Stojí za to, aby sme definovali dôležitú hranicu naprieč kontinuom spájajúcim sociálnu demokraciu s demokratickým socializmom. Zatiaľ čo demokratický socializmus môže so sociálnou demokraciou zdieľať mnohé jej charakteristiky -- napríklad záväzok presadzovať zmenu prostredníctvom existujúcich a rozšírených inštitúcií demokracie -- zaujíma ho skôr reforma či transformácia kapitalizmu, nie len zmierňovanie jeho najhorších dopadov. Mieri k zmene na spoločnosť, ktorá nemusí byť z dlhodobého hľadiska tak ľahko a jasne definovateľná ako kapitalizmus, a bude skôr založená na kolektívnej kontrole a rovnosti, než na dominancii súkromného kapitálu a na sociálnej štruktúre definovanej trhovými silami.

Demokratický socializmus sa rovná radikálnej verzii sociálnej demokracie protiváhy. Kompenzačná sociálna demokracia chce usmerniť efekty otvoreného trhu. Sociálna demokracia protiváhy však chce predložiť alternatívny model rozvoja, meniť systém a nie žiť s ním a zmierňovať jeho najhoršie dopady. No skutočné poskytnutie protiváhy a nie len kompenzácie síl liberálnej ekonomiky a neregulovaného kapitalizmu vedie nakoniec na ľavicový okraj sociálnej demokracie, k určitej forme socializmu.

Sociálni demokrati ako Lionel Jospin sa cítia pohodlnejšie, keď hovoria jazykom socializmu, nie sociálnej demokracie, hoci aj, ako v Jospinovom prípade, z dôvodov národnej tradície, nie len ideológie. To neznamená, že všetci demokratickí socialisti sa snažia zrušiť každý zostávajúci kúsok kapitalizmu, ani že si prajú okamžitú revolúciu. Demokratickí socialisti sú oddaní demokracii a gradualizmu a nemajú antipatiu voči všetkému, čo je súkromné či súčasťou trhu. No v konečnom dôsledku dúfajú, že budú vidieť spoločnosť, ktorá je tak socialistická, ako kapitalistická. Chcú reformu kapitalizmu, nie len zmierňovanie jeho najhorších dopadov.

Od roku 1945 bola sociálna demokracia v každej krajine organizovaná okolo rôznych ideologických a politických znakov. Keynesiánska ekonomika, univerzálny štát blahobytu, solidarita pracujúcej triedy, odbory a korporatistické dohody. Samozrejme, tieto znaky sa líšili z miesta na miesto. V niektorých krajinách sa korporativizmus uchytil a stal sa rozšírenejším, než inde. Líšila sa tiež forma štátu blahobytu. Otázne tiež je, či sa tieto hlavné zásady sociálnej demokracie skutočne dostali do reálnej politiky všetkých sociálnodemokratických strán. Dôležitým faktom však zostáva, že v dominantnom vedení mnohých sociálnodemokratických strán boli dôležitými ideologickými záväzkami. Boli tiež súčasťou širšieho ideologického konsenzu akceptovaného inými stranami, hoci v rovine reálnej politiky medzi stranami existovali rozdiely.

Od 70. rokov však boli tieto ideologické a politické charakteristiky na ústupe. Veľkosť a politická lojalita tradičnej robotníckej triedy poklesla. Neznamená to, že poklesla dôležitosť triedy ako sociálneho a ekonomického delenia, aj keď bola redefinovaná a reštrukturalizovaná. Nerovnosť je stále veľmi dôležitou otázkou. A dávno predtým existovali veľké časti strednej triedy, ktoré podporovali sociálnu demokraciu, rovnako ako podporovatelia pravice medzi pracujúcou triedou. Znamená to ale, že s posunom od priemyselnej výroby k službám sa kľúčová podpora sociálnej demokracii zmenšila a nie je už ani tak lojálna. Vo svojom volebnom výbere je skôr inštrumentálna a pragmatická, nie stranícka a lojálna ako v minulosti.

Pre niektoré sociálnodemokratické strany, ako je britská Labouristická strana, trvalo prijatie nadtriedneho základu mnoho rokov ostrých debát a premýšľania. Pre iných, ako Švédov či Holanďanov, bolo omnoho skôr normálnym uznanie, že sú stranou strednej triedy, rovnako ako stranou pracujúcej. Každopádne viedlo budovanie širšej triednej podpory sociálnodemokratické strany k redefinovaniu ich odkazu, aby vyhovoval voličom.

Objavili sa aj politické krízy, spojené s otázkou meniaceho sa sociálneho základu, no zahŕňajúce aj inú dynamiku. V mnohých prípadoch sa začal presadzovať názor, že štát blahobytu vytvoril závislosť a nie iniciatívu občanov a takú vládnu politiku, ktorá by podporila ich možnosti. Okrem toho si niektorí sociálni demokrati myslia, že ochota ľudí finančne podporovať takéto systémy daňou z príjmu dosiahla svoje limity a s rastúcim bohatstvom už nemusia byť štátne zdravotnícke, penzijné a iné systémy univerzálne. Mnohí si totiž môžu dovoliť platiť si niektoré tieto služby sami. Tieto služby sa tiež mali stať neefektívnymi, zameranými väčšmi na záujmy producenta ako spotrebiteľa, nedemokratické a nevhodné.

Keynesiánska makroekonomická politika je tiež, podľa mnohých, podkopaná globalizáciou. Schopnosť vlády kontrolovať hospodárstvo v rámci hraníc jej vlastného štátu už nevyzerá reálne (aj keby niekedy reálnou bola), nakoľko kapitál sa môže rýchlo pohybovať z jedného miesta na druhé. Vysoké verejné výdavky tak môžu odstrašiť kapitál, priťahovaný nízkymi výdavkami a stabilnou makroekonomickou vládnou politikou. Alebo môže byť vytvárané bohatstvo spotrebiteľmi minuté na zahraničné, nie domáce produkty, či viesť k cenovej a mzdovej inflácii. Sociálnodemokratické strany súčasnosti sa tak omnoho viac zaoberajú umiernenosťou v míňaní peňazí a lákaním investícií. Politika vytvárania bohatstva je menej o výdavkoch a vládnom vlastníctve či usmerňovaní priemyslu a viac o dobrých vzťahoch s podnikateľskou sférou, udržiavaní dôvery súkromného sektora a poskytovaní pracovnej sily a výhod schopných prilákať potenciálnych investorov. Väčší dôraz je kladený na ponukovú stránku ekonomiky, než na dopyt, hoci to, ako všetky ostatné diskutované faktory, varíruje od jednej krajiny k druhej.

Samozrejme, okrem globalizácie pôsobili na tieto zmeny v politike aj iné faktory, ako obmedzenia uvalené vývojom Európskej únie, dôležité sú najmä Maastrichtské kritériá, a v Británii a USA dedičstvo thatcherizmu a reaganizmu. Dá sa tiež povedať, že posuny v politike neboli vôbec následkom obmedzení, ale ich vnímaním. Inak povedané, s ideologickými voľbami sociálnodemokratických lídrov a nie s vonkajšími sociálnymi determinantmi.

Modernizácia Sociálnej demokracie

Kam to dnes sociálnu demokraciu doviedlo? Odpoveď možno hľadať dvoma spôsobmi. Po prvé môžeme pre pochopenie, kde sa sociálna demokracia dnes nachádza, skúmať niektoré všeobecné kategórie. Po druhé sa môžeme pozrieť na to, ako sa sociálna demokracia v jednotlivých krajinách líši. Tieto dve dimenzie sa prepletajú a budeme o nich diskutovať naraz. Je to dôležité pre neskoršiu diskusiu o odpovediach sociálnej demokracie na globalizáciu, pri ktorej sú dôležité národné rozdiely i rozdiely medzi tradicionalistami, modernistami a globalistami.

Modernizácia sociálnej demokracie, ktorá sa do značnej miery prispôsobila neoliberálnym prioritám, je z týchto troch odpovedí dominantnou formou. Samozrejme, elementy modernizácie boli prítomné aj vo frakciách tradičných sociálnodemokratických strán a naopak, a nedávne a staršie sociálnodemokratické strany boli vnútorne rozčlenené. Rétorické rozdiely medzi novými a starými boli niekedy väčšie, než skutočné. A rozdiel medzi starým a novým môže byť modernizátormi prehnaný, aby zdôraznili svoju vlastnú novosť a vyhli sa, podľa nich, škodlivému spájaniu s minulosťou. Modernizácia sociálnej demokracie však má mnoho diskontinuít s tradičnou sociálnou demokraciou a dnes dominuje oficiálnej ideológii a politike sociálno-demokratických strán spôsobom, akým to v minulosti nerobila.

Na niektorých miestach sa modernizácia sociálnej demokracie dostala mimoriadne ďaleko. Ako v prípade britskej Labouristickej strany, ktorú dnes vnímame, negatívne či pozitívne, ako stranu, ktorá postúpila po ceste liberalizácie najďalej. Nie je však jedinou:

• V roku 1959 sa uskutočnil Gödesborský kongres nemeckej SPD, ktorý zavrhol marxizmus a akceptoval trh a úlohu súkromného vlastníctva. Konverzia holandskej SDAP na zmiešanú ekonomiku a volebná stratégia získavania aj strednej triedy za udiala už v 30. rokoch.
• Holandská PvDA (založená v 40. rokoch) zdieľa s britskou New Labour značné množstvo znakov: odmietnutie tradičného štátu blahobytu a keynesiánstva, plánovania a egalitarizmu, dôraz na kombinovanie ekonomickej efektívnosti so sociálnou spravodlivosťou, politika nízkych daní, konkurencieschopnosť založená na technologickej inovatívnosti, vládne intervencie pri sociálnej vylúčenosti, zameranie na prácu a zamestnanosť ako spôsob participácie, partnerstvo so súkromným sektorom, flexibilita pracovnej sily, a dôležitosť vzdelania a odborného výcviku.
• Švédsko je typické vysokým zdaňovaním a rozsiahlym univerzálnym sociálnym systémom a mnohé z vyššie spomenutých charakteristík modernizácie boli švédskou sociálnou demokraciou použité dlho pred Blairom.
• Kritiku voči modernizácii sociálnej demokracie v Holandsku možno porovnať s tou proti britskej New Labour: napríklad príliš veľký dôraz kladený na prácu ako riešenie sociálnej vylúčenosti a na príležitosti, pri obetovaní rovnosti a redistribúcie.

Dnes sa však zdá (i keď zdanie môže klamať), že britská Labouristická strana je predvojom (ak to slovo možno použiť) takejto modernizácie. Modernizácia sociálnej demokracie (aspoň v Británii) však nie je len o hľadaní nových spôsobov na dosahovanie starých cieľov v novom globalizovanom kontexte. V skutočnosti totiž redefinuje staré sociálnodemokratické ciele: nová doba, nové nástroje a nové ciele alebo hodnoty.

Podstatným je posun od rovnosti nie len k rovnosti príležitostí, ale k minimálnej rovnosti. Blair neverí egalitárnej redistribúcii, a jeho politika nie je namierená na rovné možnosti, ale na poskytnutie minimálnych možností pre tých, ktorí sú z nich vylúčení. Samozrejme, ak sú vylúčeným poskytnuté minimálne možnosti, dáva ich to do rovnejšej pozície oproti ostatným. No za touto hranicou už nie je rovnosť podporovaná. Po dosiahnutí tohto základu nie je jasné, či sú rovnejšie výsledky či vyrovnanie možností cieľom vlády.

Aj často zdôrazňovaná hodnota "komunity" znamená skôr inkluzívnejšiu komunitu, nie rovnejšiu. Neznamená triednu či socioekonomickú komunitu tradičnej sociálnej demokracie, ktorá bola budovaná nástrojmi ako redistribúcia a spoločný prežitok univerzálnej zdravotnej starostlivosti či systému vzdelávania. Vzťahuje sa na morálnu komunitu s dôrazom na povinnosti individuálneho občana voči štátu, nie zodpovednosť podnikateľskej sféry voči komunite.

Nič z povedaného však neznamená, že modernizácia sociálnej demokracie je len skrytým thatcherizmom, ako tvrdia niektorí kritici. Existuje v ňom určitý sociálnodemokratický sentiment -- starostlivosť o sociálne vylúčených, úloha pre aktívnu vládu (aj keď nie priamo intervencionistickú, ako pri tradičnej sociálnej demokracii) a oddanosť verejným službám ako zdravotníctvo a vzdelávanie. Či sa nám to páči alebo nie, modernizovaná sociálna demokracia môže úprimne tvrdiť, že ide treťou cestou, odlučujúc sa od tradičnej sociálnej demokracie, nie však tým istým smerom ako nová pravica.

V iných krajinách, ako je Nemecko, je cesta k modernizovanej sociálnej demokracii zložitejším procesom. Vláda je podriadená rôznym silám, ktoré povolili blairovskú politiku v niektorých oblastiach, v iných sa však udržal väčší tradicionalizmus. Potreba kombinovať umiernený voličský apel s radikálnejším apelom smerom ku koaličným partnerom, kultúra sociálneho trhu a špecifická povaha nemeckého politického systému a inštitúcií pravdepodobne povedú k výsledkom rozdielnym od tretej cesty v krajinách s inou politickou kultúrou.

Rovnako Holandsko včlenilo do svojej kultúry normy konsenzu, ktoré vyvažovali niektoré ekonomicky liberálnejšie procesy v sociálnej demokracii. Holandská PvDA dáva väčší dôraz na individualizáciu a liberalizáciu a na morálny komunitarizmus, ako Blair. Vo Francúzsku, samozrejme; je rétorika pomerne nepriateľská voči modernizujúcej sociálnej demokracii a to z dôvodov národnej tradície (francúzsky excepcionalizmu; a tradícia etatizmu a verejného sektora, ktoré presahujú stranícke hranice) a politiky (ako napríklad potreba udržať pokope ľavicovú koalíciu), hoci v praktickej politike sa francúzski socialisti až tak radikálne neodlišovali od modernizujúcej sociálnej demokracie inde.

No rozdiely medzi sociálnodemokratickými stranami Európy môžu byť zveličované a podobnosti v agende sú niekedy rovnako viditeľné, aj keď výsledky politických programov sa môžu kvôli vyššie spomenutým kultúrnym a inštitucionálnym rozdielom líšiť. V celej Európe sociálnodemokratické strany implementujú alebo diskutujú, o flexibilnejšom trhu práce, privatizácii, reforme sociálneho štátu, znížení regulácie podnikania a daní, nízkej inflácii a makroekonomickej stabilite a politike ponuky, zároveň s pokračujúcou sociálnodemokratickou starosťou o sociálnu inklúziu a minimálne sociálne štandardy.

To neznamená popretie rozdielov -- politickej agende v Británii dominuje chudoba, zatiaľ čo v Nemecku a Francúzsku je dôležitejšou otázkou nezamestnanosť, čo odráža rôznu úroveň týchto problémov. Líši sa aj kontext, v ktorom sa na problémy hľadajú odpovede, a tak sa výsledky porovnateľných politík môžu v jednotlivých krajinách líšiť. Záleží to od faktorov ako úroveň centralizácie alebo decentralizácie v politickom systéme, rozsah monopolizácie politickej moci modernizátormi či miera jej zdieľania s ľavicou alebo inými stranami, historická tradícia etatizmu, konsenzus o ekonomickom liberalizme a podobne. Hoci rozličné strany experimentujú s treťou cestou medzi neoliberalizmom a sociálnou demokraciou starého štýlu, sú to "tretie cesty" -- rozdielne, nie len jedna, odlíšené napríklad národným pozadím.

Podobný názor zastáva Hay. Tvrdí, že medzi rozličnými krajinami je možné robiť rozdiel medzi konvergenciou vstupov (v obmedzeniach vládnej politiky), politickou konvergenciou a konvergenciou výstupov (v efektoch výsledkov politiky). Ako budem tvrdiť ďalej, národné vlády často presadzujú rozličné politiky tvárou v tvár tomu, čo vyzerá ako spoločný tlak konvergenčných kritérií EÚ alebo ekonomickej globalizácie. Rovnako, konvergencia politiky nemusí predpokladať konvergenciu výstupov -- ako sme videli vyššie, rovnaké politiky môžu viesť k rozličným výsledkom.

K Hayovej analýze tiež možno dodať, že politická konvergencia nemusí predpokladať konvergenciu vstupov: spoločné znaky politík môžu byť výsledkom rôznych vstupov. V niektorých krajinách môže byť neoliberálnejší model výsledkom konvergenčných kritérií EÚ, v iných otvorenosti globálnej ekonomike, ideologickej voľby či národnej tradície laissez faire. Ani konvergencia výstupovov nemusí predpokladať konvergenciu vstupov. Krajiny sa môžu vydať rôznymi politickými cestami a dôjsť k podobnému výsledku. To všetko je relevantné v diskusii o globalizácii, pretože to naznačuje, že spoločné obmedzenia globalizácie môžu viesť k rozličným výsledkom, alebo že podobné výsledky nemusia predpokladať spoločný pôvod v tlaku globalizácie.

Globalizácia a národná sociálna demokracia

Existuje tretia kategória sociálnej demokracie -- globalistická sociálna demokracia. Nie je však jedinou možnou sociálnodemokratickou odpoveďou na globalizáciu a pred tým, ako sa ňou budeme zaoberať, je potrebných ešte pár slov o význame globalizácie a rozdielnych sociálnodemokratických odpovediach na ňu. Globalizácia bola ako idea aplikovaná na mnoho rozdielnych kontextov: napríklad ekonomický, sociálny, politický, kultúrny a vojenský. Niektorí obhajcovia tézy globalizácie tvrdia, že faktory ako rast informačných technológií a telekomunikácií, rovnako ako globálna ekonomika, erodovali národné kultúry a komunikačné hranice, čo uľahčilo, urýchlilo a zvýšilo kontakty medzi kultúrnymi skupinami. Pre niektorých to môže viesť k väčšej kultúrnej homogenite, pre iných k opaku -- narastajúcim apelom na bezpečnosť lokálnych či národných identít, alebo možno z každého trochu. Niektorí komentátori procesu tvrdia že klesol počet vojen medzi národmi. Mnoho vojen sa odohráva medzi etnickými či kultúrnymi skupinami v národe či cez jeho hranice, s účasťou ozbrojených síl často založených na vnútronárodných etnicitách či náboženských skupinách alebo transnárodných politických alianciách.

Mojím kľúčovým záujmom je tu však ekonomická a politická globalizácia. V ekonomickom zmysle mal globálny obchod urobiť národné ekonomiky zraniteľnejšie voči medzinárodným ekonomickým fluktuáciám, čo sťažuje kontrolu domácej ekonomiky. Okrem toho, s väčšou otvorenosťou voči globálnym trhom narástla pre firmy konkurencia, takže sa ešte zvýšil ich odpor voči sociálnodemokratickým príkazom, ako korporátne dane a sociálne regulácie, ktoré môžu obmedziť ich konkurencieschopnosť.

Pre mnohých sociálnych demokratov je kľúčovou otázkou v súvislosti s globalizáciou narastajúca mobilita kapitálu, ktorá vyžaduje modernizáciu. Tvrdí sa, že národné vlády už nemôžu kontrolovať vlastné ekonomiky a regulovať kapitál, pretože sa im bráni robiť čokoľvek, čo by primälo kapitál opustiť krajinu. Vládna politika -- napríklad verejné výdavky, zdaňovanie a regulácia podnikania -- musí byť ušitá na potrebu prilákať a udržať investície. To je pre sociálnych demokratov mimoriadne problematické, pretože ich to má nútiť k zmiereniu sa so záujmami podnikateľov a neoliberálnou politikou.

Spolu s tým prichádzajú starosti s rastom nadnárodných politických organizácií, ako OSN, EÚ, ani nespomínajúc globálne finančné režimy ako MMF, G7, Svetová banka či Svetová obchodná organizácia, prípadne medzinárodné právo. Kvôli takýmto inštitúciám sa mnohé rozhodnutia ovplyvňujúce národné štáty majú prijímať nad úrovňou, na ktorej normálne operujú. Mnohé z týchto rozhodnutí sa môžu týkať oblastí, ktoré boli vo výlučnej kompetencii národného štátu, ako právna úprava ľudských práv či sociálnej alebo environmentálnej politiky. Mnohé povstali kvôli rastúcemu uvedomeniu si problémov prekračujúcich národné hranice, a preto si vyžadujú medzinárodnú kolaboráciu, ako životné prostredie a zločin.

Pre obhajcov tézy globalizácie predstavuje ekonomická a politická globalizácia pre sociálnych demokratov výzvu na prehodnotenie (aspoň do určitej miery) spôsobu, ktorým robili veci tradične na úrovni národného štátu. Musia sa zaoberať procesmi a inštitúciami, ktoré zasahujú za hranice národného štátu a presahujú schopnosť štátu vysporiadať sa s nimi. Doteraz však bola sociálna demokracia slabá pri vlastnej konceptualizácii za hranicu národného štátu a je tak slabo vybavená odpovedať na fundamentálne transformačný proces globalizácie.

Autor pôsobí na Sussex University

Pokračovanie na budúci týždeň

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO