovi Juhočesi isto cítia, že sa priblížil ich čas. Oveľa viac problémov však čaká na US-DEU. Nespokojnosť značnej časti aparátu i voličov s pôsobením jej vedenia je dlhodobá. Tú nijako neodstránilo správanie sa strany počas voľby prezidenta. Výsledok voľby potom sprevádza fakt, že poslanci za túto stranu už teraz jasne vidia, kde by mal byť pre nich nádejný prístav. S volebnými preferenciami okolo troch percent nemajú poslanci US-DEU v nasledujúcich voľbách nijakú nádej. US-DEU sa na českej politickej scéne stáva prepychom.

Ofenzíva ODS

Tieňová vláda, ktorej zloženie oznámila ODS vzápätí po triumfe v prezidentských voľbách, nenaznačuje len odhodlanie tejto strany prevziať výkonnú moc. Svojím zložením tiež prezrádza, že potrebuje určitý čas na to, aby si potenciálny premiér i niektorí tieňoví ministri zvykli na svoj rezort i tímovú prácu. Hoci tento argument nemôže obstáť pred ambíciami eventuálnych ústavných činiteľov, napriek tomu by sa ODS nemala ponáhľať s prevzatím vlády. A to hneď z dvoch dôvodov.

Predovšetkým, nik nedokáže predpovedať, aká dlhá bude stagnácia nemeckej ekonomiky a aký bude jej vplyv na české hospodárstvo. A potom je tu vstup do Európskej únie. Mnohí z predstaviteľov ODS, práve tak ako prezident, patria medzi euroskeptikov, čo by znamenalo, že by z ministerských funkcií museli hovoriť proti vôli nielen väčšiny spoločnosti, ale i väčšiny voličov ODS. Navyše by komplikovali medzinárodné postavenie Českej republiky v mimoriadne citlivom období. Zdá sa, že pre ODS by bolo vhodnejšie priblížiť sa ku Strakovke až po máji 2004. Vtedy už bude Česko v Európskej únii, kríza vo vládnej koalícii by mala vyvrcholiť a ekonomické tendencie by mali byť zrejmejšie. ODS sa nemusí ponáhľať, čas zatiaľ pracuje pre ňu -- rovnako tak vládna koalícia, či prípadná menšinová vláda ČSSD.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO