Ani po vystúpení ministra zahraničných vecí USA Colina Powella nezmizli pochybnosti. Pre jedných to bol dôkaz, ktorý zaväzuje, pre iných zasa kopa nepriamych obvinení. Takmer teologická diskusia o podstate dobra a zla nemôže nahradiť priamy dôkaz, že Husajn dnes vyvíja zbrane hromadného ničenia. Ten neexistuje. Ak sa nenájde, je možné, že po prípadnej vojne v Iraku budeme svedkami ďalšej bitky o hodnovernosť západnej politiky. Abstrakcie, abstrakcie a ešte raz abstrakcie? Silnejší vyhráva. Ak vojna proti Iraku, prečo nie aj Taiwan, tentoraz pod čínsky velením? Alebo Kórea, ktorá sa pýši hromadnými zbraňami bez toho, aby ich niekto skrýval? Ach, tá vojna proti terorizmu, takmer zabudnutý príbeh o neteritoriálnom charaktere boja proti nepriateľovi, ktorý je všade. Po Afganistane platí: Taliban je porazený, al-Káida žije. Znalci tvrdia, že aj vďaka solidarite, ktorú vzbudzuje vpád cudzích na islamské územie. Kto tu seje vietor?

* * *

Nechcem zľahčovať, ani zjednodušovať pozíciu tých, ktorí dnes rozhodujú o vojne a mieri. No tváriť sa tak, že sa vlastne nič nedeje, že naničhodník Saddám dostane na frak a bude pokoj, je veľkým zjednodušením. Paradoxne, v čase zavedenia dobra a zla do politiky sa znehodnocuje jazyk, ktorým sa dnes rozpráva o konfliktoch a ich riešeniach. Svet mal do roku 1989 jednoznačný zmysel. Legalisti boli tí, ktorí uznávali právo a prezumpciu neviny, diktátori zasa tí, ktorí nepotrebovali dôkazy. Mohli zaútočiť na všetkých občanov bez dôkazu viny. Začítajte sa do prejavu ministra obrany Ivana Šimka, kresťansky orientovaného politika, ktorým zdôvodňuje slovenskej verejnosti vyslanie našej jednotky do vojny. Zistíte, že všetko je ináč.

"Legalisti" sú takmer prekážkou riešenia aj morálnej stránky irackej krízy. Po celom svete šíria správy, "že dôkazy o existencii zbraní hromadného ničenia neexistujú".

Stoja na strane diktátora. Reč je, samozrejme, aj o západoeurópskych krajinách. Európa už v roku 1939 nepochopila podstatu problému, o ktorý dnes ide. Vyjednávala, sklamala, zradila nás. Čítajme ďalej "Považujeme za vhodné, aby jestvoval mandát OSN, aj keď nehľadáme legalistické výhovorky, ktoré by konštatovali hrozbu, ale znemožnili akúkoľvek akciu na jej odstránenie." No legalistické návrhy kladie klub krajín, do ktorého sa usilujeme vstúpiť. Bez mandátu OSN ani na krok, znela jednoznačná reakcia zo strany Jana Marinusa Wiersmu, spravodajcu EÚ pre Slovensko. Potvrdil staroeurópske rozčarovanie nad naším morálnym postojom. Málokto pochybuje, že Saddám je diktátor a zločinec, málokto spochybňuje, že keby mohol, urobil by veľa zla. Otázkou je, či naozaj môže. Ak áno, či sa tak stane hneď a teraz. Do týchto dvoch viet sa dajú zhrnúť výhrady, ktoré má s arabským svetom bezprostredne spätá Európa. Opravujem, v novom žargóne povedané, jej "stará časť". Paradoxne, reprezentuje väčšinovú svetovú mienku. Škoda, že ju nedokáže presadiť do reality. Ale aj o tom je tento rozčarujúci príbeh, že by mala.

* * *

V každom prípade posledná veta z prejavu nášho ministra, že "vieme byť spoľahlivým spojencom," okamžite vzbudzuje otázku: čím spojencom sme a v ktorom klube chceme rešpektovať hodnoty? Hádam najzáhadnejšie znejú v prejave odvolávky na dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. K jednoznačnému odsúdeniu vojny Svätým otcom ako "hanby celého ľudstva" sa pridali už v januári nemeckí, britskí a americkí biskupi. Zostáva teda svedomie. Touto inštanciou vysvetľoval pán Mikloško nutnosť rozhodnutia za a proti nasadeniu našich vojakov do Iraku. Európa sem a Amerika tam. "Nikto normálny si vojnu neželá," tvrdí Šimko vo svojom prejave. Dá sa tomu rozumieť tak, že Saddám je nenormálny, a preto jedinou obranou normálnych ľudí je útok. Vojna nebude, ak sa nenormálny Husajn ako rozumný a normálny človek zľakne a ustúpi. Tomu verí dnes málokto. Nielen kvôli logickej pochybnosti. Zostáva teda možnosť spýtať sa aj inak: "Dámy a páni, dovoľte mi," parafrázujem slová nášho ministra, "dotknúť sa aj morálnej stránky irackej krízy." Súhlasím. Zriedkakedy existuje príležitosť spýtať sa spolu s vlastným svedomím, čo si o tom vlastne myslím. Že veľa nepočuť? Už preto sa treba rozpamätať a pripomenúť, nikto normálny si vojnu neželá. Táto vojna nie je nevyhnutná. Nie, tentoraz nerozprávajme nemeckým alebo francúzskym jazykom. Rozumieme si aj po slovensky.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO