Štátnici (politici) a ekonómovia sa však pri vyjadrovaní o kríze na národnej i medzinárodnej úrovni len opatrne vrtia ako pes okolo horúcej kaše. Vidia sa finančno-ekonomické dimenzie krízy, ale o jej širších sociálnych a kultúrnych príčinách a súvislostiach hovoria málo alebo len všeobecne. V teórii sa táto téma zatiaľ tiež obchádza.

Stručne načrtneme niektoré zo širších súvislostí a príčin krízy, ktorá sa čoraz viac považuje nielen za globálnu ale niekedy už aj za najväčšiu v dejinách. V médiách i v politike sa zatiaľ sa zvýrazňuje najmä kvantitatívny rozsah krízy. Považujeme za potrebné prejsť ku skúmaniu a analýze kvalitatívnych stránok (obsahu) krízy, ktoré jej vyžadujú venovať zvýšenú pozornosť v sociálnych vedách najmä v sociológii. Neodškriepiteľná je súvislosť medzi krízou a globalizáciou. Možno poukázať aj na zaujímavý fakt, že k masívnemu používaniu pojmu globalizácia došlo až po zániku bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov. Pri trochu fantázie môžeme globalizáciu považovať za čarovné slovo, ktoré malo pred koncom 20. storočia ukázať, čo je najnovšie, moderné, najziskovejšie, čo je výsledkom vývoja kapitalizmu, plodom jeho víťazstva nad socializmom. Globalizácia však nepriamo vyjadrovala aj potrebu novej centralizácie, ktorú bohatstvo a moc vždy vyžadujú a prečo najmä viaceré štáty západnej civilizácie už stáročia vedú boj o svetovládu.

V slovnej opozícii voči globalizácii stojí postmodernizmus. Je založený na konštatovaní o ontologickej i gnozeologickej vyčerpanosti modernej (priemyselnej) spoločnosti západného typu. Skepticky sa pozerá na racionalitu a logiku, ktorá sa vytvorila v jej podmienkach a mala riešiť problémy sveta. Postmodernizmus hľadá nové spôsoby pohľadu na súčasný svet a veľmi kriticky vníma jeho problémy, ktoré moderná spoločnosť nevyriešila. Z tohto dôvodu nie je príťažlivý pre všetkých ale irituje predovšetkým nositeľov bohatstva a moci.

Ideológiou globalizácie sa stal neoliberalizmus, ktorý sa neraz čiastočne prelína aj s postmodernizmom. Neoliberalizmus však vytvoril novú totalitnú spoločnosť, založenú na totalite spotreby a z nej plynúceho zisku, totality, pred ktorou je málo možností úniku. Neoliberalizmus potrebuje, aby všetci míňali peniaze a spotrebovávali čo najviac. Jediná hodnota, ktorá zaujíma neoliberálov, je, koľko dokážu jednotlivé subjekty minúť a spotrebovať a cenným sa stáva len to, čo sa dá speňažiť.

S totalitou spotreby je spojený fetiš rastu. Dnes viac ako včera, zajtra viac ako dnes. Nemožno sa zastaviť, nemožno spomaliť, lebo si vyradený z konkurencie, ktorá je čoraz neúprosnejšia. Nič nesmie brániť rastu. Navyše rast musí byť dynamický a v ideálnych predstavách by sa mal stále zväčšovať. A to, že ekonomický rast nemusí viesť k sociálnemu rozvoju sa považuje len za anachronicky úzkostnú úvahu tmárov, spiatočníkov a iných nepriateľov neoliberálnej globalizácie. Opäť možno poukázať na zaujímavosť, že vo vzťahu k vede a technike sa skoro vôbec nepoužíva slovo rast, ale spravidla sa spájajú s rozvojom.

Zdá sa, že bude treba urobiť aj nové, postmodernistické učebnice politológie, lebo k trom pilierom moci v modernom štáte -- zákonodarnej, výkonnej a súdnej, pribudol štvrtý pilier -- finančná moc, ktorá je všadeprítomná. Všetko sa musí prispôsobiť moci peňazí, ktoré determinujú nakoniec aj konanie parlamentov, vlád i jurisdikcie. Okrem troch pilierov moci poznáme aj fenomén tzv. železného trojuholníka moci, ktorý sa charakterizuje rôzne, spravidla ako zištné spojenie časti členov parlamentov, vládnej (štátnej) byrokracie a záujmových skupín (a mimo neho v mnohých štátoch nestoja ani predstavitelia jurisdikcie).

Podobne možno ukázať aj na "trvalú a pevnú" ekonomickú a politickú pozíciu vojenskopriemyslového komplexu v neoliberálnej globalizácii. Prečo dochádza od roku 1998 každoročne v celosvetovom súhrne k rastu vojenských výdavkov? Prečo vynakladajú takmer polovicu svetových vojenských výdavkov USA? Prečo takmer dve tretiny svetových vojenských výdavkov sú výdavkami členských štátov NATO? Navyše časť týchto štátov (najmä najmocnejších a najbohatších) patrí aj k najväčším výrobcom a exportérom vojenského materiálu. Kto stojí za tým, že predstavitelia Washingtonu a centrály NATO vydávajú trend nezvyšovania vojenských výdavkov viacerých štátov v západnej a strednej Európe za stratu sebazáchovného reflexu? Len okrajovo a nesmelo sa objavuje otázka, do akej miery prispel k vzniku krízy rast vojenských výdavkov v uplynulých rokoch, ktorý je markantný najmä v USA?

Koniec-koncov aj označenie médií za strážnych psov demokracie naráža v týchto podmienkach na obmedzenia. Najmä mienkotvorné médiá totiž potrebujú k svojmu ničím neobmedzovateľnému "demokratickému" pôsobeniu čoraz viac peňazí. A tak tradičné "koho panstvo, toho náboženstvo" sa mení na postmodernistické "koho peniaze, toho médiá".

Globalizácia prináša aj globálne krízy. To čo sa zbehlo v 90. rokoch v Rusku, v Ázii či Latinskej Amerike malo byť varovaním. Kto však mal zakročiť proti vytváraniu finančných bublín a virtuálnych peňazí? Kto mohol vystúpiť proti privatizácii a komercializácii, ktorá zatláčala štát do úzadia?

Postupne sa vytvorila situácia, že neoliberálne bohatstvo a moc ohrozili seba samé viac, ako ktokoľvek z tých, čo boli označovaní za ich nepriateľov. Krutá irónia dejín, ktoré sa mstia na nevinných, sa tentokrát prejavuje v tom, že kríza znovu viac ohrozuje tých, čo majú malú alebo žiadnu moc a bohatstvo.

Po pomoci volajú globálni aktéri bohatstva a moci. Spomenú si na solidaritu, na ktorú v podmienkach neoliberalizmu už takmer zabudli a jediný, kto im môže pomôcť, je štát. A ten musí konať -- doma i za hranicami.

Situácia sa dramaticky zhoršuje. Z hypotekárnej krízy v USA sa stáva kríza finančná a zachvacuje aj národné hospodárstvo. Z USA kríza presakuje do západnej Európy a šíri sa naprieč celou Európou, preniká do Ázie. Môžeme predpokladať, že s určitým oneskorením prepukne aj v Latinskej Amerike a Afrike.

Všade cítiť bezradnosť a najmä strach z diskontinuity. Treba niečo urobiť, ale málokto je schopný povedať, čo. Verejná mienka je síce rada, že sa niečo podniká, ale výsledky hodnotí skepticky. Zdá sa, že kríza zatláča definitívne do pozadia globálnu vojnu proti terorizmu. Boj proti kríze sa však črtá ako ďalšia nová veľká vojna -- globálna, totálna, kde treba nasadiť všetky prostriedky a vyžaduje aj podporu celej spoločnosti.

Znovu koná aj Medzinárodný menový fond. Čo tam po tom, že rovnako ako pred 10 -- 15 rokmi. Objavuje sa nový historický prípad postkrízového vývoja, kde sa však vedia uplatniť len staré recepty. Najprv utiahnite opasky a potom príde rast. Island, Írsko, Litva, Bielorusko, Maďarsko, ...

Globalita krízy sa prejavuje aj v spojení s relatívne novými bezpečnostnými hrozbami - potravinovou a energetickou. Mienkotvorné médiá zrazu tiež majú strach z diskontinuity moci a bohatstva. Naraz majú strach zo strašenia. A krízou nestrašia tak, ako strašili terorizmom, "darebáckymi" štátmi, zlým islamským fundamentalizmom a ďalšími témami z dielne washingtonských "neocons". Ale majú strach najmä o seba, čo sa stane s nimi, ak ich kríza zasiahne. Čo bude so svetom, kde bude menej dobre platenej reklamy?

Podobných úvah možno načrtnúť veľké množstvo. Nakoniec poukážeme na medzníky, od ktorých sa môžu odvíjať príčiny krízy. Idú omnoho ďalej, ako bol začiatok 90. rokov minulého storočia, spojený s "rastom" globalizácie a neoliberalizmu. Vidíme ich vo vývoji kapitalizmu a na ňom sa vytvárajúcom spôsobe distribúcie bohatstva a moci. 1. Na koniec 70. rokov minulého storočia, keď začali pôsobiť sociálno-ekonomicky deformované "reaganomika" a "tchatcherizmus", ktoré sa vydávali za jeden z faktorov, čo sa podieľal na páde socializmu v strednej a východnej Európe. Zrejme však išlo len o efemérnu ideu bez šance na dlhodobú realizáciu.

2. Na koniec 40. rokov 20. storočia. Ide o výsledok procesov, pre ktoré sa vytvoril priestor vo vývoji svetovej ekonomiky a politiky, v podmienkach keď sa USA stali superveľmocou stojacou na čele západného bloku a chceli vytvárať svet na svoj obraz. 3. Do 30. rokov 20. storočia. Ide o návrat k situácii z veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch ale v inej historickej podobe, keď sa postupne odbúrali všetky opatrenia, ktoré sa vykonali na zabránenie jej opakovaniu.

4. Na koniec 19. storočia. Spája sa so vznikom imperialistického štádia vývoja kapitalizmu. Nejde len o marxistickú (leninskú) teóriu imperializmu ale aj o jeho charakteristiku podanú J. A. Hobsonom a neskôr rozpracovanú z viacerých hľadísk a prístupov.

5. Do 18. -- 19. storočia. Ide o pohľad, ktorý je spojený so vznikom západnej, modernej (industriálnej) spoločnosti, čo evokuje v rôznych podobách najmä návrat k Marxovi a marxizmu.

6. Zhruba pred 500 rokov. Ide o pohľad, ktorý prezentuje teória sveto-ekonomiky a na ňom založenom sveto-systéme, známa z diela Immanuela Wallersteina. Predpokladáme, že čím sú staršie korene krízy, tým bude aj jej priebeh komplikovanejší a prekonanie či odstránenie následkov ťažšie. Dnes je už rozšírený názor, že kríza zmení svet viac, ako ho zmenil rozpad bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov.

Kríza znamená koniec neoliberálneho sna o neobmedzenom raste, ale vznikajú otázky, do akej miery a akým spôsobom sa premietne do dlhodobo vytváraného spôsobu distribúcie bohatstva a moci a čo prinesie pre usporiadanie sveta v budúcnosti? A hoci nechceme byť zlými prorokmi, zdá sa, že globálna kríza z roku 2008 nebadane prerastá do megakrízy, najväčšej v doterajších dejinách sveta, ktorá vyžaduje radikálne nové spôsoby riešenia problémov. Kto však k nim prikročí? Nejde o jednotlivých štátnikov či politikov alebo politické strany, ale o subjekty bohatstva a moci v dnešnom svete. A tie zatiaľ nekonajú zásadne ináč ako v predchádzajúcich rokoch.