Nepomohol ani fakt, že protest podporila väčšina spoločnosti. Štátna moc, ktorá ani náhodou nekonala ako nestranný arbiter, ale postavila sa na stranu zamestnávateľov a celú situáciu spolitizovala, použila všetky dostupné prostriedky.cObjektívne spravodajstvo -- čo je to?

Jeden známy, ešte v čase hlbokého mečiarizmu, výstižne povedal: „Ak by som nepozeral každý večer na STV Televízne noviny, ani by som nevedel, ako dobre sa mám.“ Hodí sa to aj na štrajk železničiarov. Kto by sledoval „verejno-vládnu“, „súkromno-vládnu“, ale aj ostatné televízie a niektoré ďalšie médiá, myslel by si, že železničiari sa musia skrývať pred všeobecnou hrozbou lynčovania. Mýlil by sa. Väčšina verejnosti podľa výskumov štrajkujúcich podporovala. Otázky typu „Ako sa teraz dostanem do práce?“ sú celkom oprávnené, no ako výčitka môžu rovnako smerovať voči siláckemu postoju manažmentu železníc a arogancii vlády. Médiá ignorovali aj petície organizované tými, ktorých sa rušenie regionálnych tratí malo dotknúť najväčšmi. Všade sa objavovali správy o hrozných škodách, ktoré nezodpovedné konanie odborárov spôsobuje nášmu hospodárstvu.

Kdekoľvek za hranice sa človek pozrie, nenájde zodpovednejšie odbory, ak sú tie naše. To, ako celé roky ticho ustupovali pri jednom antisociálnom kroku za druhým, ako sa báli nátlakových akcií, len aby „neohrozili slovenské hospodárstvo“ (dokonca aj transparenty z ich demonštrácií hlásali „Keď zdražovať, tak rozumne“ ), dokazuje ich až naivnú zodpovednosť. Podľa sociológa M. Vašečku existuje v spoločnosti požiadavka, aby odbory pritvrdili svoje požiadavky. Záver je jasný. Odbory majú presadzovať v pracovnoprávnej oblasti požiadavky ľudí.

Vrana vrane oko nevykole

V žalobe o nezákonnosti štrajku, ktorú podali ŽSR a ZSSK na Okresný súd Bratislava 1, odbory okrem iného obviňujú z toho, že „štrajk nie je účelovo zameraný na riešenie hospodárskych a sociálnych práv zamestnancov“ a „stále viac vystupujú do popredia politické motívy nátlakových akcií“. Na rovnakú nôtu zahrala aj vládna moc. Predseda parlamentu Pavol Hrušovský v pondelok v Starej Ľubovni na stretnutí s miestnymi podnikateľmi (sic!) povedal, že štrajk môže mať politické pozadie, čo je neprípustné a z hľadiska ďalšieho vývoja aj nebezpečné.

Požiadavky štrajkového výboru sa sústreďovali na prehodnotenie rozhodnutia o zrušení osobnej dopravy na 25 vybraných železničných tratiach a systémové riešenie ich reorganizácie. Súčasná podoba, proti ktorej protestujú, totiž prinesie okrem iného aj prepustenie 450 zamestnancov -- v regiónoch, kde je takmer nemožné nájsť si iné zamestnanie. Ak toto nie je „ochrana hospodárskych a sociálnych práv zamestnancov“?! Kauzu však spolitizovala samotná vláda. Podľa našich informácií vyšiel z prostredia manažmentu v piatok kompromisný návrh -- zmrazenie miezd na jeden rok by pomohlo zachrániť všetky regionálne trate. Vláda ho zmietla zo stola. Riešeniu situácie nepomohol ani jej tvrdohlavý postoj: „ak ustúpime teraz, budeme musieť ustupovať vždy“. Pravdepodobne však nešlo len o to, aby sa v spore so železničiarmi ukázala ako silnejšia. Blíži sa privatizácia železníc. Zrušenie regionálnych tratí je teda aj „zbavením sa nerentabilných prevádzok“. Pripravuje sa pôda pre budúceho investora.

Prapodivné rozhodnutie

Od začiatku sa hľadali spôsoby, ako štrajk znemožniť. Manažment oboch spoločností -- ŽSR i ZSSK -- síce hovoril o pripravenosti rokovať, no už 30. januára, pred začatím samotného štrajku, podal na súd žalobu na nezákonnosť štrajku spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia -- nariadenia štrajk prerušiť. Spomínala sa dokonca možnosť, že železničiarov povolajú na vojenské cvičenie, takže by prevádzka železníc prešla pod ministerstvo obrany. Každému je jasné, že potom by o štrajku nemohlo byť ani reči.

Rozhodol súd, no prapodivným spôsobom. Právny poriadok jednoznačne hovorí, že súd nesmie zasahovať do práv garantovaných ústavou. Tvrdenie navrhovateľov žaloby, ŽSR a ZSSK, že štrajk nemá oporu v zákone (čiže je ilegálny), pretože „Ústava SR garantuje právo na štrajk, ale len ako prostriedok na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov“, je zavádzajúce. Príslušný článok 2, odsek 3 a článok 37, odsek 5 ústavy podľa výkladu Milana Čiča jednoznačne hovorí, že štrajk možno vyhlásiť za ilegálny jedine, ak nastáva pri vyjednávaní obsahu kolektívnej zmluvy. Všetky ostatné štrajky sú teda z právneho hľadiska legálne. Aj tento.

Svoje rozhodnutie nakoniec súd odôvodnil tým, že „navrhovateľ podľa názoru súdu dostatočným spôsobom preukázal naliehavosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov hrozbou vzniknutej škody veľkého rozsahu, ktorá je zjavne neprimeraná k následkom, ktoré boli dôvodom vyhlásenia štrajku...“. O primeranosti prostriedkov vzhľadom na cieľ môžeme diskutovať donekonečna. Zatiaľ je dôležité, že bol odpor zlomený. Po predbežnom rozhodnutí dostali veci rýchly spád. Železničiari, ktorých vôľa bola oslabená mediálnym nátlakom a postojom vlády, hrozbe následkov z nerešpektovania súdneho rozhodnutia ustúpili. Ak si niekto myslí, že natrvalo, nevníma pocity ľudí. Napoleon Bonaparte vraj po víťaznej bitke pri Slavkove povedal: „Ešte jedno takéto víťazstvo a je po mne.“

Štát viac stratí ako ušetrí

Jediným argumentom vlády, ministerstva dopravy a vedenia Železničnej spoločnosti (ZSSK) je šetrenie štátnych peňazí. Zrušenie regionálnych vlakov má ušetriť 539 miliónov ročne. Na prvý pohľad rozumný a v dnešnej finančnej mizérii opodstatnený krok. Lenže už druhý pohľad ukazuje, že vláda rozhodla bez akýchkoľvek analýz, pričom len trochu podrobnejšia by ukázala, že v skutočnosti neušetríme ani korunu. Stačí jediné číslo: začiatkom januára hovorca Železníc Slovenskej republiky Ján Keresteš upozornil, že zrušenie regionálnych vlakov prehĺbi stratu ŽSR. Tento štátny podnik, ktorý, vrátane straty, tiež dotujeme z našich daní, sa totiž stará o koľajnice, výhybky, železničné stanice, teda o všetko, čo ZSSK potrebuje, aby mohla prevádzkovať samotné vlaky. A ZSSK za používanie „dopravnej cesty“ platí. Lenže po zrušení vlakových spojov koľajnice používať nebude, takže nebude ani platiť pravidelný mesačný poplatok. Podľa agentúry SITA tak môžu ŽSR prísť až o 400 -- 600 miliónov korún ročne, čo teda znamená, že v rámci jedného rezortu síce štát v jednom vrecku ušetrí, ale v druhom rovnakú sumu stratí. ŽSR sa totiž musia ďalej o trate takmer rovnako starať, veď nákladná doprava po nich jazdiť bude. K tomu treba pripočítať ďalších 48 miliónov za cestovné.

Okrem toho nám na štrajkovom výbore povedali, že v oboch železničných spoločnostiach príde v priebehu niekoľkých mesiacov o prácu asi dvetisíc ľudí, a to najmä v sociálne najväčšmi postihnutých oblastiach. Je isté, že z drvivej väčšiny sa z nich stanú nezamestnaní, čo bude znamenať ďalších minimálne 10 miliónov korún na podporách a stratu na daniach z miezd a na odvodoch do poisťovní. Dnes však nikto nevie povedať, čo so zamestnanosťou spraví rušenie vlakov v dotknutých regiónoch. Nie náhodou ho nepodporila SMK: práve na južnom Slovensku hrozí, že ľudia prídu o prácu, lebo stratia možnosť cestovať za ňou každé ráno. Lenže vláda sa týmto problémom vôbec nezaoberala a s vyčíslením ďalších nepriamych strát sa nezaťažovala. Je príznačné, že to netrápi ani ministra práce Ľudovíta Kaníka.

Napokon samotný štrajk, ktorý by sa nikdy nezačal, ak by vláda regionálne vlaky nezrušila, priniesol priame finančné straty pre ZSSK vo výške asi 200 miliónov korún. Okrem toho ďalšie desiatky miliónov stratili firmy, ktoré denne využívajú železnice na prepravu tovaru.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO