a) Kríza sa pretiahne ešte o čosi dlhšie ako sa všeobecne predpokladalo. Je to podmienené vzájomnou strategickou zviazanosťou konfliktu v Gaze a Gaz--konfliktu v Európe.

Ich zviazanosť je daná tým, že oba politické procesy a ich subjekty majú jedného (geo)politického garanta, pričom poskytnutá garancia je nevyhnutným predpokladom realizácie týchto procesov. Oba sú tak viazané na poskytnuté garancie -- teda rozhodnutie -- v tomto prípade Washingtonu. No a v zmysle zásad strategického plánovania je rozumné podnikať takéto kroky paralelne. Na ilustráciu tohto pravidla existuje množstvo historických príkladov, ktoré si čitatelia môžu nájsť v učebniciach dejepisu.

b) Realizácia týchto krokov je viazaná na "medziobdobie" vlády v USA, obdobie "medzi" Bushovou a Obamovou vládou.

Je to totiž jeden zo spôsobov optimalizácie politických nákladov určitého opatrenia. Realizácia akýchkoľvek krokov v takomto časovom rámci navyše vypovedá i o zdieľaní týchto krokov zo strany oboch administratív (americký prezident nemôže prijímať strategické rozhodnutia 3 mesiace pred nástupom prezidenta nového) a je tak i istým potvrdením faktu kontinuity -- faktu, ktorý možno vydedukovať i z iných príznakov, nehľadiac na samotné systémové podmienky politického systému v USA.

Článok vyšiel po redakčnom spracovaní ráno 13. januára. Plynová kríza po tomto trvala (v dôsledku zjavných prieťahov na rokovaniach zo strany Ukrajiny) skoro ešte týždeň. Konflikt v Gaze sa skončil -- v dôsledku vyhlásenia prímeria Izraelom -- v noci na 18.januára. V tú istú noc, 18. januára, s rozdielom sotva pár hodín, sa "nečakane" dosiahol "prielom v rokovaniach" ohľadom plynovej krízy. Tento prielom umožnila prekvapivou zmenou postoja tá istá Timošenková, ktorá len pár hodín predtým -- večer 17.januára -- dohnala niektorých politikov EÚ ku vysloveniu slova "fiasko" v súvislosti s priebehom týchto rokovaní (viď. večerné správy SRo 17.1.2009). Toto všetko sa udialo jeden a pol dňa pred začiatkom osláv inaugurácie nového prezidenta USA, dva a pol dňa pred samotnou inauguráciou. Plynová kríza trvala dva týždne, kríza v Gaze vyše tri.

Realistické pozadie Gaz--konfliktu

Dôvodom nesplnenia predpovedí, ktoré predpokladali riešenie plynovej krízy v priebehu pár dní bolo to, že vychádzali z neadekvátneho predpokladu o "Ruskom" pôvode krízy. Problémom takýchto analýz je, že samotný základný predpoklad -- že Rusko potrebuje takýmto spôsobom "ukazovať mocenské svaly" -- je naivný až detinský. To, že Rusko zásobuje viaceré štáty EÚ svojim plynom je totiž priemerne rozhľadenému politikovi známe -- no a že tým pádom má dosah na to, či tento plyn potečie, alebo nie, si je schopný priemerne mentálne obdarený človek (politik) logicky vydedukovať takisto. Nie je nutné tento fakt vysvetľovať názorne, asi ako deťom v pomocnej škole... Rusko by taký krok ako odpojenie EÚ od plynu realizovalo len v prípade krajne vyhrotenej politickej situácie, napríklad vojny. Inak by bol kontraproduktívny... Do tejto kategórie spadajú aj tézy o tom, že Rusko takto chcelo vyradiť Ukrajinu ako tranzitnú krajinu, aby získalo podporu pre svoj plynovod Južný prúd. Cez Ukrajinu idú 4 z 5 rúr do EÚ -- museli by to byť dobre nekompetentní plánovači, ktorí by vyradili 4 rúry pre jednu, tým viac, ak by kvôli jednému plynovodu vyradili povesť Ruska ako dôveryhodného dodávateľa... A to hlavne o to viac, že podpora -- a hlavne zdroje plynu -- pre Južný prúd na rozdiel od Američanmi preferovaného Nabucca sú. Nabucco by mal byť čím naplnený iba v prípade, ak by Rusko nemalo kapacity na prepravu kaspického plynu do EÚ...

Napriek nezmyselnosti základného predpokladu, toto hodnotenie bolo v rámci "mainstreemu" systematicky podsúvané. Práve táto skutočnosť poukazuje na jeden z podstatných prvkov celej politickej situácie -- snahu väčšinových masmédií, a to unisono, podsúvať určité politické hodnotenie, a to z čisto politických dôvodov. To je fakt, ktorý nesporne, ako taký, vypovedá o určitých sledovaných politických cieľoch. Informovanie väčšinových masmédií je aj v tomto prípade -- podobne ako napríklad v prípade vojny z augusta 2008 -- nutné vnímať len ako jednu zo súčastí celej politickej situácie, ktorú poznáme pod menom "plynová kríza".

Ďalšou skutočnosťou, ktorá -- v deduktívnej rovine -- poukazuje na neadekvátnosť väčšinovými masmédiami pretláčaných "vysvetlení" Ruského pôvodu krízy, je samotný fakt, že kríza trvala oveľa dlhšie ako by Moskve -- v prípade jej hypotetickej snahy "ukazovať svaly" -- bolo užitočné. Práve na tento fakt poukazovali analytici, keď v úvode krízy predpovedali, že "Rusi ukázali, čo chceli, kríza sa skončí do dvoch dní...". Kríza však mala presne opačný priebeh než ten, ktorý by zapadal do vzorca Ruského pôvodu krízy. Vznikla v dôsledku ukrajinských krokov, pričom tie ruské boli reaktívne.

To sú teoretické vysvetlenia. Na strane druhej, faktické údaje o priebehu krízy iba potvrdzujú teoretický predpoklad o jej pôvode. O tom, že plynová kríza vznikla v dôsledku krokov Ukrajiny, je dostatočná evidencia, ktorá nie je predmetom tohto článku, a jej výpočet je dnes už do značnej miery bezpredmetný. Premiérka Timošenková sama uznala, že kríza vznikla v dôsledku správania sa "sprostredkovateľských firiem napojených na vysokých ukrajinských politikov." Vzorec správania, zodpovedajúci snahe predĺžiť za každú cenu priebeh rokovaní a krízy, bol v prípade Ukrajiny evidentný, rovnako ako aj cieľ diskreditovať takto Moskvu, dokonca i za cenu vlastnej diskreditácie. Zmena správania Timošenkovej z večera 17. do polnoci 18. januára nakoniec hovorí sama za seba.

Potreba (geo)politickej garancie ako najmenej sporný faktor situácie.

V prípade oboch krízových situácií, s ktorými sa začal nový rok 2009 -- konflikt v Gaze i Gaz--konflikt v Európe -- je najmenej sporným (a zároveň v rámci mainstreemu, z nejakého dôvodu najviac zatĺkaným) faktom tá skutočnosť, že v oboch týchto prípadoch by si ich iniciátori nemohli svoje konanie dovoliť bez geopolitickej garancie. V oboch prípadoch je geopolitickým garantom ten istý subjekt. V prípade Izraela ide o vzorec absolútne známy a dlhodobo inštitucionalizovaný, skoro už "oficializovaný". Izrael potrebuje nielen vojenskú a materiálnu, ale hlavne politickú podporu Washingtonu pri každej vojne. Povolenie Washingtonu je samozrejmou podmienkou Izraelskej vojenskej akcie. No a to -- v prípade a zo strany Izraela -- samozrejme vyžaduje hlavne dopredu oznámiť Washingtonu tento krok, a získať jeho súhlas. Teda dohodnúť sa s Washingtonom. Washington túto podporu poskytol, čo sme mali možnosť vidieť -- až v absurdnej podobe -- na oficiálnej úrovni. V prípade Ukrajiny je situácia a logika vzťahov podobná. Štát ako Ukrajina by si nemohol dovoliť -- bez geopolitickej garancie -- vyrobiť (ba dokonca ani viesť) krízu s takými následkami, aké mal plynový konflikt v Európe, podobne, ako si bez nej Izrael nemôže dovoliť viesť vojnu. V opačnom prípade by sa trojuholník EÚ--Ukrajina--Rusko veľmi rýchlo zmenil na podobu dvoch mlynských kameňov. Kríza by ani nevznikla. Ak EÚ nevyužila svoje páky na Ukrajinu, a tak umožnila realizáciu tohto -- objektívne pre EÚ -- škodlivého scenára, znamená to, že si to dovoliť nemohla, hroziac konfliktom s Washingtonom, ktorý má v geopolitickej hierarchií západného bloku zatiaľ pozíciu č. 1. Takéto garancie mohol poskytnúť jedine Washington -- a čo je dôležité, o poskytnutí týchto garancií západných Európanov diplomaticky aj informoval. Stalo sa to na brífingu organizovanom 8.januára špeciálne pre diplomatov EÚ. Pritom takáto oficiálnosť nie je ani zďaleka nevyhnutnou podmienkou pre konštatovanie existencie poskytnutej garancie...

Ak Washington poskytol geopolitické garancie, potom, v zmysle hore uvedeného vzorca, tak mohol učiniť jedine na základe vlastného uváženia a sledujúc tým vlastné ciele, po dohode s príslušnými aktérmi. Čiže rozsah a obdobie poskytnutých garancií -- nehľadiac na ostatné okolnosti -- si určil sám, a to je tým minimálnym rozsahom parametrov, ktoré určil (geo)politický garant. V prípade Izraela sa dá uvažovať o tom, že židovský štát plánuje potláčanie Palestínčanov prakticky stále. V prípade Ukrajiny možno vážne uvažovať o tom, či iniciatíva vychádzala viac z Kyjeva alebo Washingtonu. Je to však v podstate jedno. Otázka prvotného impulzu je v zásade podobná otázke o prvotnosti vajca alebo sliepky. Na pozícií, ani na sledovaných záujmoch jednotlivých aktérov procesu totiž nič nemení. Podstatné je, že zodpovedá zásadám strategického plánovania, organizovať krízové situácie paralelne. Práve táto skutočnosť spája tieto dve "nádoby".

Problém politickej a odbornej korektnosti

Vyzerá to tak, že predpoklad o spojení týchto dvoch "nádob" sa naozaj potvrdil, rovnako, ako aj predpoklad o strategickom načasovaní celého procesu. Nie je to pritom nijaký analytický záver "par excellence" -- je to iba záver, ktorý vzal do úvahy dva pomerne málo sporné faktory politickej situácie, s ohľadom na strategické plánovanie. Práve tu narážame na -- vždy prítomný -- rozpor medzi politickou korektnosťou a politickou analýzou, ktorý je vlastne len aplikáciou širšieho rozporu medzi ideológiou a vedou.

V tomto prípade možno tento problém ilustrovať priam ukážkovo. Predpoklad o nevyhnutnej geopolitickej podpore akcií Izraela v Gaze, ale rovnako aj Ukrajiny v Európe (vyžadujúci, logicky obojstrannú koordináciu), bez ktorého by jednoducho nebolo reálne možné, aby sa takéto akcie uskutočnili, je objektívne, čisto odborne vzato, najmenej sporným faktom v rámci celej politickej rovnice. Z analytického hľadiska vzbudzuje najmenšie pochybnosti, a popierať ho je, jednoducho povedané, nekompetentné a nelogické. Pritom ideologicky -- teda v rámci masmediálnej, politickej interpretácie celej situácie -- bol v našich podmienkach práve tento fakt absolútne zatĺkaný, a ak sa objavili čo len náznaky úvah na túto tému, boli interpretované, akoby boli nemiestne, či dokonca konšpiratívne. Pritom konšpiratívnu teóriu by sme potrebovali na podloženie "teórií", ktoré boli v rámci mainstreemu interpretované ako "meritórne". Pretože na ich potvrdenie neexistujú ani fakty, a ani nie sú v súlade s korektnými teoretickými predpokladmi, resp. vedomosťami o pravidlách fungovania týchto procesov. Lenže to, čo je politicky korektné (ideologicky vhodné), je málokedy korektné odborne. A platí to aj naopak. Napríklad v tomto prípade, na konštatovaní geopolitického pozadia procesov, nie je z analytického hľadiska nič úchvatné, a už vôbec nie "domýšľavé", práve naopak -- najmenej sporné, až banálne. Iba sa to práve (niekomu) politicky nehodí do rámca práve dnes v rámci oficiálnej ideológie podsúvaných klišé. To je však meritom politickej, a nie odbornej "korektnosti"...