Právo hovorí jasne

Za zmienku však v tejto súvislosti stoja ďalšie, doteraz, žiaľ, nenaplnené odstavce Charty, ktoré napríklad rátajú s vybudovaním stálych mierových vojenských jednotiek OSN. Tie majú byť financované z prostriedkov OSN a ich velenie má byť zverené BR OSN. Do akcie kolektívnej obrany by mali byť vysielané práve tieto mierové zbory. Armády členských krajín by ich mali v prípade potreby posilniť len materiálne a početne. Velenie operácie má mať v rukách BR -- teda nie, ako sa v poslednom čase s obľubou nepresne tvrdí, že by BR vo svojom mene "poverila" vedením vojny nejaký štát alebo koalíciu štátov.

V praxi k vybudovaniu permanentnej armády OSN nikdy nedošlo. Akcie kolektívnej obrany -- ako vojna v Kórei alebo oslobodzovanie Kuvajtu -- prebiehali v réžii koalícií vystupujúcich pod záštitou rozhodnutia BR o pomoci napadnutému.

S "preventívnou vojnou", ktorou ustavične operuje americký prezident George Bush, Charta v nijakom prípade nepočíta. Spory sa majú riešiť mierovo na pôde OSN. A už vôbec sa nedá označiť za akt sebaobrany útočná vojna proti štátu, ktorému nie je možné ani vierohodne dokázať, že sa chystá zaútočiť. Podľa Charty by takáto vojenská operácia bola aktom agresie. Podľa medzinárodných zmluvných dokumentov, ktoré Chartu rozvíjajú a dnes spolu tvoria medzinárodné právo, by išlo o zločin proti mieru (Kódex zločinov proti mieru).

Komu vyhovuje neschopnosť

Po 11. septembri veľakrát zaznelo, že súčasné medzinárodné právo zastaralo. Že Charta a na ňu nadväzujúce dokumenty nevedia riešiť problém terorizmu. V súvislosti s irackou krízou USA a Veľká Británia dokonca napadajú a spochybňujú celý systém OSN, ktorý je garantom medzinárodného práva. OSN podľa nich nestačí novému vývoju udalostí, pretože nie je schopná dodržiavanie medzinárodného práva vymáhať. Vo svojich tvrdeniach o nedokonalosti a prekonaní súčasného medzinárodného právneho usporiadania sa pritom odvolávajú na fakt, že Irak neplní predchádzajúce rezolúcie BR, ktoré majú byť pre štáty záväzné.

George W. Bush túto fikciu rozvíja až do podoby, že USA tento "zastaraný" právny poriadok nemusia dodržiavať. V jednej veci má Bush pravdu. OSN, žiaľ, skutočne nedokáže vynútiť úplné dodržiavanie rezolúcií BR. Viac ako dvadsaťročná okupácia palestínskych území Izraelom je toho dôkazom. Do značnej miery je to tak práve preto, že nedisponuje vlastnou armádou, ktorá by mohla podporiť ostatné donucovacie nástroje --- napríklad sankcie. Treba však pripomenúť, že jej vytvoreniu sa v minulosti striedavo bránili všetci stáli členovia BR OSN. Prevládla obava, že by raz mohla byť použitá proti ich záujmom alebo spojencom. Napriek tomu alebo práve preto, nemožno považovať systém medzinárodného práva za prekonaný -- je nenaplnený.

Metódy presadzované Spojenými štátmi už od čias kosovskej krízy, keď bez predchádzajúceho súhlasu BR vojensky napadli Juhosláviu, sú totiž oveľa staršie. Pripustiť ich uplatnenie by svet vrátilo o niekoľko storočí dozadu. Vyhlásenie politológa Moravchika, že USA budú robiť, čo chcú, bez ohľadu na BR OSN, svedčí o tom, že Washington sa vzhliadol v starovekom Ríme. Tvrdenia, že "USA zaútočia na Irak a zvrhnú Saddáma Husajna bez ohľadu na názor OSN...

Tým sa to neskončí, ale začne, pretože na rade sú režimy v Iráne a KĽDR", ktoré povedal vo vysielaní rádia Slobodná Európa, sú mnohovravné. V jeho prípade však nejde o hocakého akademika, ale o riaditeľa politologického inštitútu blízkeho Republikánskej strane. Ambasáda USA dokonca potvrdila, že "Moravchik hovorí nahlas to, čo si americká vláda myslí, ale mlčí o tom".

Tragický omyl?

Jeho vyhlásenie v podstate priznáva, že vláda USA sa rozhodla vnútiť svoju vôľu celému svetu. Bez ohľadu na názor medzinárodného spoločenstva a na medzinárodné právo. Silou. Je takýto svet v záujme malých štátov ako Slovensko alebo Česko? Pri odpovedaní by sme sa nemali nechať oklamať tým, že sme momentálne spojencami Washingtonu a že nám z toho budú plynúť výhody. História ponúka veľa príkladov, že nič netrvá večne. Pred dvanástimi rokmi bol Irak spojencom USA. Rovnakému Iraku, s rovnakým tyranom na čele dodával Washington zbrane pre vojnu s Iránom. Vrátane antraxu a nervového plynu VX, ktorý teraz hľadajú inšpektori OSN a ktorým Spojené štáty oficiálne zdôvodňujú nutnosť útoku. Zabúdať by sa nemalo ani na fakt, že tieto dodávky pokračovali aj vtedy, keď Irak v rozpore s medzinárodnou zmluvou o zákaze použitia chemických zbraní nemasakroval len Iráncov, ale aj vlastné obyvateľstvo. Súčasný americký minister "obrany" Rumsfeld v tom čase priateľsky potľapkával po pleciach toho istého Saddáma, ktorého väčšina civilizovaného sveta považovala za vojnového zločinca.

Tento druh politiky by mal byť odstrašujúci najmä pre naše národy. V roku 1968 sme predsa sami zažili tankové presadzovanie záujmov superveľmoci. Vo vlastnom záujme by sme mali stáť skôr na strane Francúzska, Nemecka a Belgicka, ktoré obhajujú medzinárodný poriadok, ktorý chráni i malé a vojensky slabé krajiny.

Vyhlásenie francúzskeho prezidenta Chiraca, že kandidátske krajiny prepásli podpisom svojich predstaviteľov na liste ôsmich (desiatich) historickú šancu mlčať, je možno silné. Rozhodne však nie je nediplomatické. Do nepolitickej reči sa dá preložiť asi takto: Buď máte záujem na zachovaní systému OSN a kolektívnej bezpečnosti -- vtedy sú podpisy Havla, Dzurindu a spol. tragickým omylom, alebo ste za svet, v ktorom platí právo silnejšieho. Potom však držte hubu, lebo vaše tanky nedôjdu ani do vášho vlastného hlavného mesta.

Ak svet pripustí americkú pokrivenú vojnovú logiku, tak sa môžeme dočkať aj toho, že jedného dňa americké tanky prídu zmeniť režim do niektorej z našich krajín -- ak dovtedy nebudú súčasťou zjednotenej federálnej Európy so sebavedomou spoločnou zahraničnou politikou, podporenou silnou armádou. Jej budovanie sa však Havlovi, Dzurindovi a spol. podarilo podpisom pod list zas o kúsok oddialiť. Aby sme to raz neoľutovali. Briti a Američania vo svojom zdôvodňovaní "nutnosti" zaútočiť na Irak ustavične operujú historickou skúsenosťou. Tým, že bolo chybou nepostaviť sa v roku 1938 spoločne proti vojenskej rozpínavosti nacizmu. Podľa Tonyho Blaira by sa tým bolo dalo zabrániť druhej svetovej vojne, a preto teraz treba bojovať so Saddámom Husajnom. O tom, že je to vojnový zločinec brutálne potláčajúci ľudské práva, niet najmenších pochybností. Pri historickom porovnávaní s Mníchovom 38 by sme však mali mať na pamäti, čie tanky dnes stoja na akých hraniciach. Vystúpenie pána Moravchika na Slobodnej Európe nám veľa napovie o tom, kto je dnes vlastne nebezpečenstvom pre svetový mier. Na to by malo svetové spoločenstvo v záujme mieru reagovať - nielen mieru na Strednom východe.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO