S narastaním opozičných aktivít rástla aj miera represií a svojvôle moci. Časť podnikateľov vrátane veľkých oligarchov z dnepropetrovského a kyjevského klanu sa po nástupe Janukovyča na post premiéra začala obávať ambícií klanu z Donecka, ktorého metódy sú aj na ukrajinské pomery nevyberané. Po skúsenostiach z rokov 1999, ústavného referenda v apríli 2000 a parlamentných volieb 2002 len málokto veril, že tohtoročné prezidentské voľby nebudú zmanipulované.

Opozičný tábor rozhodne nie je jednotný. Okrem socialistov Oleksandra Moroza, ktorí boli nekompromisnými kritikmi Kučmovho systému a oligarchického zoskupenia Julie Tymošenkovej, tvorí najsilnejšiu časť opozície blok Viktora Juščenka Naša Ukrajina. Okrem národnodemokratických síl aj v tomto bloku pôsobia oligarchovia, ako napr. "čokoládový kráľ" Petro Porošenko. Samotný Juščenko dlho váhal s prechodom na stranu opozície, ešte v roku 2002 sa usiloval o vstup do koaličnej vlády s táborom Kučmu. K jeho táboru sa však postupne pridávalo čoraz viac protagonistov vládnej väčšiny. Tak napr. podpredseda parlamentu Oleksandro Zinčenko bol riaditeľom medvedčukovského televízneho kanála Inter, neskôr jeden z kľúčových predstaviteľov zjednotených sociálnych demokratov. Postupne sa medzi Juščenkových spojencov dostal jeho rival Kinach a dokonca aj Volkov.

Na rozdiel od loby ťažkého priemyslu, ktorá podporuje Janukovyča, Juščenko má podporu podnikateľov v oblasti spotrebného priemyslu a služieb. Na jeho strane sú mnohí podnikatelia z porazených klanov, ktorí si, nevedno do akej miery účelovo, uvedomujú nutnosť implementácie formálnych pravidiel fungovania ekonomiky.

Juščenko teda nepredstavuje politika, ktorý by bol schopný revolučných zmien, na druhej strane veľká časť spoločnosti v ňom vidí jedinú šancu, ako prinajmenšom scivilizovať doterajší systém. Na rozdiel od svojho rivala sa však jednoznačne hlási k prozápadnej orientácii, čo vytvára predpoklady na postupnú evolúciu systému. I napriek svojej charizme sa nemôže pochváliť bezvýhradnou podporou stúpencov. Pre mnohých je, aj vzhľadom na svoje okolie, iba menším zlom. Tak či tak, bude musieť uzavrieť kompromis s východoukrajinskými podnikateľskými elitami.

Zdroje Juščenkovej popularity

Juščenko sa stal dlhodobo najpopulárnejším politikom počas svojho pôsobenia na poste premiéra v rokoch 1999 -- 2001. Pokúsil sa o ekonomické reformy, ktoré prispeli k väčšej prehľadnosti ukrajinskej ekonomiky. Jeho reformy postihli predovšetkým manažérov veľkých štátnych podnikov (energetiku, železnice), ktoré neraz realizovali transakcie na hraniciach zákona, napr. v podobe barterových obchodov, priamych platieb v hotovosti mimo bánk a pod. Podobne z obchodu so zemným plynom boli eliminovaní rozliční sprostredkovatelia, ktorí na ňom bohatli. Takisto vtedajšia vicepremiérka Julia Tymošenková zasiahla proti skupine plynárenských oligarchov okolo Ihora Bakaja a Vladimira Volkova, ktorí obchodovali s ruským plynom, kradnutým z tranzitných plynovodov. Juščenko sa pokúsil o zmenu vlastníckych vzťahov v poľnohospodárstve, ktoré je dlhodobo v katastrofálnom stave, keď zvýšil šance roľníkov získať pôdu do dlhodobého prenájmu. Snažil sa tiež, aj keď neúspešne, presadiť privatizáciu veľkých kolchozov a sovchozov. Zvýšili sa príjmy štátu z privatizácie, hoci sa tak stalo predovšetkým za účasti ruského kapitálu. V roku 2000 ukrajinská ekonomika prvý raz od získania nezávislosti zaznamenala rast (o 6 percent) a vďaka efektívnejšiemu výberu daní mohol štát vyplatiť dlhy voči svojim zamestnancom a dôchodcom.

Tento úspech si verejnosť spájala s Juščenkom, i keď sa na hospodárskom raste podpísala aj konjunktúra v Rusku. Juščenkova vláda sa však dostala do konfliktu s predstaviteľmi Sociálnodemokratickej strany Ukrajiny (zjednotenej) Viktora Medvedčuka a Hrihorija Surkisa, keď sa pokúšala sprehľadniť hospodárenie oblastných dodávateľov elektrickej energie (Oblenergo) a privatizovať ich. Proti nemu vystúpil aj Zväz priemyselníkov a podnikateľov Ukrajiny, ktorých reprezentoval súčasný Juščenkov spojenec Anatolij Kinach.

Rozdelená spoločnosť

Prezidentské voľby 2004 polarizovali ukrajinskú spoločnosť na dva tábory. Dianie v ukrajinských médiách v predvečer volieb, priebeh volebnej kampane, ale aj falzifikácie pri počítaní hlasov sú jasným svedectvom toho, ako si demokraciu predstavuje vládny tábor. Keď vytýkame opozícii, že jej súčasťou sú aj skupiny radikálnych nacionalistov, rovnako dobre môžeme poukázať na narastajúce sympatie komunistov k Janukovyčovmu táboru a jeho hranie na postsovietsku nostalgiu. Na druhej strane obaja kandidáti by boli prijateľní pre finančné trhy, záujem o spoluprácu so Západom má aj vládny tábor. Boli to nakoniec práve provládne sily, ktoré presadili vyslanie vojenskej jednotky do Iraku aj napriek odporu podstatnej časti Našej Ukrajiny a ostatných opozičných strán.

Nech vyhrá ktorýkoľvek kandidát, bude musieť počítať so silnou opozíciou. Dôležitý je však aj referenčný rámec, ku ktorému sa obaja rivali hlásia. Juščenko, ktorý sa jednoznačne prihlásil k orientácii na vstup do EÚ a NATO, si voči svojim protivníkom nikdy nebude môcť dovoliť to, čo Janukovyč. Západ totiž nikdy nebude na Ukrajine môcť tolerovať to, pred čím by bol ochotný prižmúriť oči napr. v Azerbajdžane alebo v Uzbekistane. Z tohto hľadiska bude mať Juščenko v prípade, že sa stane prezidentom, omnoho zviazanejšie ruky ako jeho rival. Hoci reálnu silu Janukovyčových stúpencov potvrdí až "tretie kolo" volieb, Juščenko bude musieť prípadne urobiť ústupky stúpencom svojho rivala.

Isté mentálne rozštiepenie ukrajinskej spoločnosti vidno na prvý pohľad. Kým Kyjev až na sídliská, ktoré sú v o niečo horšom stave ako naše, pripomína bežnú západnú metropolu, v Charkove sa pozoruhodne snúbi dynamika tvrdého kapitalizmu s doteraz živými spomienkami na sovietsku minulosť. V Kyjeve z početných sôch Lenina ostala zachovaná iba jediná ako historická pamiatka a monštruózny pomník obetiam vojny, v mestách i mestečkách východnej Ukrajiny však doposiaľ dominuje sovietska symbolika, v Charkove dokonca ešte aj na priečelí sídla oblastnej administratívy. Ešte začiatkom 90. rokov očakávali americkí analytici rozdelenie Ukrajiny na západnú a východnú časť. Prinajmenšom od parlamentných volieb 2002 svetovú verejnosť na takýto vývoj systematicky pripravovala ruská propaganda a ukrajinských voličov takýmto vývojom strašila vláda.

O tri dni po pamätnom zjazde v Severodonecku však bola myšlienka svojráznej autonómie, nápadne pripomínajúcej model Podnesterska v Moldavsku či sovietsku anexiu Zakarpatska po druhej svetovej vojne, mŕtva. V súčasnosti sa síce hovorí o federalizácii, ale hra sa presúva na celoukrajinskú úroveň. V skutočnosti im nejde o nič iné, ako o snahu regionálnych bossov zachovať si čo najväčšie právomoci vo svojich údelných kniežatstvách. Navyše, ideu separatizmu presadzovali gubernátori, ktorí sú menovaní Janukovyčovou vládou. Po jednoznačnej reakcii kyjevského centra sa od separatizmu dištancoval gubernátor Charkova Jevhen Kušnarov, ako aj regionálna samospráva v Dnepropetrovsku či na Kryme. Tieto regióny od Odesy až po Charkov pritom nespája žiadna spoločná identita. Politici, ktorí odtiaľ pochádzajú, za svoj politický priestor považujú Ukrajinu. To isté sa týka aj podnikateľov. Medzi prvými sa od projektu Juhovýchodnej republiky dištancoval Priemyselný zväz Donbasu. Druhý zjazd samospráv, ktorý pokračoval v Charkove, už prebehol za podstatne nižšej účasti a jeho účastníci, naopak, zdôrazňovali myšlienku jednoty Ukrajiny.

Voľby potvrdili zmeny vo volebnej geografii Ukrajiny. Juščenka podporili nielen regióny západnej Ukrajiny a Kyjev, ale aj stredná Ukrajina. Na východe získal podporu v oblasti Poltava a Sumy, prekvapivo zaň zahlasovala aj Kirovhradská a Čerkaská oblasť. Hoci Janukovyčovou základňou sú Doneck a Lugansk, už sa to nedá jednoznačne povedať o Charkove, kde Janukovyčova prevaha nebola natoľko výrazná. V samotnom Charkove aj napriek tomu, že ide o takmer výlučne rusky hovoriace mesto, v ktorom nie je možné kúpiť nijaké opozičné noviny, nehovoriac o knihách či časopisoch v ukrajinčine, sa konali pomerne mohutné demonštrácie na podporu Juščenka. Svojich priaznivcov má Juščenko aj na tradične proruskom Kryme, v Dnepropetrovsku a iných čiernomorských mestách.

Prihlásením sa k myšlienke členstva v NATO a EÚ získal Juščenko podporu mladých voličov. K nespokojnosti mládeže prispievala nielen politika L. Kučmu, ktorá dostala Ukrajinu na prah medzinárodnej izolácie, ale aj malé možnosti sebarealizácie vzhľadom na relatívne mladý vek súčasných vládnych politikov, ktorí sa k moci dostali začiatkom 90. rokov. Deliace čiary v ukrajinskej spoločnosti tak prebiehajú nielen medzi regiónmi, ale aj vnútri rodín, medzi generáciami.

Katastrofálna hra Ruska

Ruský prezident Vladimir Putin si vo vzťahu k Ukrajine zvolil zo všetkých variantov ten najhorší. Rozhodol sa staviť na jedinú kartu tým, že bezvýhradne podporil odchádzajúcu moc a jej kandidáta. Volebný štáb Janukovyča vychádzal z prieskumov, ktoré potvrdzovali popularitu i medzi priaznivcami opozície. V Rusku, kde je životná úroveň výrazne vyššia ako na Ukrajine, pracuje 1 -- 3 mil. Ukrajincov. Práve Putin mal definitívne rozhodnúť o výsledkoch ukrajinských volieb. V priebehu tohto roka niekoľkokrát navštívil Kyjev a nikdy nezabudol zdôrazniť, koho podporuje. Tesne pred záverom kampane absolvoval televíznu diskusiu s divákmi, ktorú mali možnosť sledovať na troch televíznych kanáloch. Špeciálne kvôli volebnej kampani zorganizovali v centre Kyjeva vojenskú prehliadku na 60. výročie oslobodenia Ukrajiny od fašizmu, hoci výročie pripadalo až na 7. novembra, čiže po skončení prvého kola. Ruský veľvyslanec Viktor Černomyrdin už tradične otvorene zasahoval do domáceho politického diania. Ruská angažovanosť, neraz otvorene spochybňujúca suverenitu Ukrajiny, však voličov pobúrila. Neskôr práve ruskí politológovia Sergej Markov a Gleb Pavlovskij, ktorí pôsobili v Janukovyčovom volebnom štábe, označili prílišnú angažovanosť Ruska za najväčšiu chybu, ktorá pred prvým kolom definitívne rozhodla v prospech Juščenka.

Hoci v oficiálnych deklaráciách sa už Putin i Černomyrdin podstatne miernia. Nemožno však zabudnúť na výrok predsedu Štátnej dumy Borisa Gryzlova, že politickú situáciu možno vyriešiť buď rozdelením Ukrajiny, alebo krviprelievaním. Práve tohto muža neskôr Moskva vyslala na rokovania ukrajinského okrúhleho stola ako sprostredkovateľa. Politici vládneho Jednotného Ruska, napr. moskovský primátor Jurij Lužkov, otvorene podporovali separatistické tendencie, Putin po poslednom stretnutí s Kučmom označil Ukrajinu za výlučne ruskojazyčný štát.

Rusko len potvrdilo doterajšie tendencie vo svojej politike, keď v krajinách bývalého ZSSR presadzuje semidemokratické režimy, resp. lokálnych separatistov s pochybnou, neraz až otvorene kriminálnou reputáciou, ako napr. v Podnestersku či v Abcházsku. Aj na Ukrajine prejavilo ochotu podporiť silové riešenie situácie. Juščenko pritom vôbec nie je protiruský. Svoju kampaň viedol v oboch jazykoch, jeho sponzori, ako napr. Porošenko, úspešne podnikajú v Rusku. Juščenko však presadzuje sprehľadnenie ekonomických vzťahov s Ruskom, čo môže byť tŕňom v oku niektorých oligarchických kruhov v Moskve. Nepochybne svoju rolu zohráva aj bezpečnostný faktor, keďže Juščenko podporuje vstup Ukrajiny do NATO. V každom prípade je však aj pre budúcnosť vzťahov Ruska s Ukrajinou, pre budúcnosť ekonomickej kooperácie i pre tranzit energetických surovín do Európy výhodné aj pre Rusko, aby sa Ukrajina stala štandardnou európskou krajinou s predvídateľným vývojom. Kým Juščenko môže v tomto smere poskytnúť aspoň nádej, Janukovyč nemôže garantovať ani to.

Ukrajina nie je Rusko

Udalosti v ukrajinských mestách potvrdili, že ukrajinská spoločnosť sa výrazne odlišuje od ruskej, nehovoriac už o Bielorusku. Na rozdiel od týchto dvoch krajín existuje na Ukrajine reálny pluralizmus a politická opozícia. Ukrajina už v roku 1994 zažila zmenu na poste hlavy štátu, ktorá prebehla v rámci tradičných demokratických procedúr, v Moldavsku sa vývoj takisto vyznačuje podobnými tendenciami. To, že sa zmeny (doteraz) zaobišli bez násilností a tankov sprevádzajúcich mocenské zvraty v Moskve, je optimistickým signálom pre perspektívy vývoja v celom bývalom ZSSR, ale aj prejavom vyspelosti ukrajinských politických špičiek. Prezidentské voľby a následné udalosti svedčia o mimoriadne intenzívnej mobilizácii spoločnosti, ktorá je napr. v Bielorusku len ťažko predstaviteľná.

Azda preto mocenské štruktúry už neboli ochotné pristúpiť na "lukašenkovský" variant. Odporcami Kučmu a jeho politiky sú najmä mladí a vzdelaní ľudia, žijúci vo veľkých mestách. To sa nemohlo neprejaviť aj na náladách v štátnej správe či v silových štruktúrach. Tajná služba SBU poskytla opozícii dôkazy o falzifikáciách počas druhého kola volieb, armáda si zachovala neutralitu a na stranu opozície hneď v prvých dňoch prešla aj časť diplomatického zboru.

Politická slabosť Juščenka

Po mohutnej propagandistickej kampani štyroch provládnych televíznych kanálov proti Juščenkovi a po tom, čo tento politik kvôli chorobe na vyše mesiaca vypadol z volebného boja, bol výsledok prvého kola skutočným prekvapením. Intenzita protestov po druhom kole prekvapila nielen zahraničie, ale aj domácich politikov a Moskvu. Hoci radikálna študentská organizácia Pora sa pripravovala na vypuknutie demonštrácií, Juščenkov blok na rozdiel od provládnych politikov zrejme nemal pripravené scenáre ďalšieho vývoja. Jeden zo scenárov, o ktorých sa hovorilo ešte pred voľbami, počítal s ich zmarením a následne s vypísaním nových volieb. To by eliminovalo jednak Juščenka, jednak kandidátov doneckého klanu. V tejto súvislosti padalo meno Kučmovho spolupracovníka, bývalého šéfa Národnej banky Serhija Tihipka, ktorý po odvolaní Janukovyča v ukrajinskom parlamente deklaroval takúto vôľu. Iný scenár počíta s politickou reformou, ktorá presunie ťažisko moci z prezidentskej administratívy na vládu a parlament, ovládaný prokučmovskou väčšinou. Hoci Juščenko netúži stať sa ceremoniálnou hlavou štátu, z dlhodobého hľadiska bude uskutočnenie ústavnej reformy pre Ukrajinu prospešné, lebo prispeje k sprehľadneniu politického systému.

Aj v "oranžovej revolúcii" sa prejavovala Juščenkova nerozhodnosť. Tak ako dlho váhal vstúpiť do otvorenej opozície, rovnako kolísal medzi legalistickou cestou, ktorá mu je omnoho bližšia, a radikálnymi krokmi, ku ktorým ho tlačila Pora a Julia Tymošenková. Tak sa stalo, že až na tretí deň po začiatku protestov opozícia dokázala navrhnúť varianty riešenia. Vyše týždňa po odvolaní Janukovyča nedokázal predložiť návrh na nového premiéra, čím poskytol Kučmovi a súčasnej vláde oddychový čas a umožnil ich vrátiť do hry. Vládna moc začala hrať o čas a nebyť verdiktu Najvyššieho súdu, mohla byť celkom úspešná. V jej prospech môže hrať odďaľovanie politických riešení, ako je menovanie novej vlády, keďže práve to, a nie protesty zhoršuje situáciu v ukrajinskej ekonomike.

Charakter zmeny

O čom je teda happening nazývaný "oranžovou revolúciou"? Protestom mládeže, ktorá žiada zmeny, ale aj implóziou Kučmovho režimu, založeného na osobných väzbách. Časť establishmentu a porazených oligarchov v ňom môže vidieť príležitosť na nové rozdanie kariet a vybudovanie nových väzieb. Predovšetkým Kučmovo druhé funkčné obdobie však ukázalo, že takýto režim je zdrojom trvalej nestability a oslabuje nielen dôveryhodnosť krajiny, ale aj tamojšieho biznisu. Juščenko pritom nie je typ politika "tvrdej ruky" ani šachista formátu Kučmu. Nová nestabilita a majetkové prevraty už nie sú ani v záujme veľkej časti podnikateľských kruhov, ktoré by mali záujem o expanziu na trhoch EÚ. Päťdesiatnici Juščenko a Tymošenková na rozdiel od gruzínskeho Saakašviliho nepatria do mladej generácie politikov, ktorá vyrástla už v podmienkach nezávislosti. Bývalá chránenkyňa mimoriadne skorumpovaného expremiéra Pavla Lazarenka, ale aj samotný Juščenko sú hlboko zakorenení v predchádzajúcom režime. Súčasný vývoj poskytuje vhodnú príležitosť vyvíjať na Ukrajinu medzinárodný tlak, s cieľom pozitívne usmerňovať tamojší vývoj.

Udalosti boli testom európskej diplomacie, ktorá napokon musela zaujať stanovisko k masovému porušovaniu ľudských práv pri volebných falzifikáciách. Udalosti nepotvrdili rozšírené názory, že Ukrajinci dobrovoľne akceptujú autoritatívny vývoj, a to bez ohľadu na hodnotenie minulosti lídrov opozície. Podstatné pre dianie je to, že po dlhom čase sa nahromadila kritická masa ľudí, ktorí vyšli do ulíc, lebo nesúhlasili s opakovaným falšovaním volieb.

Ak sa EÚ nechcela spreneveriť hodnotám, na ktorých stojí, musela sa voľky-nevoľky dostať do konfrontácie s Moskvou. Ak chce uspieť ako globálny hráč v politike, musí si udržať dôveru, ktorú na Ukrajine získala, a zmeniť doteraz jednoznačne odmietavý postoj k jej integračným ambíciám. Postoj, ktorý zaujalo voči Ukrajine Rusko, podstatne spochybnil jeho pozíciu dôveryhodného partnera a stabilizačného faktora v SNŠ. Rusko chcelo na Ukrajine demonštrovať svoju silu. V konečnom dôsledku však svojou politikou presviedča krajiny strednej a východnej Európy o potrebe zachovania, ba dokonca posilnenia prítomnosti USA v regióne.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO