Stalinove povojnové mocenské plány sa riadili Leninovou koncepciou "najslabšieho ohnivka v sústave svetového imperializmu". Za toto "najslabšie ohnivko" Stalin považoval Európu. Nástupca F. D. Roosevelta Harry S. Truman nevyhovel sovietskym požiadavkám na ďalekom Východe, predovšetkým ZSSR nemohol obsadiť časť Japonska a zúčastniť sa na jeho okupačnej správe. Sever Kórejského polostrova či Kurilské ostrovy so Sachalinom neuspokojovali Stalinove nároky. Navyše už koncom 30-tych rokov západní novinári, ktorí sa dostali na územie kontrolované prívržencami Mao Ce-tunga, informovali svet, že politika čínskych komunistov sa zďaleka neriadi pokynmi z Moskvy.

ZSSR však mal účasť nielen na okupačnom mechanizme, ktorý kontroloval porazené Nemecko, ale pod kontrolu dostal väčšinu krajín vo východnej Európe. Okrem toho vo Francúzsku a Taliansku boli vo vláde komunisti. Sila Sovietskej armády prevyšovala americké vojská v Európe a sovietske vojská nezaostávali za Američanmi ani v technickom vybavení. Americké sily však disponovali jadrovými zbraňami, čo Stalin veľmi dobre chápal.

Prvé konfrontácie

V zahraničnej politike sa viceprezident Truman líšil od Roosevelta predovšetkým nedôverou k Sovietskemu zväzu. Krátko potom, čo po Rooseveltovej smrti nastúpil do prezidentského úradu (niekedy v polovici apríla 1945), dal zvolať popredných predstaviteľov americkej politiky, aby mu pomohli vypracovať novú zahraničnopolitickú líniu. Zmene tejto politiky napomohli aj voľby do Senátu v novembri 1946, keď okrem prezidenta začali americkú zahraničnú politiku spoluvytvárať také osobnosti ako Vandenberg, Bevery, Hoover, ale najmä Dulles a Marshall.

Politiku americkej angažovanosti však začali ideologicky odôvodňovať nutnosťou "zadržať expanziu svetového komunizmu", čo viedlo k ich istému zaslepeniu. Týkalo sa to predovšetkým v hodnotení takých osobností ako Mao Ce-tung a Hočimin. Obaja títo politici sa netajili kritickými postojmi voči niektorým aspektom sovietskej politiky a snahou dorozumieť sa s USA. Americká antikomunistická zaslepenosť ich však zatlačila do Stalinovho košiara.

Tesne po vojne sa však politické zmýšľanie značnej časti Európanov obrátilo doľava. Jednak Sovietsky zväz získal značné sympatie ako jedna z hlavných síl, ktoré porazili nacizmus, no zároveň bolo zrejmé, že zabrániť opakovaniu podobnej katastrofy, akou bola nielen svetová vojna, ale aj fašistická nadvláda, môžu iba radikálne sociálne a politické reformy. O zriadení v ZSSR panovali zidealizované predstavy. Po vojne ešte pretrvávala koncepcia ľudového frontu, čo znamenalo, že takéto opatrenia sa majú uskutočniť demokratickou cestou za spoluúčasti čo najširšieho spektra politických strán. Dokonca aj Stalin viacerým zahraničným komunistom opakoval, že si neželá, aby kopírovali vo svojich krajinách sovietske poriadky, ale že môžu ísť vlastnou cestou, ktorá by zodpovedala tamojším podmienkam a tradíciám.

Prvými signálmi začínajúceho konfliktu bolo odmietnutie sovietskej požiadavky, aby sa Sovietsky zväz mohol zúčastniť na kontrole ťažkého priemyslu v nemeckom Porýní a Porúrí. Odmietnutá bola tiež Stalinova požiadavka, aby sa pod mandátnu správu ZSSR dostala bývalá talianska kolónia Líbya.

Zlomový rok 1947

V roku 1947 sa Stalin dopustil ťažkých zahraničnopolitických chýb. Jednak bola Turecku doručená nóta, kde ZSSR žiadal, aby boli Gruzínskej a Arménskej SSR vrátené územia, ktoré Turecko odtrhlo za uznanie ich samostatnosti na začiatku 20. rokov. Zároveň Sovietsky zväz požadoval možnosť kontroly nad čiernomorskými úžinami Bospor a Dardanely.

Irán počas svetovej vojny okupovali britské a sovietske vojská. Sovietska okupačná správa na iránskom území vytvorila dve autonómne územia, azerbajdžanské a kurdské. Keď sa Červená armáda musela po vojne stiahnuť, ZSSR požadoval v mene Azerbajdžanskej SSR príslušné územie Iránu.

Na tieto požiadavky reagovali USA tzv. Trumanovou doktrínou, ktorá hovorila, že USA musia pomôcť každej krajine, ktorú "ohrozuje svetový komunizmus". Okrem Turecka a Iránu išlo aj o Grécko, kde prebiehala občianska vojna. Lenže USA nereagovali iba vojenskou pomocou. 5. júna 1947 štátny tajomník G. Marshall vyhlásil plán pomoci vojnou postihnutým európskym krajinám. No 27. júla 1947 na stretnutí ministrov zahraničných vecí ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska Viačeslav Molotov vyhlásil, že tento plán znamená pokus o zasahovanie USA do vnútorných záležitostí európskych krajín. Na jedinú východoeurópsku vládu, ktorá chcela tento plán prijať -- išlo o ČSR -- vyvinul Sovietsky zväz ostrý nátlak, aby nakoniec ponuku odmietla.

Sovietsky zväz v tejto dobe začína podnikať ideologickú ofenzívu. USA sú obviňované zo snahy nastoliť svetovládu. Začína sa hlásať sovietsky patriotizmus a kritizovať kozmopolitizmus. V rámci tejto kampane boli obvinení takí umelci ako Šostakovič, Zoščenko či Achmatovová. Na adresu sociálnych demokratov alebo socialistov, ktorí znova začali pochybovať o účelnosti spolupráce s komunistami, sa opakovalo obvinenie zo "sociálfašizmu".

V septembri 1947 sa v Poľsku konalo stretnutie predstaviteľov komunistických strán Juhoslávie, Bulharska, Maďarska, Rumunska, Československa, Poľska, ZSSR, Francúzska a Talianska, kde bolo vytvorené tzv. Informačné byro komunistických strán, v istom zmysle nahrádzajúce v roku 1943 zrušenú Komunistickú internacionálu. Na tomto stretnutí sa vyhlásilo, že svet sa vinou amerického imperializmu usilujúceho o svetovládu rozdelil na dva tábory. Zabrániť týmto snahám môže iba pevné spojenectvo medzi ZSSR a tzv. ľudovodemokratickými krajinami.

Toto rozdelenie Európy na dva tábory sa prejavilo aj v tom, že z talianskej a francúzskej vlády boli vytlačení komunisti a v "ľudových demokraciách" komunisti vytlačili z vlád nekomunistov, jedinou výnimkou ostalo do februára 1948 Československo.

Zaujímavé je, že potenciálny vplyv komunistov či ľavice mala vyvažovať kresťanská demokracia. Najviditeľnejšie to bolo v Taliansku alebo v západných okupačných zónach Nemecka.

Hrozba ozbrojenej konfrontácie v roku 1948

Okupačná správa Nemecka bola pomerne komplikovaná. Jediným spoločným spojením bola spoločná mena. Marshallov plán mal priniesť obnovu ekonomiky aj západným zónam Nemecka. Štartom pre ďalšie hospodárske opatrenia mala byť menová reforma.

Spojenecká kontrolná komisia, ktorú tvorili zástupcovia ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzka, sídlila v Berlíne, ktorý ležal na území sovietskeho okupačného pásma. Bývalé hlavné mesto Nemecka bolo rozdelené na štyri sektory. Keď sa v západných zónach zaviedla nová marka, hrozilo, že územie sovietskej okupačnej zóny zaplavia na západe už neplatné peniaze. Obe strany nedokázali nájsť prijateľné riešenie, ZSSR preto uzavrel všetky pozemné cesty do západného Berlína. Ostalo však vzdušné spojenie. Západné mocnosti vytvorili fungujúci vzdušný most zásobujúci západné sektory Berlína. Sovieti od mája 1949 začali pozemnú blokádu obmedzovať, až ju napokon v roku 1950 zrušili. Lenže menová reforma v západných sektoroch bola počiatkom toho, čo neskôr západní Nemci pyšne nazývali Wirtschaftswunder -- hospodársky zázrak.

Na svetovú verejnú mienku však negatívne zapôsobili udalosti v Československu. Vláda zložená z komunistov, sociálnych demokratov, národných socialistov, českých lidovcov a slovenských demokratov dokázala nájsť prijateľný kompromis v niektorých krízových situáciách, ako bolo napríklad zvládnutie dôsledkov katastrofálneho sucha. Lenže prišli niektoré varovné signály, ako bol pokus o teroristický útok na niektorých nekomunistických ministrov, tzv. krčmáňsky prípad alebo pokus o takú reorganizáciu polície v hlavnom meste Prahe, ktorá by ju dostala úplne pod kontrolu KSČ. Nekomunistickým politikom možno však vyčítať nedostatok predstavivosti a predvídavosti. Mysleli si, že ak podajú demisiu, tak dosiahnu splnenie svojich požiadaviek. Dopadlo to inak.

Na západe zaregistrovali nátlakové akcie komunistov, neskoršie masívne čistky a najmä podozrivú samovraždu ministra zahraničných vecí Jana Masaryka. Motív mnohých západných komentárov znel: "mohlo by sa to stať aj u nás". Neúspech konfrontácie z roku 1947, ktorý sa názorne prejavil v roku 1948 faktickým sovietskym debaklom počas Berlínskej krízy, viedol Stalina k presvedčeniu, že rozšíriť socializmus (t. j. mocenský vplyv Sovietskeho zväzu) do ďalších oblastí sveta bude možné iba prostredníctvom vojny proti USA, ku ktorej by však mali dať Spojené štáty pred svetovou verejnosťou obhájiteľný podnet alebo zámienku. Našli sa aj dokumenty, ktoré tieto plány potvrdzujú.

Už spomínaná ideologická kampaň, ktorá odsudzovala "kozmopolitizmus" a "poklonkovanie pred Západom", prerástla do novej vlny masových čistiek. Udalosti v Juhoslávii v druhej polovici roku 1948 umožnili preniesť tieto čistky aj do iných krajín sovietskej sféry vplyvu. Josip Broz Tito bol síce presvedčený komunista, no zároveň sa nemohol zmieriť s imperialistickými praktikami ZSSR. Pokusy vnútiť Juhoslávii sovietske požiadavky sa skončili roztržkou. Juhoslávia síce prestala byť súčasťou sovietskeho tábora, no nedošlo k zmene jej spoločenského zriadenia. Aspoň v prípade Tita sa USA nedopustili tej istej chyby ako v prípade Mao Ce-tunga a Hočimina.

Titov tieň však umožnil preniesť krvavé čistky zo Sovietskeho zväzu do podriadených krajín. Ich cieľom bolo zbaviť sa každého, kto by vzbudzoval čo i len najmenšiu pochybnosť o bezpodmienečnom podriadení sa sovietskym zámerom. Za nepriateľov ZSSR boli vyhlasovaní aj tí, ktorí záujmom svojho národa alebo krajiny dávali prednosť pred záujmami ZSSR.

Vznik NATO

O možnom zjednocovaní Európy sa začalo hovoriť už pred druhou svetovou vojnou. Tieto pokusy zmarilo nastolenie nacizmu v Nemecku, hoci jedno z jeho hlavných hesiel síce bolo zjednotiť Európu, no pod hegemóniou nacistov. Po druhej svetovej vojne sa našlo viacero politikov ako de Gaulle, Adenauer alebo de Gasperi, ktorí sa snažili prekonať odvekú nevraživosť medzi Nemcami, Francúzmi a Talianmi a odpustiť si všetko, čo si navzájom v minulosti tieto národy spravili. 27. januára 1949 vznikla Rada Európy, ktorá si dala za cieľ koordinovať vládnu a politickú činnosť západoeurópskych krajín tak, aby sa vytvorili predpoklady pre čo najužšiu a najrozsiahlejšiu budúcu spoluprácu.

Západoeurópske krajiny si však uvedomovali svoju slabosť. ČSR sa v onej dobe stala flagrantným príkladom tejto slabosti. V marci 1948 uzavreli Francúzsko, Veľká Británia a krajiny Beneluxu tzv. Bruselský pakt, ktorý im mal zabezpečiť vzájomnú pomoc nielen v prípade obnovenej agresivity Nemecka, ale aj pred útokom zo strany ZSSR.

Vojenskú slabosť západnej Európy do istej miery odhalila Berlínska kríza. Ktorá mocnosť mala také mohutné letectvo, aby mohla vytvoriť letecký most? Západoeurópskym politikom bolo jasné, že vojenskú silu ZSSR môže vyvážiť iba spojenectvo s USA. Iba "jadrový dáždnik" zo strany USA mohol zabezpečiť nedotknuteľnosť západnej Európy.

Je zaujímavé a príznačné, že hlasy proti Washingtonskej zmluve, ktorou bolo 4. apríla 1949 vytvorené NATO, sa ozývali práve v USA. Ešte stále pretrvávali tradície izolacionizmu -- "prečo si máme páliť prsty kvôli iným?" Prijatie príslušnej dohody však presadil republikánsky senátor Vandenberg, ktorý tak negoval izolacionistické tradície svojej strany.

Súčasné otázniky

NATO sa osvedčilo ako odstrašujúci nástroj počas "studenej" vojny. No keď v roku 1990 zanikla Varšavská zmluva, súčasný svet už prestal byť bipolárny. Lenže práve 21. storočie ukázalo, že koniec rozdelenia sveta na dva tábory ešte neznamená, že v ňom nastala éra bezpečnosti. Na súčasných nepriateľov sa nedá ukázať prstom, hoci sú rovnako nebezpeční. Pravdou je, že mechanizmy riadenia NATO bude treba ešte väčšmi zdemokratizovať, aby sa z neho nestal nástroj na presadzovanie záujmov najsilnejšej mocnosti tejto planéty. V minulosti sa snívalo o systéme kolektívnej bezpečnosti. OSN sa takýmto nástrojom nemohla stať. NATO má ešte šancu.

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO