Spomínam si, a nebolo to ani veľmi dávno, ako sme na základnej škole sedeli v laviciach s rukami za chrbtom a bez slova počúvali každé slovo pani učiteľky. Vtedy sa za moderné prístupy k vyučovaniu alebo za neformálne vzdelávanie pokladali triedne kolá Hollého pamätníka alebo diskusie o povinnom čítaní na hodinách literatúry. Veľmi dobre sa pamätám na zaručené rady v učebnici slovenského jazyka, ktorými sme na slohu museli začínať naše „kreatívne“ tvorenie. A tak možno ešte aj dnes všetci stereotypne „úvodom svojich listov srdečne pozdravujeme“, „prechádzame sa malebným parkom na námestí SNP“ a „obdivujeme usmievavé červenkasté líca našich priateľov“. S úsmevom si vybavujem, ako sme po takýchto lekciách dychtivo obracali stánky učebníc a nedočkavo čakali na ďalší farebný obrázok. Prijať hocijakú informáciu jeho prostredníctvom bolo jednoduchšie, ľahšie, zapamätateľnejšie.

Dnes sa deti môžu učiť zo zaujímavých kníh, dôraz sa stále viac kladie na individualitu a rozvoj schopností prostredníctvom zážitkového učenia. Dôležitým faktorom je napríklad reflexia, aktívne čítanie a počúvanie, rozvoj kritického myslenia. Napriek tomu, že trendom sú práve takéto metódy, nájde sa dosť odborníkov, ktorí ich neuznávajú. Samozrejme, včleňovanie nových predmetov do vyučovania samo o sebe nevyrieši problémy nášho školstva. A prirodzené je aj to, že nájsť pri využívaní hravého spôsobu učenia tú správnu rovnováhu nie je jednoduché. To však neznamená, že ich máme odmietať, ako v súčasnosti mnohí odmietajú napríklad mediálnu výchovu.

Čo je, alebo čo by mohla byť mediálna výchova

Zjednodušene by sa dalo povedať, že je to výchova prostredníctvom všetkých typov médií a vedenie žiakov k mediálnej gramotnosti. Úvahy o možnosti zaradenia mediálnej výchovy do vyučovacieho procesu vychádzajú zo snahy využiť jeden z najnovších princípov nového prístupu k vyučovaniu. Ten vychádza z faktu, že na masovej komunikácii, ktorá mimoriadne silno ovplyvňuje život jednotlivcov aj spoločnosti, sa podieľa stále viac a viac ľudí, a nielen z radov profesionálov. A aj sprostredkovatelia či tvorcovia informácií, ktorí pracujú v etablovaných médiách, sú profesionálne až pričasto na veľmi nízkej úrovni. A tak sú ich spôsoby sprostredkovania či interpretovania informácií priveľmi nekvalitné na to, aby z nich čitatelia, poslucháči alebo diváci vedeli vyťažiť podstatu bez toho, aby mali aspoň akú-takú prípravu z oblasti mediálnej gramotnosti. To znamená prípravu zaručujúcu, že sa v súčasných mediálnych výstupoch budú vedieť nielen orientovať, ale ich aj transformovať do korektnej, a skutočnosti čo najviac zodpovedajúcej podoby. Práve skutočnosti zodpovedajúca, čiže pravdivá podoba totiž súčasným mediálnym výstupom zvyčajne chýba. Príčiny môžu byť rôzne – od záujmov majiteľov médií, cez profesionálnu negramotnosť tých, čo ich vedú alebo v nich pracujú až po bezzásadovosť a absenciu etického cítenia autorov.

Nechcem význam médií preceňovať ani z nich robiť všemocného strašiaka alebo vládcu, domnievam sa však, že práve v období, keď je náš život doslova skomercializovaný a v budúcnosti bude taký nepochybne ešte viac, sú úvahy o zaradení mediálnej výchovy do vyučovacieho procesu úplne namieste.

Aby informácie nedezinformovali

Na súčasné deti dolieha ešte viac informácií, a nie iba z učebníc, ale z najrozličnejších médií, a tie im ich ponúkajú v tých najstráviteľnejších (a zároveň najrafinovanejších) podobách. Ale ľahšia, a preto možno zapamätateľnejšia forma nemusí znamenať, že pre ne budú prínosom. A už vôbec nie, že z nich vyryžujú nejaké to užitočné zrnko „zlata“. Aby sa v množstve toho, čo nás denne zaplavuje zo všetkých strán a zo všetkých možných informačných kanálov vedeli orientovať, aby si mediálnu ponuku vedeli transformovať do takej formy, ktorá by naozaj splnila informačnú funkciu čo najpresnejšie a bez rušivých momentov, musia sa to naučiť. Schopnosť orientácie v húštine informácií sa v súčasnosti stáva súčasťou akejsi mediálnej gramotnosti.

Ako prostriedok na to, aby sa respondenti vedeli v tejto húštine orientovať, môže byť mediálna výchova nenahraditeľná. Môže totiž viesť k aktívnemu občianstvu, či ak chcete k občianskym zručnostiam a pri vhodnej náplni a metodike aj ku komunikačnej gramotnosti. Inými slovami, tí, ktorí ňou prejdú, budú sami schopní podávať a interpretovať informácie – teda komunikovať – spôsobom, aby ich adresáti vnímali informácie tak, ako boli myslené; aby nedezinformovali, ale informovali. Prečo je to dôležité? Pretože práve schopnosť vyjadriť sa presne, jasne a zrozumiteľne robí čoraz väčšiemu počtu ľudí problém. A neschopnosť zrozumiteľne komunikovať môže byť zdrojom nielen zbytočných osobných, ale aj spoločenských napätí. Čím viac nás informácie zahlcujú, tým užitočnejšie je naučiť sa nielen si z ich permanentného návalu vyberať, ale aj porozumieť, čo vlastne vyjadrujú. Inak sa v ich húštine sotva môžeme orientovať bez stresu a tak, aby pre nás boli naozaj užitočné.

Zbraň proti manipulácii

Opodstatnenosť mediálnej výchovy, alebo azda výstižnejšie povedané – výchovy ku komunikačnej zručnosti a rozvoju mediálnej a komunikačnej inteligencie, vyplýva aj z potrieb praktického života. Neschopnosť komunikovať, vyjadrovať sa, samostatne uvažovať, vytvoriť si vlastný názor a prezentovať ho tak, aby bola šanca, že tí druhí ho pochopia neskreslene, môže spôsobovať nielen psychické problémy jednotlivcom, ale aj vytvárať napätie v komunitách a pri rozsiahlejšom mediálnom šume aj v celej spoločnosti.

A pretože viac ako osobne sú naše kontakty a komunikácia v tomto storočí (nie náhodou nazvanom mediálne) sprostredkúvané stále novými a novými médiami, je mediálna gramotnosť nevyhnutná. Nemožno ju však chápať len ako akúsi technickú schopnosť ovládať komunikovanie prostredníctvom najnovších médií. Mediálna zručnosť takéhoto typu je len súčasťou toho, čo možno nazvať mediálna gramotnosť. Jej aplikácia do vyučovacieho procesu by mala byť založená predovšetkým na ľudskej komunikácii – na skúsenostiach učiteľov, vlastných poznatkoch detí, teda na takzvanom užitočnom učení.

Vyučujúci by mal mať na zreteli, že výberu a kritickému hodnoteniu informácií predchádza pochopenie obsahu, čo znamená aj zvládnutie jazykovej stránky mediálneho prejavu. Vzhľadom na čoraz nižšiu kvalitu bežného verbálneho prejavu, a žiaľ, aj písaných aj hovorených mediálnych výstupov vo všetkých médiách vrátane tých, ktoré si hovoria profesionálne, však nie je jednoduché posolstvo niektorých informácií dešifrovať. Ešte ťažšie je rozoznať manipuláciu respondentov ich prostredníctvom. Pri „mediálne nepoučenom“ človeku to môže znamenať istú jeho neslobodu.

Mediálna výchova by teda mala deťom okrem vniknutia do všetkých fáz a premien masovej komunikácie umožniť, aby sa naučili vnímať svet informácií objektívne a objektivizujúco. Tak, aby vedeli rozoznať podstatu informácií od vaty a zavádzajúcich omáčok, pravdu od polopravdy a lži. Aby prostredníctvom vedomostí a dobrého ovládania jazyka – so zreteľom nielen na jeho informatívnu funkciu, ale aj na jeho zákonitosti a na zákonitosti mediálnej sféry – boli poučenými a nemanipulovateľnými účastníkmi masovej komunikácie. Aby si osvojili umenie analýzy a syntézy.

V tomto prípade je dôležité priblíženie základných pravidiel komunikácie, dialógu a argumentácie. Predovšetkým ide o to, aby sa žiaci a študenti naučili analyzovať produkty médií, vedeli posúdiť ich vierohodnosť, vyhodnotiť ich komunikačný zámer, prípadne ich asociovať s inými produktmi.

Cieľom nie je „očkovanie“ proti médiám

Mediálna výchova zameraná nielen na poučenie o masových médiách, ich pozitívach a negatívach, ale aj na ich korektné a etické využívanie v každodennom živote môže byť do vyučovania zaradená buď ako samostatný predmet, alebo sa jej prvky môžu včleniť do rôznych predmetov. Jej negatíva a pozitíva – aj v zmysle „technických“ prvkov – sa mimoriadne dobre dajú využiť napríklad pri etike, dejepise, výtvarnej či hudobnej výchove, pri výučbe cudzích jazykov. Veľmi výrazné môže byť prepojenie mediálnej gramotnosti s oblasťou jazyka a jazykovej komunikácie vo vyučovaní materinského jazyka. V tomto prípade sa dotýka najmä vnímania hovoreného aj písaného prejavu, jeho stavby, typov obsahu a uplatňovania rôznych výrazových prostriedkov.

Mediálna výchova nepredstavuje, ako sa to zdá niektorým jej odporcom, len akýsi manuál na ochranu pred vplyvom médií. Ľudia nepotrebujú „vakcínu“ proti médiám – ich význam pre náš živote síce netreba podceňovať, ale ani preceňovať. S dobrou metodikou a dobre pripravenými vyučujúcimi sa však práve výchova k schopnosti vedieť sa v húštine médií pohybovať, môže stať tým prvkom vo vyučovacom procese, ktorý bude naozaj – výchovou. A zároveň môže byť účinným prostriedkom na zvýšenie záujmu o materinský jazyk, ktorý je základným stavebným prvkom dorozumievania aj všetkých mediálnych produktov. Okrem iného môže navyše znamenať zvýšenie vzájomného porozumenia a lepšie dorozumenie. Dobre a zaujímavo zvládnutá mediálna výchova môže vo vyučovaní pôsobiť aj ako motivujúci faktor podnecujúci zážitkové učenie zamerané na aktivitu: na aktívne počúvanie, kreatívne písanie alebo čítanie s porozumením.

Nevyhnutnosť, alebo tendenčnosť?

V zahraničí je mediálna výučba v mnohých školách súčasťou vyučovania, prípadne sa jej prvky využívajú pri rôznych predmetoch a bežné sú rôzne kurzy tohto typu aj pre dospelých. Na Slovensku existuje podobná ponuka v kategórii nepovinných predmetov či krúžkov, ale mediálna výchova je u nás napriek tomu stále ešte len na začiatku svojej cesty. Aj preto o nej veľa ľudí nemá reálne informácie a domnieva sa, že je to nový predmet, v ktorom sa žiaci majú učiť o fungovaní redakcií a o tvorbe mediálnych produktov a ktorý sa má nasilu natisnúť do vyučovania. Informácie o tom pritom môžu byť iba malým, ilustratívnym zlomkom z toho, čo by mediálna výchova ako moderný smer vo vyučovaní mohla a mala predstavovať.

Jedna z mála tých, ktorí sa tejto téme na Slovensku venujú, PaedDr. Jana Palenčárová, PhD, z Trnavskej univerzity upozorňuje, že „mediálna výchova nie je iba „očkovaním“ proti médiám ani akceptáciou ich hodnôt. Skôr je to výcvik, prax, ktorej zámerom je nasmerovať kritické schopnosti detí a ich prirodzenú zvedavosť na skúmanie toho, o čom si mysleli, že už vedia.“

Mediálna gramotnosť neznamená len schopnosť zapnúť televízor a mediálna výchova by nemala smerovať k schopnosti povedzme ako-tak napísať správu. Hoci – byť v mediálnom storočí vybavený aj schopnosťou zvládať vyjadrovacie schopnosti aspoň na úrovni dobrého remesla možno pokladať za nezanedbateľnú pridanú hodnotu. Najmä, ak budeme dúfať, že sa naše verbálne prejavy dostanú z prepadliska, kam skĺzli, opäť na aspoň ako-tak kultúrnu úroveň a v médiách sa opäť začne vyžadovať istá kultúra verbálneho aj neverbálneho prejavu a naozajstná, nielen predstieraná profesionalita.

Napriek tomu, že toto všetko by mediálna výchova mohla ovplyvniť veľmi pozitívne, vnímajú ju niektorí ľudia len ako čosi módne a tendenčné. Nádych tendenčnosti má možno aj pre trochu nevhodný a nie celkom presný názov. Takzvaný mediálny boom navyše túto problematiku predurčuje na pozíciu, pre ktorú by tento predmet alebo výučba v tejto oblasti mohla byť – a určite aj bude – vystavená rôznym predsudkom a nedôvere. Ide však o oblasť, ktorá v sebe skrýva množstvo uhlov pohľadov.

Nedocenené možnosti

Prvý spôsob, ako možno nazerať na túto disciplínu je už spomínaný trend vytvárania nových predmetov so zameraním na spoznávanie zákonitostí a pravidiel mediálnej sféry. Takýto systém je už dnes v mnohých krajinách súčasťou rozvinutého reťazca zručností a schopností potrebných na pochopenie významu médií a operatívnych informácií v našom živote. Ak by sme o mediálnej výchove uvažovali ako o povinnom vyučovacom predmete, bol by to vzhľadom na situáciu na Slovensku nereálny spôsob jej včlenenia do vzdelávacieho procesu. Vhodným variantom, ktorý sa navyše už niekde pomaličky prediera do škôl, by v tomto prípade mohli byť semináre, školenia, kurzy či nepovinné predmety podľa voľného výberu žiakov. Práve Jana Palenčárová z Trnavskej univerzity v súvislosti s praktickým využitím mediálnej výchovy na Slovensku zdôrazňuje, že „učitelia síce vždy využívali médiá ako stimuláciu vyučovania, ale to nie je mediálna výchova. V súčasnosti sa vyžaduje zmena smeru, ktorá sa zameriava viac na procesy sprostredkovania než obsah. Mediálna výchova by nemala byť degradovaná do „servisnej úlohy“; je dôležité poukázať na veľké množstvo poznávacích i komunikačných cieľov, ktoré sa dajú úspešne dosiahnuť práve prostredníctvom mediálnej výchovy.“

Medializácia nie je všeliek

Mediálna výchova naozaj zahŕňa aj inú dimenziu, ktorá si zaslúži väčšiu pozornosť. Práve tento smer by totiž v súčasnosti svojou invenčnosťou dokázal pozitívne ovplyvniť systém nášho školstva. Včlenenie jej prvkov do vyučovania však predstavuje zložitý problém nielen na diskusiu, ale najmä na aplikáciu do života. Aj keď je pochopiteľné, že záplava moderných vyučovacích metód nemusí byť vždy pozitívna a aj presýtenie zážitkovým učením môže znížiť jeho účinok, význam tejto disciplíny by sa nemal spochybňovať. Dôležité je nájsť rovnováhu, ktorá by pre žiakov mohla byť motivujúcim faktorom.

Predovšetkým by sa mediálna výchova nemala stotožňovať so všeobecným trendom všetko medializovať. Pojem medializovať pritom nemožno v tomto prípade stotožniť s pojmami zverejňovať či pretriasať na verejnosti. Pri úvahách o mediálnej výchove, ktorá by mala človeku pomôcť vedieť sa orientovať v extrémnom množstve informácií, ale aj komunikovať so svojím okolím ide o to uvedomiť si, že dnes sa naozaj mnohé odvetvia a odbory spájajú s médiami. A že médiá, ktoré ovplyvňujú náš život viac, ako možno pripúšťame, sú mraveniskom, ktoré sa nekontrolovateľne rozrastá. Uvažovať o včlenení disciplíny, ktorá by sa zaoberala nielen médiami, ale predovšetkým ľuďmi (ako skupinami aj ako jednotlivcami) v ich obkľúčení, preto možno pokladať za rovnako prirodzené, ako vyučovanie základov informatickej gramotnosti. Školský systém musí reagovať na všetky vývojové štádiá spoločnosti, a je nepochybné, že to súčasné štádium charakterizuje (nad)vláda médií. A nie iba médií v konvenčnom vnímaní 19. či 20. storočia, teda novín, časopisov, rozhlasu, televízie, ale najčerstvejších technických vymožeností, predovšetkým však internetu a množstva jeho sprievodných faktorov.

Jazyk je nástroj porozumenia

Ak usmerníme princípy mediálnej výchovy podľa charakteru nášho školstva a budeme rešpektovať jeho vývoj, môže byť veľmi prínosná. Jej prínos však nestojí iba na vedomostiach a fungovaní a poznatkoch zákonitostí médií. Spočíva na rozvoji komunikácie, oživení výučby materinského jazyka, vo vedení k schopnosti zrozumiteľne formulovať a prezentovať svoj názor. To všetko sú zručnosti, bez ktorých sa už moderný človek nezaobíde. Ak navyše dobrý pedagóg dokáže prostredníctvom mediálnej výchovy rozvíriť kritické myslenie žiakov, môže tento predmet či spôsob výučby výrazne prispieť k tomu, aby už neboli iba konzumentmi myšlienok a informácií druhých, ale aby ich vedeli aj konštruktívne posudzovať a vytvárať nové.

Mediálna výchova teda reflektuje potrebu vybaviť jednotlivca schopnosťou porozumieť operatívne spracovaným informáciám a spoločenským hodnotám, schopnosťou komunikovať, samostatne uvažovať a myslieť. Všetky tieto schopnosti úzko súvisia s jazykom, ktorý je okrem zvuku a obrazu primárnym a základným pracovným nástrojom médií. Nejde však len o spôsob využívania jazyka, ale najmä o jeho porozumenie, vnímanie a následné pochopenie obsahu. Nezanedbateľná je aj analýza, posudzovanie vierohodnosti a vyhodnocovanie komunikačného zámeru informácií a hľadanie súvislostí.

Pravdaže, podobné ciele a metodiku nájdeme aj v iných oblastiach a v tomto smere ponúka dosť možností napríklad výučba materinského jazyka a literatúry. Mediálna výchova však na rozdiel od iných oblastí výučby veľmi úzko súvisí s operatívnymi a faktografickými informáciami, ktoré si, ak im chceme porozumieť, vyžadujú vzhľadom na úroveň súčasných médií špecifický prístup. A práve preto možno prvky mediálnej výchovy využiť vo vyučovaní všeobecne a podstatne ho obohatiť. Môže byť akýmsi mostom medzi vedomosťami a žiakmi, osviežením vyučovania a inšpiráciou pre pedagógov. Motivačný potenciál na prácu s textom, ktorý môže „mediálka“ poskytnúť, je dôležité transformovať do práce s jazykom. Tá je podmienená rozvojom schopnosti vyhľadávať informácie, analyzovať ich a kriticky hodnotiť, ale aj sa zúčastňovať na komunikácii (hoci aj mediálnej – najmä však bežnej) a porozumieť jej. Predovšetkým však porozumieť si navzájom.

Vybočenie zo stereotypu

Možno namietnete, že to všetko sa môže diať v rámci jednotlivých predmetov. Iste, ale bez uplatnenia princípov mediálnej výchovy nie tak účinne, ako s ňou. Čo to znamená? Jednoducho, keď deťom prinesieme článok z ich obľúbeného časopisu a pokúsime sa nacvičovať aktívne počúvanie alebo čítanie, pravdepodobne sa nám podarí vzbudiť ich pozornosť úspešnejšie, ako keby sme pracovali s textom z učebnice literatúry. Nesúvisí to však s kvalitou textov. Ide len o to, že je to zmena, novinka, vybočenie z vyučovacieho stereotypu a zároveň využitie toho, že deti radšej a lepšie pracujú s tým, čo im je blízke, čo poznajú. Do tohto procesu sa zároveň dá vložiť aj čosi z interpretácie a kritického myslenia, čo už zasa viac súvisí napríklad so schopnosťou vytvoriť si vlastný názor. Samozrejme, že nie je možné a ani dobré používať takéto prostriedky na oživenie vyučovacích hodín stále – pretože by prestali byť oživením. V každom prípade: hoci sa v súčasnosti na školách už viac pracuje s kreatívnosťou, emocionalitou a zážitkovým učením, pochopenie a interpretácia operatívnych informácií ešte stále zaostáva. Pritom práve takýto druh faktov je dnes základom informácií, s ktorými sa denne stretávame, ktoré musíme vyhodnocovať a ktoré výrazne ovplyvňujú náš život.

Mediálna výchova je problematika, ktorá otvára mnoho otázok a spolu s inými modernými smermi môže predstavovať novú perspektívu vo vývinovom procese metód vyučovania. Ide o tému, ktorá je veľmi citlivá na spôsob aplikácie a jej úspešnosť vo veľkej miere závisí od prístupu vyučujúcich k nej. Jedným z jej prínosov je možnosť inšpirovať sa médiami a presne charakterizovať ich pozíciu v spoločnosti. Inšpirácia však v tomto prípade znamená naozaj otvoriť dvere novej motivácii.

Nové smery v pedagogickej praxi nereprezentuje iba mediálna výchova. Dlhé diskusie sa viedli AJ o zavádzaní etickej, občianskej či sexuálnej výchovy. Vlnu názorových stretov vyvolala napríklad aj nedávno vydaná učebnica sexuálnej výchovy. Zavádzanie nových predmetov v mnohých podnecuje negatívne reakcie vyvolané predstavou, že každý problém, ktorý sa v súvislosti s deťmi a mládežou vyskytne, sa rieši novým predmetom v škole. Ale hoci škola nie je inštitúcia, ktorá má riešiť všetky dobové problémy detí a mládeže, ak neexistuje možnosť ovplyvniť výchovu v rodinách, nie je toto jediná cesta, ktorou sa spoločnosť môže proces výchovy aspoň pokúsiť usmerniť? Vzdelávanie predsa neznamená iba odovzdávať informácie a učiť sa. Znamená predovšetkým navzájom komunikovať a prostredníctvom komunikácie vnikať hlbšie do problematiky, ktorá človeka vedie tam, kam sa v poznaní chce dostať. Napokon to, či bude výchova s akýmkoľvek prívlastkom úspešná, závisí aj od jej koncepcie a prístupu vyučujúcich. Aj od ich komunikácie s deťmi a v súčasnosti aj orientácie v mediálnom svete.

Namiesto bodky

Skúste si teraz vziať do rúk papier a kresliť podľa týchto pokynov: Na obrázku, ktorý vidím, je domček, ktorý má dve okná a jedno z nich je otvorené. Pri domčeku je plot a z komína sa dymí. Po ceste, ktorá vedie okolo domčeka, kráčajú dvaja ľudia. Svieti slnko, ale na oblohe sa objavujú aj oblaky. Nad plotom letia vtáky a na kopcoch po pravej strane ide auto. Ak ste domček naozaj nakreslili v súlade s mojimi inštrukciami, a pritom podľa vlastných predstáv, môžete si byť istí, že už nikto iný nenakreslí tento domček rovnako ako vy. Napriek tomu, že úvodná informácia je pre všetkých rovnaká, jej interpretácia bude vždy jedinečná. Presne tak, ako keď sa pozeráte na televíziu, počúvate rádio alebo čítate noviny. A u detí to platí dvojnásobne.

Možno ste mi počas kreslenia chceli dať mnohé spresňujúce otázky. Napríklad, ktoré okno je otvorené alebo koľko kopcov je na pravej strane obrázka. Ja som vám však nielen nedala odpoveď, ale nedala som vám ani možnosť pýtať sa. Vedieť si otázky klásť a zároveň si na ne odpovedať, naučiť sa vyhodnocovať informácie okolo seba je práve úlohou mediálnej výchovy.

Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO