Na čele nielen sociálnej demokracie stoja nevýrazní, prostrední ľudia nevyčnievajúci z davu neschopní osloviť verejnosť. Vrcholoví politici sa dnes generujú z politických úradníkov budujúcich politickú kariéru. Prostriedkom je sledovanie svojej odbornej agendy a účasť v intrigách. Média z nich potom urobia osobnosti.

Tento stav je omnoho horší pre sociálne demokracie ako pre pravicové strany. Žijeme totiž v dobe, kde verejné prostredie je totálne infikované liberálno-konzervatívnou agendou. Aj média snažiace sa o objektívny pohľad sú v podtexte v osídliach pravicovej ideológie: Reformy sú nevyhnutnosťou. Prečo nechcete urobiť reformy? Nezaťažíte tým ďalšie generácie? Úplne odpadá analýza skutkovej podstaty veci jednotlivých sektorov - dôchodkového systému, zdravotníctva, školstva, sociálnej siete, pracovného trhu. Sociálna demokracia sa musí brániť, mať iniciatívu, nemôže určovať trend. Nevýrazní predstavitelia ešte viac prehlbujú tento nepriaznivý vývoj.

Globalizácia -- prepojenie výrobných a spotrebiteľských trhov naprieč celým svetom, rozmach elektronickej komunikácie a riadenia, digitalizácia sveta atď., spôsobila výpadky sociálnom modeli v druhej polovici 20. storočia. Českú scénu ponorenú do transformačného procesu tento trend v 90. rokoch objektívne príliš nezaťažoval. S ideou čeliť a navrhnúť nové idey prišla iba Labour Party v Británii. Iné ľavicové strany zostávajú buď na nereálnych pozíciách spred 50 rokov alebo sa vybíjajú v hneve a v planej kritike. Čas ukázal, že ani hlavná myšlienka LP - partnerstvo verejného a súkromného sektora, nemusí byť vždy spásonosnou.

Ak sa chce sociálna demokracia postaviť čelom k totálnemu rozmachu voľnej ruky trhu, musí začať stavať svoju alternatívu od analýzy zvratu vo vývoji. Liberálne trhové myšlienky začali nadobúdať na význame koncom 70. rokov. Ich hlavnou tézou bolo a je znižovanie penetrácie štátu do verejného sektora. Ich analýza vychádza ale z omylu: Neúmerne zvyšovanie výdavkov na verejný sektor a sociálny systém nastalo dôsledkov vonkajšej príčiny neúmerného zvyšovanie cien ropy v 70. rokoch. To spôsobilo pokles HDP, výroby, zvyšovanie nezamestnanosti, čo viedlo k nárastu výdavkov a k poklesu daňových príjmov. Vzniknuté deficity boli prehlbované rastom úrokových sadzieb, pričom úroky samé sa stali vysokými položkami deficitov v 80. a 90. rokoch. Systém teda nezlyhal vnútornou chybou, ako sa väčšina dnes domnieva, ale na základe vonkajšieho vplyvu. Chybná analýza má negatívne dôsledky na hľadanie východísk. (V súčasnosti sú zadlžené domácnosti - v USA je to 2,5 krát a v EU 1,5 krát ročného príjmu; v Británii je to vcelku asi 100% HDP. Nehrozí pri súčasnom vývoji obdobná kríza?)

Iným mylným faktorom, z ktorého sa dedukujú zaručené riešenia je neefektívnosť štátneho a efektívnosť súkromného vlastníctva. Neefektívnosť štátneho vlastníctva pramení z jeho monopolného postavenia na trhu. Otvorením príslušného trhu aj pre súkromné podniky môže viesť k zefektívneniu štátnych inštitúcii bez toho, aby došlo k ich likvidácii. Naopak, svojim konkurenčným pôsobením môžu mať pozitívne vplyvy na trh. Navyše súkromné vlastníctvo zmenilo pri veľkých korporáciách svoju podstatu: Vzťah súkromných vlastníkov nie je založený na osobnom prepojení k majetku, výrobe a zisku daného podniku, ale na výnosnosti akcií daného podniku. Vlastníctvo podniku vzniká na kalkulácii krátkodobej a dlhodobej výnosnosti držby akcií, na špekuláciách s očakávaniami, na aktuálnom stávkovom kurze. Vlastníci majú záujem iba na zhodnotení vlastných aktív, ktoré závisia na informovanosti a nie schopnosti efektívne produkovať. V rámci znižovania daňového bremena a nedostatku verejných zdrojov dochádza k redefinovaniu verejných statkov ( prospech z nich majú viacerí - verejnosť ) -- cesty, pouličné osvetlenie, kanalizácia atď., na súkromné a tlakom na ich financovanie zo súkromných zdrojov ( prospech z jeho využitia má len jednotlivec ) -- odev, jedlo. Z hľadiska financovania by riešením mohol byť dvojstupňový systém: možnosť zvoliť verejnú službu i súkromnú službu. Verejná dáva garanciu a nižšiu cenu, súkromná vyššiu kvalitu a cenu. Avšak vývoj sa môže dostať na úplne inú cestu: Umelé vytváranie individuálnych statkov z verejných - bezpečnosť, prívod vody, odvoz smetí, cesty, bude viesť k prechodu financovania zo spoločných zdrojov čisto na súkromné podľa ponuky a dopytu. Možno nie je ďaleko doba, keď napr. bezpečnosť bude v súkromných rukách bezpečnostných agentúr rozparcelovaná podľa ulíc. Ak pravdaže nebudeme chcieť, za túto službu si nebudeme musieť platiť -- sloboda voľby.

Ďalším problémom je boj medzi nadnárodnými korporáciami a štátom. Nadnárodné korporácie prinášajú investície a prácu do štátov. Pretože investícií a práce je menej ako záujemcov zo strany štátov, vedie to k súťaži medzi jednotlivými štátmi, čo vedie k ponuke nižších daňových sadzieb niektorých štátov. Tie následne vedú k nižším príjmom do verejných rozpočtov a k nižšiemu prerozdeľovaniu. Malé štáty nemajú nijakú moc ovplyvniť tento proces. Postaviť sa nadnárodným korporáciám, t.j. k ich mase zákazníkov, tržbám a ziskom sa môžu iba veľké trhy s vysokou kúpnou silou ako je EÚ. Iniciatíva môže prísť aj Česka.

Hlavným protivníkom sociálnej demokracie nie sú reformy jednotlivých sektorov ich spôsob, ale princíp podľa ktorého budú fungovať. Nech nikto nehovorí, že plat lekára s dvadsaťročnou praxou rovnajúci sa polovici platu dvadsaťpäťročného účtovníka z auditorskej firmy je chybou systému zdravotníctva, resp. výsledkom ponuky a dopytu. Dopyt a ponuka určujú vysoké platy softwarových inžinierov, ale nie mladých manažérov. Tu ide jasne o pomýlené spoločenské hodnoty. Sme nečinnými svedkami nájazdu novodobých barbarov.

Najprv je potrebné odmýtizovať človeka z jeho v súčasnosti jedinej funkcie spotrebiteľa. Tu je nastavená pasca: Funkcia spotrebiteľa vedie k potrebe čo najviac zarábať. Najviac zarábať bude človek, ak motivovaný. Najlepšie motivovaný je človek, keď je zahnaný ako pes do kúta. Nie dobré životné podmienky majú viesť k dielu človeka, ale nátlak k vyššiemu výkonu a k zárobku.

Ale k čomu má vyšší zárobok slúžiť? K vyššej spotrebe a k vyššiemu rastu HDP. Panebože, ale do akej výšky má HDP rásť?! Ide predsa o blahobyt človeka a prosperitu v spoločnosti! Uvedomuje si to sociálna demokracia? Alebo jej to je jedno a ide jej iba o surfovanie na pravicových hodnotách?