V The Guardian sa ešte v roku 2002 objavil materiál, ktorého autor videl za roh. Písal o snahe strategického obsadenia Strednej Ázie, pretože USA tu hľadajú energetické zdroje. Nič viac a nič menej. Samozrejme, propagandistické prikrytie používa pojmy ako potreba dovozu americkej demokracie alebo spoločný boj proti terorizmu. Boj proti terorizmu možno zameniť pojmom kolonializmus alebo imperializmus... a víno má hneď inú farbu, len trpká chuť ostane.

Všetky aktivity USA v Strednej Ázii sú spojené so snahou o zníženie vplyvu Ruska a zamedzenie akejkoľvek ekonomickej alebo inej integrácie na postsovietskych základoch. Lenže tieto snahy sa nedaria vďaka tomu, že ich realizátori odmietajú akceptovať dva elementárne fenomény -- fenomén Číny a fenomén postsovietskej reality v Strednej Ázii.

USA sa síce snažia budiť dojem, že vo vzťahu k Strednej Ázii spolupracujú s Ruskom, no na druhej strane zjavne chcú, aby bola Moskva kdesi na samom konci a nebránila presadzovaniu americkej stratégie v regióne.

Koniec romantizmu

Lenže z obdobia romantizmu a dôvery v Kremli už vyrástli. Vystriedal ich pragmatizmus a jeho výrazom je nielen využívanie kultúrnych a historických väzieb, znovurodiaceho sa vojenského potenciálu, ale predovšetkým ekonomické otázky, ktoré otvárajú Moskve dvere. Moskva totiž nepodmieňuje svoje (ekonomické, vojensko-technické...) aktivity v Strednej Ázii ničím okrem vzájomnej výhodnosti.

Dáva k dispozícii svoje siete, aby sa ropa a plyn zo Strednej Ázie mimo dosahu kartelových dohôd OPEC-u dostali k záujemcom. A nielen to. Mimo kapacít má dostatok financií na realizáciu významných investičných akcií.

Tím V. Putina veľmi dobre chápe, že dozrel čas na znovuobnovenie akéhosi spoločenstva zainteresovaných štátov (v ktorom by Rusko bolo, samozrejme, centrom). Moskva má znovu k dispozícii vojenské i ekonomické nástroje presviedčania.

Na jeseň 2003 bola v Kirgizsku zriadená vojenská základňa na letisku Kant. Pred pár týždňami prešla 201. motostrelecká divízia v Tadžikistane transformáciou, a tak Moskva má svoju základňu aj v tejto veľmi chudobnej horskej krajine. Preprava drog z Afganistanu sa teda môže postupne obmedziť alebo naopak...

Moskva postupne upevňuje aj svoje pozície v Uzbekistane. V októbri 2004 prezidenti Putin a Karimov podpísali dohodu o strategickom partnerstve, ktorá okrem iného predpokladá spoluprácu v oblasti energetiky a vo vojensko-technickej sfére. Následne bol koncom novembra v Taškente podpísaný dokument o rozdelení produkcie. Ruský LUKoil a Uzbekneftegaz sa dohodli na vytvorení konzorcia (90 percent patrí LUKoilu), ktoré bude ťažiť plyn z náleziska Kadym. Predpokladá sa, že pod zemou je asi 283 miliárd metrov kubických plynu, ktorého ťažba sa má začať v roku 2007. Len do tohto projektu, ktorý by mal perspektívne fungovať 25 rokov pri plánovanom ročnom objeme ťažby 9 miliárd metrov kubických, plánuje Moskva investovať viac ako jednu miliardu dolárov a vytvoriť zhruba 7 000 nových pracovných miest. Prvý aj druhý parameter sú pre zomierajúcu uzbeckú ekonomiku spásou. Pritom v Uzbekistane sa celkove ťaží z 51 nálezísk ropy, 27 nálezísk plynu a 17 plynového kondenzátu. Detailne je preskúmaných len 32 percent perspektívnych nálezísk plynu a 37 percent ropy. Čo sa týka samotného exportu uzbeckého plynu, ten má pod kontrolou GAZPROM. Zaručuje mu to dvojstranná dohoda s Uzbekneftegazom platná do roku 2012. V roku 2005 GAZPROM plánuje kúpiť a predať asi 10 miliárd metrov kubických uzbeckého plynu. To, samozrejme, znamená aj modernizáciu (a pohodlný prístup k nim) sietí, ktoré zatiaľ obsluhuje domáci Uztransgaz.

Nová etapa

Rusko môže dnes, aj vďaka cenám za ropu, dať bývalým zväzovým republikám Strednej Ázie ekonomicky viac než doteraz a súbežne kritizovať USA za ich hromotĺcke správanie sa v oblastiach, kam ich vlastne sám Putin po roku 2001 pustil. Možno vtedy ešte ako neskúsený uveril, že USA po zvrhnutí režimu Talibanu z regiónu odídu. Neodišli, neplánujú to a okrem toho výroba drog v Afganistane utešene narastá....

Možno je to len náhoda, že podpis dokumentu o strategickom partnerstve bol časovo zosynchronizovaný s ochladením vzťahov medzi Taškentom a Washingtonom. Ten má výhrady voči dodržiavaniu elementárnych ľudských práv v Uzbekistane, čo mu však nevadí mať svoju vojenskú základňu, vzdialenú hodinu letu od Taškentu, v Chanabade. Podobne ich pochybné nedodržiavanie až tak neprekáža ani Nemecku, ktoré zasa využíva bývalú sovietsku vojenskú základňu v uzbeckom meste Termez na hranici s Afganistanom.

Na nedávnom zasadnutí Stredoázijskej organizácie spolupráce (CAS) v hlavnom meste Tadžikistanu v Dušanbe, ktorá bola vytvorená ako určitá záložná alternatíva k organizácii Spoločenstvo nezávislých štátov (v ktorej hrá prím Moskva), prezident Karimov vyhlásil: "... historická skúsenosť dokazuje, že Rusko bolo vždy veľmocou, ktorá je schopná riešiť mnohé problémy..." Moskva vážne dodala: "... sme viac ako iní zainteresovaní na stabilite v Strednej Ázii..."

Pred návštevou v Dušanbe bol V. Putin v Číne. Nový veľvyslanec Ruska v Taškente, bývalý podpredseda vlády Tatarstanu F. Muchametšin, pre moskovský denník TRUD 22. októbra 2004 povedal: "Samozrejme, pripojenie sa Ruska k CAS znamená, a to nezveličujem, novú etapu tejto regionálnej organizácie..."

Návrat "domov"

Argument, že Rusko lepšie pozná problematiku krajín Strednej Ázie, je silný. Lenže nová ministerka zahraničných vecí USA C. Riceová ovláda nielen ruský jazyk, ale Rusko aj pozná. Detailne. V Strednej Ázii sa aktivizovala aj Čína. Peking totiž tiež potrebuje ropu a plyn. V polovici novembra Eximbanka Číny otvorila Národnej banke Uzbekistanu úverovú linku na sumu 300 miliónov USD. A to je len časť mozaiky. Možno spomenúť aj iné krajiny, napríklad Irán alebo Turecko, ktoré by tiež rady mali svoj vplyv na ropu a plyn v Strednej Ázii.

Moskva vracia. Cielene, s chirurgickou presnosťou a nadlho. To však neznamená, že okolo Strednej Ázie bude ticho. Skôr naopak.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO