Zhovievavosť pod šírym nebom

15. 10. 2010 / Adelaida Fernández de Juan

Keď Reyes doštudoval v Rusku, prišli aj s Jekaterinou bývať do vedľajšieho bytu. Áno, v tých časoch sa hovorievalo Sovietsky zväz, ale keďže môj strýko, ten, ktorý ma vychoval, tamten holohlavý v zadnej lavici, vždy hovorieval Rusko, hovorím tak aj ja vždy, keď nie som so synom Miguelom, pretože jemu sa to nepáči. Môj syn? Štrnásť rokov, o rok menej ako Voloďa. Áno, vie, že som zabila Mireyu, a určite ho to trochu vydesilo, ale v hĺbke duše viem, že je na mňa hrdý. Som slobodná, s dovolením, ale mám viaceré záväzky nielen voči mužom, to by bolo to najmenej, ale aj voči iným osobám a predovšetkým voči veciam, o ktorých predpokladám, že sa nazývajú zásadami, vyjadrovanie mi robí tak trochu ťažkosti.

Spomínala som, že Reyes a Jekaterina boli mojimi susedmi. Budem k vám úprimná. Keď som Jekaterinu videla prvý raz, pripadala mi neznesiteľná, povýšenecká, bola to Ruska od hlavy až po päty, taká biela, že jej očami prechádzalo slnko, so svetlými, mierne zvlnenými vlasmi, štíhla ako krehká trstinka a navyše ešte aj tehotná. Vyzerala ako v polovičke zauzlená špageta.

Pôsobila pyšne, odmietavo, a do chodby vošla bez pozdravu, akoby ju dráždilo, keď sa Reyes začal so všetkými bozkávať a objímať. No a potom, veď viete, akí sme, a hoci sa vám to možno nepáči, aj vy ste určite taký. Zvedavosť je silnejšia než slušnosť, nuž a tak len čo sa mi naskytla príležitosť, pekne-krásne som sa votrela Reyesovi do bytu. Bolo to hneď v prvý týždeň po príchode. Len čo som strčila nos medzi dvere (s tanierom mliečnej ryže v ruke ako s dobrou zámienkou), opäť som zacítila tú vôňu, vôňu obchodu, akú mávajú všetky byty, keď sa zariaďujú po prvý raz. Áno, pretože Reyes a Jekaterina si všetko priniesli z Ruska, asi aby vytvorili dojem, že stále žijú tam. Ach božemôj, pri toľkom zhone, toľkej horúčave a toľkých muchách, ako to tu len znesú? Ale veď dobre, o to sa postará čas. Keď ma zbadala, postavila sa a zaujala obrannú pózu, tak ako sliepka, keď jej klietku oňucháva suka, ale ja som vytiahla tanier, a nahodila svoj úsmev dvadsaťšesťročnej mulatky, a ona ma pustila dnu.

Že to nemá žiadny súvis s obeťou? Akou obeťou? Aha, s mŕtvou! Ale prosím vás, veď ma nechajte rozprávať, pravdaže to súvisí s tou kurvou, ktorú som nechtiac zabila. Trochu trpezlivosti, už som predsa doznala svoju vinu, počúvajte ma a nech ma dobre počujú všetci, veď uvidíme, hádam sa mi aj nejako podarí trochu sa očistiť.

Ako som v ten deň pochopila, Jekaterina po španielsky necekla ani mäkké F. Chcela sa mi poďakovať, a nemohla. Položila som tanier na stôl a chytila som ju za ruky. Cuqui, povedala som, a ty? Bola zúfalá, úbožiatko. Tak som jej položila dlaň na moju hruď a zopakovala som: Cuqui. A potom ešte niekoľkokrát, až kým to ona beťárka, tá vám bola veru veľmi bystrá, nepochopila, a nepovedala: Cuqui. Potom som urobila to isté s mojou rukou na jej hrudi a opakovala som: Jekaterina, Jekaterina.

Reyes? Nie, dušička, Reyes bol v robote, inak by sme zo seba neboli vysúkali ani slovko. Vy muži ste takí ťažkopádni, že všetko len komplikujete a napokon všetko pokazíte. Pohľadala som lyžicu, aby ochutnala mliečnu ryžu, ktorú stavím sa, vaša žena nepripraví takú ako ja, so sladkou pomarančovou šupkou a posypanú mletou škoricou, s akurátne uvarenou ryžou a s takým mliekom, že... prepáčte, teraz som tuším naozaj odbočila od témy. Ibaže, viete vy čo? Takto sa Jekaterina naučila po španielsky. Stále som jej opakovala "ryža" a ukazovala som pri tom na ryžu, mlieko, cukor, mrviac jeho kryštáliky v prstoch, veď viete ako, akože sa to povie, no, názornou metódou, tak, a Jekaterinino bruško zatiaľ rástlo a rástlo.

Môj syn Miguel ešte nebol na svete, takže som mala času habadej. Strýko odchádzal zavčasu do tabakovej továrne, ja som išla do krámu nakúpiť pre seba a pre Jekaterinu, potom som nám obidvom narobila zásoby vody, a napoludnie sme už začínali s hodinami španielčiny. Že prečo som to robila? Žeby ste boli skutočne taký obmedzený, prosím o prepáčenie, alebo je blbosť vlastným menom chlapa? Pre mňa to bolo ohromné rozptýlenie, mala som pocit, že stále cestujem, nezabúdajte, že som nikdy nebola ďalej, ako je havanský tunel. Ona mi, podľa toho, ako jej to dovoľovali slovíčka, ktoré som ju naučila, postupne vyrozprávala svoj príbeh. Jedného dňa rozprestrela na posteli ohromnú mapu a ukazovala mi miesto, kde sa narodila, kde študovala, kde sa spoznala s Reyesom. Hovorievala: Ľúbiť veľa, Rey. Hovorievala mu Rey, a na hlavu si pri tom nasádzala vzdušnú korunu. Samozrejme, že som rozumela. Pre ňu bol niečo ako kráľ. Ja jej na to: Nie, Jekaterina, všetci chlapi byť darebák, byť čert. Neviem, prečo som sa s ňou takto rozprávala, ako Indiáni z filmových komiksov. Nuž ale postupne sme si na seba zvykli. U nej som prvýkrát jedla polievku z červenej repy, karfiolu a jogurtu, vysvetlila mi, že sa volá boršč, a to vám teda poviem, tie vedrá čaju, ktorými ma nalievala, tie boli skutočne impozantné.

Nie, nikdy som ju nepredstavila Osvaldovi, otcovi svojho syna, on nemá s celým príbehom vonkoncom nič. Ani vám nepoviem jeho priezviská a adresu, je ženatý, a hoci je to muž, ktorý sa mi v živote najviac páčil - a nejakých pár som ich mala - aj preňho je príznačná tá istá vrodená zbabelosť, ktorú na vás všetkých tak dobre poznám, preto pochybujem, že by zniesol čo len jedinú otázku. V tých dňoch ku mne Osvaldo často chodieval, a v jednej nestráženej chvíľke som otehotnela. Keď som na to prišla, bolo už neskoro, ale nič neľutujem, svätá panna, božechráň! Miguel je to najlepšie a takmer jediné, čo v živote mám.

Cuqui, prísť! Prísť! Takto kričala Jekaterina, keď sa začal pôrod. Reyes bol v bani a prišiel až o dva dni. Trpela som ako pes keď, som jej pomáhala dolu točitým schodiskom, a na ulici nebolo živej duše. Napokon som odchytila policajta na motorke, ktorý nás láskavo odviezol do nemocnice. Voloďa sa narodil tenký a priesvitný ako jeho matka, a keby ste ju len boli videli, ako plakala a opakovala: spasíva, Cuqui, spasíva. Páni, tak to vám bolo čosi. Môj strýko hovorí, že sa to nazýva ruská duša, no ja si myslím, že to bolo čosi viac.

Podujala som sa rozprávať s Voloďom po španielsky, Jekaterina a Reyes sa s ním rozprávali len po rusky, a predstavte si, ako ten malý anjelik rástol, musel sa všetko učiť odo mňa, ale šlo mu to vynikajúco. Asi tak osem mesiacov po Voloďovom narodení prišli pôrodné bolesti aj na mňa.

Poprosila som Jekaterinu, aby dozrela na môjho strýka, že do nemocnice pôjdem sama. Miguel mi dal od začiatku poriadne zabrať, bol nenásytný, veľký a nádherný ako jeho otec. A viete vy čo? Jediný, kto ma vtedy prišiel navštíviť, bola Jekaterina. Prišla za mnou v daždi, a keď som ju zbadala, premáčanú až do nitky, s termoskou čaju pod pazuchou a tanierom mliečnej ryže, nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Veď kto kedy videl nejakú Rusku variť kreolské dobroty?

Naši synovia vyrastali spolu a verte či nie, Miguel je úplný blázon do čaju a dám na to krk, že Voloďu ešte stále opantáva čierna káva mojej výroby.

Mireyu som po prvý raz videla u Reyesa a Jekateriny, môže to byť tak päť rokov. Reyes ju priviedol, pretože, ako sa vyjadril, bola to chýrna alergologička a chcel, aby sa pozrela na Voloďu, ktorý v jednom kuse pokašliaval. Od prvej chvíle mi bola podozrivá. Zavolala som Jekaterinu nabok a povedala som jej: Nie je dobrá, nedovoľ jej chodiť do tohto bytu. Prečo, Cuqui? Urob, čo hovorím, Ruskyňa jedna, a nevypytuj sa toľko. Ale Mireya ich začala navštevovať každý týždeň, a dokonca sa aj mňa opovážila spýtať, či sa vraj môže postarať o Miguela, ktorý tiež v noci občas zakašľal. To teda nie, ešteže čo, veď ja dobre viem, že deti v Starej Havane kašlú, lebo sa im prach zo stien postupne lepí na pľúca, a tak som ju veľmi rýchlo odstavila, až tam jedného pekného dňa celkom prestala chodiť.

Jekaterina dostala prácu ako prekladateľka. Bolo to v rokoch, keď ruština letela. Prinášala si texty domov a na pračudesnom písacom stroji, na takom ešte z roku mínus dva, hodiny a hodiny prekladala. Ja som vodievala deti do školy a starala sa o všetko ostatné. Ja? Že z čoho žijem? Z toho, čo zarobí môj strýko, z Osvaldových návštev a z predaja mliečnej ryže. Nie je to veľa, ale o seba sa postarám, a aj Jekaterina mi veľmi pomáhala, strašne mi pomohla. A tiež žijem z predstáv o tom, čo som prečítala, a vôbec sa nehanbím priznať, že som čítala Rusov.

Všetko sa začalo vtedy, keď dostala preložené knihy, ktoré jej mali pomôcť pri robote, a nútila ma do čítania. Upozornila som ju, že so mnou nepochodí, že ja nie som schopná dočítať do konca ani len časopis, ale ona toľko nástojila, až som sa vzdala. Teda počúvajte ma dobre, myslela som si, že ruskí ľudia sú hrubí a diví ako medvede, že majú hranaté prsty a stehná sa im pľancú, pretože ani chodiť nevedia ako ľudia, až kým som nečítala Annu Kareninovú. Ježiškove husličky! Tomu sa povie román, žiadna telenovela! A Čechova poznáte? To bol jej miláčik. Spomínam si, že vždy, keď dočítala Dámu so psíčkom, pustila sa do plaču. Ruská duša, hovorieval môj strýko, no ja si myslím, že to plakala ona, a nie duša.

Veci, ktoré si nakúpili ešte v Rusku, sa postupne kazili a ju privádzala do zúrivosti každá drevená naberačka, ktoré doslúžila, hodiny v tvare kremeľského kľúča, ktoré zastali, otupené únavou a zoxidované soľou, ale celkom ju vzalo, keď sa zo steny napokon odlepila aj obrovská fotografia chrámu Vasilija Blaženého, z ktorej si potom deti vyrábali lietadielka.

Mne to pripadalo prirodzené, vždy som jej vravela, že ruské veci sú haraburdy, ale chápala som jej bolesť, a pravdupovediac, aj mne to bolo ľúto. Tak sme si privykli na pondusovky vážiace vari tonu a na črievice pripomínajúce tehlu, že keď ich odrazu nebolo, nevedeli sme, čo si počať. Čo to má spoločné s mäsovými konzervami? Nie, nebudem stišovať hlas, ja nie som pokrytec ani nemám v žilách vodu, bože, veď koľkokrát sme len zahnali hlad ruským mäsom alebo scvrknutými jabĺčkami! No dobre, chutili asi ako by ich spálil blesk, ale teraz čo? Teraz niet ani hromov, ani bleskov, ani toho, kto by ich zoslal.

Chuderka Jekaterina. Nielen veci sa jej rozpadávali. Reyes začal zvyšovať hlas a aj kričať, vždy po rusky, a Voloďa, môj malý anjelik, utekal rovno ku mne. Nejednu noc spal spolu s Miguelom. Robilo mi to veľké starosti, ale na druhý deň Jekaterina znovu ťukala do stroja a Reyes odchádzal do bane, niekedy aj na celý týždeň.

Dakedy vtedy, ako som tak raz v parku predávala mliečnu ryžu, zrazu sa predo mnou vynorila Mireya. Najprv sa ma opýtala na Miguela, potom na Voloďu, a nakoniec na Reyesa: či vraj o ňom niečo neviem. Prečo ťa to zaujíma? Chcem ho pozdraviť, to je všetko. Keď to povedala, okamžite som vedela, že sa s ním vyspala. Zavrela som stánok a šla som domov.

Po prvý raz som si bola celkom istá, že je všetkému koniec. Aj ja som sa vypytovala na Osvalda, keď sa mi strácal z dohľadu. Nie, to nie je to isté, nech vám ani nenapadne, že Mireya a ja sme rovnaké, lebo máme pomer so ženatými mužmi.

Počúvajte, čo som povedala Jekaterine: Dievča zlaté, už aj zabudni na ten sprostý nápad, že budeš s Reyesom hovoriť po rusky! Keď s ním spíš, musíš mu opakovať po našom papi riquísimo, bože ty si bohovský, som z teba celá hotová. Ona sa smiala a smiala a červenala sa ako dievčatko: nedala na moje slová a šup, tu máte výsledok!

Je to niečo vyše roka, čo sa u mňa naposledy ukázala. Prekvapilo ma, že prišla tak neskoro, v posledných ruských šatách, ktoré jej ostávali a ktoré si obliekala len vtedy, keď išla odovzdať preklad do Národnej rady.

Nevedela, ako mi povedať, že odchádza. Začala spomínaním na prvú mliečnu ryžu, ktorú som jej priniesla, na deň, keď sa narodil Voloďa, na spoločné oslavy Nového roka, keď sme objímali deti a chránili ich tak pred zimou. Chystáš sa písať memoáre alebo čo dopekla sa ti robí? Odchádzam, a beriem so sebou aj Voloďu, a nikdy sa nevrátim, a bojím sa, že sa tu rozrevem, a verte či neverte, vzápätí sa mi vrhla okolo krku tak silno, že prisahám, že sme len čírym zázrakom nespadli na zem.

Nezobúdzaj Miguela, nemám silu sa s ním rozlúčiť. Ty mu potom všetko vysvetlíš. A už bežala dole točitým schodiskom a potom som ja, ešte stále v šoku, vybehla za ňou a kričala som: Hej, Jekaterina! Potrebuješ niečo? Môžem ti nejako pomôcť? Áno, zakričala, šťastie, zaželaj mi šťastie, Cuqui. A zmizla. Voloďov plač mám ešte vždy zažratý tu, tu celkom v strede srdca, a spomienka na jeho tváričku za oknom taxíka ma dodnes budí zo sna.

Všetko ruské zmizlo. Už som unavená zo všetkého, čo prichádza a čo odchádza. Človek môže byť silný, no sú isté hranice, čo budem zveličovať. Vidíte, aj ja plačem, a to nemám ani ruskú dušu, ako hovorí môj strýko.

Prosím? Ale áno, už končím. Neuplynuli ani tri mesiace, keď sa Mireya nasťahovala k Reyesovi s bohorovnosťou ženy, ktorá prichádza navždy. Začala generálnym poriadkom a vynášala na chodbu jeden kus nábytku za druhým, drhla ich hádam takto veľkou kefou a liala na ne vodu a ešte viac vody, ale všetko márne, Jekaterinina a Voloďova vôňa tam stále ostávala a ustavične sa zdalo, že sa hocikedy objavia vo dverách a vypýtajú si čerstvo prekvapkanú kávu.

Mireya to vedela a tie kýble vody, ktorá bola na stenách, na oknách a dokonca aj na strope, ktorý tiež dostal svoju dávku mydla, ju začali znervózňovať Ja som to všetko v tichosti trpela, koľkorát som si opakovala, že veď mňa do toho nič, a viac ma bolel Miguelov smútok ako Reyesova veselosť, ale iste pochopíte, že to pre mňa nebolo ľahké.

Reyes sa veľmi zmenil. Myslím, že ho vyhodili z roboty, pretože bol neustále s ňou a pomáhal jej vynoviť byt. Spozornela som, keď som ich začala vídať, ako odchádzajú a prichádzajú s balíkmi a taškami, no usilovala som sa tlmiť svoju zúrivosť a opakovala som si, že to predsa nie je môj problém. No skrátka, všetko predávali, a za doláre, len si predstavte, zistila som to až o niekoľko týždňov, keď som stála na obvyklom mieste v parku s miskami svojej mliečnej ryže a zbadala som ich, asi tak o tri lavičky ďalej, ako vykladajú veci na trávnik, celkom ako cigáni. Pristavovali sa pri nich ľudia, brali do rúk jeden kus za druhým a obzerali si ich a mne zvieralo srdce, keď som z diaľky rozpoznávala prvé Voloďove topánočky, Jekaterine tehotenské šaty, bicykel, na ktorom sa vozieval môj syn Miguel, hračkársku súpravu smaltovaných mištičiek s červenými kvetmi. Ešte aj matriošky tam stáli zoradené od najväčšej po najmenšiu, tak, ako ich Jekaterina ukladala na televízor. A ja som sa musela prizerať, ako miznú moje spomienky, časť môjho života. Aby som bola úprimná, práve tam v parku mi po prvý raz napadlo Mireyu zmlátiť. A Reyesa tiež, no spomenula som si na Jekaterinu, ako si nasádza na hlavu korunu, a myšlienku som zahnala. Skôr či neskôr sa Jekaterina o všetkom dozvie a viem, že by mi neodpustila, keby sa tomu úbožiakovi skrivil čo len vlas na hlave, i keď úprimne rečeno, on na tom nesie oveľa väčšiu vinu ako Mireya.

Naberačka, ktorou nakladám mliečnu ryžu, darček od strýka, váži čertovsky veľa. V to ráno som prišla do parku zavčasu. Nezvyknem si všímať slnko alebo oblaky, ale vtedy áno, to je zvláštne, no nie? Obloha bola modrá a jasná, celkom svetlá, taká svetlá, že pripomínala Jekaterinine oči, a neviem, prečo som sa usmievala na vietor, šťastná ako v siedmom nebi.

Trikrát som ju udrela do hlavy, celou silou svojich ženských rúk. Viem, že mi to neuveríte, ale nechcela som ju zabiť, chcela som ju len potrestať tak, ako si tá všivavá fľandra zaslúžila. Čo vravíte? Nie, nie, nič neľutujem. Čo vám mám na to povedať? Viete, ak niečo ľutujem, tak len to, že krv tej beštie nezmazateľne pokropila knihy od Tolstého a Čechova, ktoré ležali na trávniku a vyzerali, akoby pod tým šírym nebom prosili o zhovievavosť.

Preložila Silvia Ruppeldtová

Vytisknout