Ak by politici i novinári boli viac počúvali názory kritikov (čo aj niekedy prehnane vulgárnych), hlbšie analyzovali predpoklady provojnovej politiky a chyby z minulosti, možno by sme neboli tam, kde sme teraz. V situácii, kde už niet dobrých riešení -- iba zlých a ešte horších. Ostáva len dúfať, že medzi nimi zostalo aspoň jedno správne. Iracká vojna bola učebnicovým príkladom, ako novinári a médiá pracovať nemajú -- obzvlášť v prípade médií amerických.

Najhoršie na celej mediálnej tragédii je, že novinári sa do nej nechali vmanipulovať úplne dobrovoľne. Samocenzúra predefinovala žurnalistiku, ktorá sa z tejto facky dodnes spamätáva. Vojnové pochody a fanfáry, ktoré sprevádzali začiatok operácie v Iraku, už z prvých stránok novín nezmažeme. Bolia o to viac, keď vidíme, čo sa vinou zle postavenej stratégie Pentagonu Donalda Rumsfelda dnes v Iraku deje. Priznať si chyby aj v novinárskej obci, ak k nim došlo, je to najmenej, čo môžu títo strážcovia demokracie urobiť.

To, že mnohí novinári v Spojených štátoch nekriticky prijali vládnu rétoriku, nemali americkí šéfredaktori dopustiť. Je jedno, kto je pri moci, novinári sú na to, aby mali pod tvrdým drobnohľadom všetkých -- rovnako vládu Busha aj Clintona, u nás vládu Dzurindu aj Fica.... A označovať kritikov vlády za neamerických? Práve takéto nálepkovanie je neamerické, práve to sa prieči zásadam, z ktorých aj otcovia národa vychádzali.

V Amerike si spytujú svedomie, na Slovensku zatiaľ nie

Mnohé médiá v Spojených štátoch sa s týmto obdobím snažili vyrovnať aj priznaním pochybení. Za zmienku stojí editoriál New York Times z mája minulého roka, nesúci príznačný titulok "Timesy a Irak". Preskúmali stovky článkov, ktoré vyšli v novinách pred začiatkom irackej vojny, počas nej a v začiatkoch americkej okupácie. Našli mnoho článkov a tvrdej žurnalistickej práce, na ktoré sú hrdí. V mnohých sa odrážali informácie, ktoré mali vtedy médiá k dispozícií. No "svedomie New Yorku" priznáva aj "B" -- články a komentáre, ktorým nepredchádzalo také prísne skúmanie faktov, ako by malo. V niektorých prípadoch išlo už vtedy o kontroverzné a pochybné informácie -- no predsa sa brali za fakt. Pochybenia sa vyskytli na strane novinárov, editorov i vedenia. Medzi článkami, na ktoré neboli liberálne Timesy veľmi hrdé, boli prvostránkové reportáže pod titulkami "USA tvrdia, že Husajn zintenzívnil honbu za súčasťami atómovej bomby" či "Nedovolené zbrane si ponechali až do predvečera vojny, tvrdí vraj iracký vedec".

Aj ja som v tom čase komentoval irackú vojnu a musím uviesť veci na správnu mieru. Nie preto, že by som nemal právo na názor -- hoci pravdou je, že som časom v dôsledku trpkého poznávacieho procesu mienku o správnosti intervencie v Iraku zmenil. Ani nie preto, že by som sa musel za vlastný názor ospravedlňovať.

Skôr preto, že som bol ako novinár bol taký presvedčený o vlastnej pravde (ktorou bola pravda koalície odhodlaných), že som vo svojich úvahách a analýzach ignoroval názor druhej strany a nepustil sa do toho, čo je základom žurnalistiky -- prísneho novinárskeho skúmania ("journalistic scrutiny"). Práve oň pritom svet pôvodne pôvodne obohatila americká mienkotvorná tlač. Žiadne médium na Slovensku zatiaľ nevydalo komplexnú analýzu správania sa našich novín v tom čase. A zrejme by bolo o čom čítať.

Rozhodnutie urobiť takéto verejné priznanie nebolo pre mňa jednoduché. Ale je to správne. Za skúsenosti, ktoré som profesionálne v tom čase nazbieral, som vďačný stále a svoju prácu nepovažujem za zbabranú ako celok. Za zbabrané ako celok však považujem niektoré svoje konkrétne články z tohto obdobia, i keď zrnká pravdy obsahovať mohli.

Akú zmenu prinesie nový Kongres?

Amerika v prvý novembrový utorok hlasovala za zmenu a najmä za zmenu v Iraku. Aj Američania sa zo sna, do ktorého ich ukolísala súčasná administratíva, prebudili do krutej reality zahraničnej politiky. Povedali prezidentovi "nie" ohľadom Iraku a čakajú od budúceho Kongresu zmenu. Na stole je niekoľko riešení, radoví Iračania by najradšej videli úplný odchod amerických a koaličných vojsk. Hovorí sa o fázovom stiahnutí vojakov.

O tom, že by mohli zostať na čas v Kuvajte a zasiahnuť, ak by si to situácia vyžadovala. O rozdelení Iraku podľa národnostnej a náboženskej príslušnosti. Nájsť správne riešenie nebude ľahké, ale nový Kongres pri spolupráci demokratov aj republikánov azda dospeje k správnemu riešeniu. Hoci stále môže byť iba zlé. Ale aspoň nie ešte horšie.

Spojené štáty stoja pred voľbou: pokračovať v kurze skrachovanej zahraničnej politiky, alebo nahradiť nekonzervatívnu jednostrannosť multilateralizmom. Pred voľbou, či sa budú usilovať o medzinárodný konsenzus pri obhajovaní všeobecných morálnych hodnôt. USA musia pri riešení medzinárodných problémov zohrávať významnú úlohu, ale nie agresívnou konfrontáciou. Problémy ako brutálny diktátor v Severnej Kórei, kde stále majú koncentračné tábory, či genocída v Darfúre si vyžadujú ich účasť. Zhadzovať bomby však nepomáha. Zato diplomacia podoprená jasnými princípmi a hodnotami napomôcť môže.

Priznať si chybu je najťažšie. Ak je človek iba radovým občanom, chyba či lož ovplyvní zrejme iba jeho najbližšie okolie. Vážnejším prípadom už je, keď je novinárom, ktorý ovplyvňuje mienku iných. No najhoršie je, keď je šéfom jedinej zostávajúcej superveľmoci na svete a chyba mu nadochádza. Ako dlho potrvá, kým si chlapsky prizná chybu aj on?

Autor pracuje pre denník SME. Momentálne je štipendistom Fullbrightovho programu na Michigan State University, USA

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO