Poliaci boli počas bývalého režimu národom, ktorý azda nikdy neprestal skúšať hranice možného a povoleného. Mocensko-blokovú príslušnosť svojej vlasti ku vtedajšiemu ideologickému Východu považovala väčšina poľského obyvateľstva za vnútenú a neprirodzenú. Po páde železnej opony predpokladali skoré zaujatie primeraného postavenia v spoločenstve demokratických štátov.

Aby urýchlili hospodárske dobiehanie západnej Európy, boli na začiatku 90. rokov ochotní podporiť hospodárske reformy tzv. šokovej terapie, ktorá spočívala v privatizácii a razantnej hospodárskej liberalizácii bez dostatočného ohľadu na sociálnu únosnosť.

Trhové reformy prinášali krajine vysoké tempo makroekonomického rastu, ale za cenu prekračovania miery znesiteľnosti pre vrstvy s nízkymi príjmami. Tie prejavovali vo voľbách nespokojnosť odovzdávaním hlasov striedavo pravicovým a ľavicovým stranám v nádeji, že tá či oná garnitúra im pomôže lepšie znášať nepomer rastu cien a miezd či dôchodkov.

Pomoc, ktorú Poľsko dostávalo od Európskej únie, nebola taká masívna a žičlivá, ako sa čakalo a bola viazaná na prispôsobenie poľského zákonodarstva centralizovanému systému EÚ. V 90. rokoch prechádzala hlbokými zmenami aj samotná európska pätnástka, keď bola nútená adaptovať sa na tlaky globalizácie. Rastúca rola medzinárodných investičných skupín a nadnárodných korporácií ovplyvňovala vývoj v pôvodných i pristupujúcich štátoch EÚ.

Daňová politika síce zostávala v kompetencii členských štátov, ale na prahu XXI. storočia sa ani jeden z nich neodvažuje zvyšovať dane podnikateľským subjektom. Naopak, staré i nové členské štáty medzi sebou čoraz zreteľnejšie súťažia o prekonávanie sa v znižovaní daňového zaťaženia a poskytovaní daňových úľav, či dokonca prázdnin korporáciám. Tie pri rozhodovaní o investovaní stavajú ako na šachovom poli jeden štát proti druhému.

Vlády, ktoré by chceli presadzovať záujmy štátu, zisťujú, že korporácie ich krajiny jednoducho obídu. Nie je preto ani prekvapením, že vlády stotožňujú záujmy korporácii so záujmami štátu, alebo im ich dokonca nadraďujú.

Za takýchto podmienok takmer nezáleží, ktorá politická strana je pri moci. Nominálne ľavicové vlády v podobe SLD v Poľsku, alebo SPD v Nemecku presadzujú záujmy nadnárodných investorov rovnako vehementne, ako by to robila stredopravicová opozícia. Predseda poľskej a pred ním nemeckej vlády považovali ideologickú vernosť ľavicovým princípom SLD a SPD za zbytočnú záťaž a odhodili svoje stranícke predsednícke posty, aby sa ešte dôslednejšie mohli sústreďovať na uskutočňovanie protrhových reforiem.

Leszek Miller sa nakoniec vzdal aj premiérskeho kresla a čo urobil nový šéf SLD Krysztof Janik? Ochotne súhlasil s kandidátom, ktorého navrhol do funkcie premiéra niekdajší spoluzakladateľ SLD - prezident Kwasniewski. Ide o bývalého ministra financií Mareka Belku, ktorý postgraduálne študoval ekonómiu v Chicagu. Absolventi ekonomických odborov University of Chicago bývajú zástancami neoliberálnych princípov a niektorí z nich koncipovali hospodársku transformáciu Chile po zvrhnutí socialistického prezidenta Allendeho v roku 1973. Pre voľnotrhových fundamentalistov Chicago Boys je aj Európska komisia v mnohých ohľadoch len spolkom kryptosocialistických dinosaurov.

Ak by sa 52-ročnému Belkovi podarilo zostaviť menšinovú vládu s tichou podporou stredopravej opozície, neponúkol by iné riešenie na zníženie takmer 20 percentnej nezamestnanosti ako prehĺbenie úsilia o uľahčovanie prílevu zahraničných investícií (vrátane ostrejšieho súťaženia so susedným Slovenskom) a neúprosného stláčaní schodkov štátneho rozpočtu v záujme splnenia trojpercentného maxima pre zavedenie eura.

Poľské rodiny s nízkymi príjmami sa budú musieť vyzbrojiť trpezlivosťou a podobne ako na Slovensku počúvať ubezpečenia, že obrat k lepšiemu je už na dohľad. Z Poľska prichádzajú medzitým správy o masovom vykupovaní potravín v rámci predzásobovania sa pred 1. májom, kedy sa so vstupom do EÚ predpokladá citeľný cenový skok. O kompenzáciách rodinám s najnižšími príjmami sa nehovorí, pretože by to zaťažilo štátny rozpočet a zvýšilo jeho deficit.

Topiaci sa aj stebla chytá, z čoho ťaží strana Sebaobrana označovaná za nezodpovedne populistickú. Najnovšie už vedie s 28 percentami rebríček voličských preferencií. Jej recept síce predstavuje určitú simpliciotickú alternatívu, ale príliš radikálnu a nerealizovateľnú. Navrhuje zavedenie štátneho dozoru nad strategickými odvetviami hospodárstva, dotácie štátnym podnikom, obmedzenia pre zahraničných investorov, kontrolu nad poľskou menou investovaním rezerv Štátnej banky do národnej ekonomiky a ďalšie opatrenia. Tie by znemožnili Poľsku členstvo v EÚ a odsunuli by ho na slepú koľaj hospodárskej autarkie.

Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO