Mesto v údolí, kde si vo svojom domčeku na svojom hospodárstve vo svojej krčmičke žijú Adam s Evičkou, sužuje strašná kliatba. Niet práce! Striebornú baňu zasypalo a ľudia poodchádzali hľadať šťastie inam. Aj Evkin otec predal pred smrťou krčmu Adamovi. A veru bývalo tam kedysi veselo! Zutekať za ostatnými Evka nedokáže, lebo nechce opustiť mesto, ktoré otec založil, dom, ktorý otec postavil, kreslo, v ktorom ju Adam po prvýkrát zazrel na verande. Ale riešenie je jednoduché, prídu deti, príde život, ten priláka zástupy ľudí a Evka bude mať plný dom ratolestí a Adamko plnú krčmu hostí. To bude šťastie pre Adamkovu Evičku a Evičkinho Adamka. Ale Adamko sa akosi nemá k činu, stále je len unavený, spieva, aby Nenažratej smrti ukázal, že si ho len tak ľahko nevezme, a zanedbáva Evičku, keď ho roztúžená a dieťaťom posadnutá najväčšmi potrebuje.

Bremeno tradície

A tak žije Evka, mladá úrodná jabloň, ladom, lebo sa s jej roztúženými konármi vetrík nepoihrá. V mŕtvom meste žije žena s mŕtvym mužom, nie však zahrabaným pod prahom ako v Bottovej balade, ale s mužom, ktorý po jej boku každý večer do postele líha, keď sa unavený ukladá spať.

V zakliatom meste zastal život, preto ani Babica nemá prácu, lebo deti sa nerodia a tí, čo umierajú, si poradia aj sami. A jej muž, kalika, slepec a ožran, čo musí vláčiť stále so sebou svoj kríž, lebo inak by ho žena - Babica z domu nepustila. Keď má kríž a povie, že ide na cintorín, aspoň si myslí, že je blázon a môže sa staviť v krčme, kde mu vína nalejú.

Posledným obyvateľom mesta v hladovej doline je študent -- dlhuje krčmárovi za nocľah a jedlo, tak si musí dlžobu odpracovať. A čas si kráti tak, že krčmárovej krásnej žene pod oknami vyhráva, až to krčmára nasrdí a husle mu vezme. Ako prinútiť Adama k rozhodnému činu? Veď len sa trošku posnaží a hneď má plný dom detí. Šikovná Babica, znalá vecí -- veď aj slepého si brala preto, lebo dobre vie, že chlapovi ani oči netreba, keď má dobrý kutáč -- dá aj bez groša Evke tú najlepšiu radu: „Nespoliehaj sa ty len na Adama.“

Pokušenie a cnosť

Zakliate mesto je celé čierne od smútku a samoty a ľudia v ňom sa prispôsobili, preto nosia len čierne šaty. Každý deň im je totiž pripomienkou zašlej slávy, dávnych slávností a spevov v krčme, kde zostal už iba čierny nábytok s čiernym krčmárovým kreslom. Toto mesto vidíme vo jeho čiernobielej realite na scéne divadla za zvukov hlboko temne smutnej, ale napriek tomu frustráciu a beznádej rozháňajúcej hudbe Mariána Vargu.

Ľudia v ňom žijú svojimi problémami, slepý Andrejko hľadá, čím by hrdlo ovlažil, a jeho žena mu zase zatajuje dni, lebo v noci spí a aspoň vtedy nepije. Túto tragikomickú dvojicu stvárnili Anna Šišková a Lukáš Latinák. Neobyčajne významovo nabité repliky celej hry v ich ústach dostávajú zvláštne smutnú, ale zároveň o to humornejšiu koncovku, že vieme, v akom beznádejnom položení sa obaja nachádzajú. Lukáš Latinák Anderjka poňal ako odovzdaného a s osudom zmiereného nešťastníka, ktorý napriek ťažkému položeniu nájde v sebe silu zažartovať si aj na vlastný účet. Za humorom Anny Šiškovej cítiť ťaživú pravdu reality, vyzreté mnohorozmerné herectvo, ktoré dodalo jej postave punc bohatej životnej skúsenosti, ktorú Babica získala ešte pred sobášom. Andrejko stále nosí kríž, aby oklamal ženu, že mu šibe a slepeckú palicu, aby našiel cestu do krčmy. Babica si z ciest po germánskych krajinách okrem niekoľkých nemeckých slov a šviháckych čiernych šiat priniesla aj panskú taštičku, v ktorej si nosí pohár a proviant, lebo oba sa jej v krčme veľmi zídu.

Slúžku Zuzu stvárnila Nelly Nagyová ako prosté, niekedy až nasprostasté, ale životaschopné dedinské dievča, ktoré sa nebojí nijakej roboty, len keď ju páni zo služby nevyhodia. Preto chodí s pohármi, fľašami a vechťami, ako sa na správnu slúžku vo výčape patrí. Iba Adamko a Evička si nič nosiť nemusia, majú sa radi, žijú jeden pre druhého.

Boris Farkaš našiel príčinu neplodnosti manželstva v Adamovom strachu zo smrti, čiže vo veľkom vekovom rozdiele medzi partnermi. Hoci je Adam pri hrách s Evičkou veľmi detský a chápavý k jej mladosti, pri vyhrážkach Nenažratej je nahnevaný, možno až hysterický. Boris Farkaš spája obe Adamove tváre zraniteľnosťou a neistotou v celkovom výraze, geste, chôdzi, hlase.

Evička v podaní Moniky Hilmerovej je živel, mladá, krásna, svieža, ohybná a hravá ako dieťa. O živote nevie takmer nič. Adam je prvý muž, na ktorého sa usmiala, prvý muž, ktorému oddala seba aj celý svoj život. Posledným členom tejto zvláštnej komunity je študent Jakub. Medzi životom skúšaných trpiteľov priniesol zamak študentskej samopašnosti, chuti zabávať sa, užívať si. Peter Kadlečík v tejto postave prináša trošku šibalstva, radosti. Humor jeho textu nepochádza z tragického poznania života ako Andrejkov či Babicin, ale z rozmaru práve prežívanej chvíle, a preto jemu jedinému môžu žiariť oči a jeho úsmev môže byť čistý. Nikto a nič nenarúša chorobnú a ťaživú jednotvárnosť takéhoto izolovaného života. Až jedného dňa pocestnému s fúzikmi zdochne na kopci kôň. Jeho triumfálny vpád do uzavretej komunity žijúcej v hladovej doline na javisku znázornil režisér príchodom zvonku, z hľadiska.

Pocestný, dandy a hráč v podaní Juraja Kemku vtrhne do pochmúrneho života síce pomaly, ale predsa len ako víchor, lebo jeho pohľad je plný ohňa, jeho hlas zvoní silou a rozhodnosťou, jeho ústa si berú, čo sa im páči, a nezdráhajú sa prejaviť city. Pocestný zo sveta, pocestný odinakiaľ má byť podľa šikovnej Babice šťastím pre Adama a Evu, lebo pole, ktoré nedokáže obrobiť Adam, poľahky zvládne ten, ktorý u nej strávil celú noc, ten, ktorý vie dobre narábať slákom, aj keď nemá husle. Babica nie je šikovná len podľa svojho prídomku, ale aj na základe svojich skúseností. Veď radami i činom už nejednej dievke pomohla pod čepiec a nejednému otcovi dopriala syna.

Evičku príchod cudzinca a Babicine reči celkom rozrušia. Cudzinec si namaľoval jej podobizeň, pozrel sa na ňu pohľadom, ktorý rozsypal žiaru a oheň na chodník, po ktorom kráča, a do srdca jej zasial tŕnie, ktoré ju stále pichá. Takého muža nikdy nevidela -- spokojného, živelného, žiaduceho, priameho, nebojácneho. Takému mužovi by sa chcela odovzdať, ale myšlienku naňho zastrela láska k Adamovi. Evka si všetky túžby, ktoré v nej vyvolal pocestný, preniesla na manžela a očakáva od neho, že si ju vezme tak, ako by si ju vzal Pocestný, rovnako ako si Pocestný vzal Babicu a slúžku Zuzanu. Evkina cnosť, ktorú jej vštepili rodičia v údolí, čo nikdy neopustila, zvíťazila nad pokušením a zvádzaním šíreho neznámeho sveta, z ktorého má prirodzený strach.

Prelomiť bariéry

Evičkina čistota, jej neznalosť a neskúsenosť bola až doposiaľ znázornená extatickým, ale úprimným výrazom herečky, bezhraničnou láskou k Adamovi, bosými nohami, ktorých nevinnosť nemohla zraniť ani drsná dlážka v krčme, kde sa porezala slúžka Zuza, a bielymi šatami, ktoré v celom meste nenosil nik iba ona -- mladá a neskúsená žena. Po cudzincovom odchode sa Evičkin vnútorný svet zmenil. Jeho víchor zanechal v jej vnútri spúšť, na tele jej zostala horúčosť, v srdci sa prebudila nepoznaná vášeň a v hlave zostala myšlienka na hriech proti slovu, čo dala Adamovi. Evička už nepozerá na svet tými očami, ktoré hľadeli z tváre, čo namaľoval Pocestný. Jej bývalá tvár zostala tam na obraze, zobral si ju zo sebou a nechal jej novú, ktorá páli a omína. Evička teraz už netúži po Adamovi, odmieta ho a v noci sa zo sna snaží presvedčiť, že jej život môže pokračovať aj bez Pocestného, aj bez toho, aby sa dozvedela jeho meno. Eva si je teraz istá, že syna Adamovi nedá, že ich láska sa nenaplní a život sa do mesta medzi horami už nevráti. Toto poznanie je pre Evu stratou nevinnosti, preto si už ako všetky ostatné ženy oblieka čiernu zásteru. Keď ide za Adamom do poľa, natiahne si čierne pančuchy a obuje čierne topánky. Život, ktorý do domu spolu s mužom už neprinesie, začne z neho vyháňať. Najprv spolu s cudzincom pošle do sveta aj študenta Jakuba a o rok neskôr aj slúžku Zuzu, lebo odkedy po noci s Pocestným zaspala do roboty, kade chodí, tade spí a v prázdnom výčape slúžku netreba. Život s Adamom a stretnutie s Pocestným bolo pre Evu školou, spoznala, čo dovtedy netušila. Spoznala túžbu, ktorá zmenila jej pohľad na svet, na rodné mesto, a preto sa odhodlala odísť, nasledovať svoju túžbu a hľadať jej naplnenie. Adam v tej istej noci umrel, nedokázal prelomiť bariéru, ktorá ho delila od naplnenia svojej túžby, nedokázal odstrániť izoláciu, ktorej sa vystavil životom v mŕtvom meste.

Tak sa končí inscenácia na motívy balady, ktorá si zachováva, napriek radikálnej zmene žánru, všetku poetickosť pôvodiny. Darmo sa budeme usilovať zistiť, čo je dôležitejšie, či epické dianie, alebo lyrický stav, ako o tom hovorí Peter Zajac v bulletine. Napriek tomu, že dejová línia je veľmi chudobná, počas častých stmievaní nás nebude opúšťať napätie, čo sa stane v nasledujúcej scéne. Jednotlivé postavy si nás podmania jednak hĺbkou svojich, možno neraz plytkých, ale nanajvýš pravdivých výrokov, ale aj hereckými výkonmi, z ktorých sa nedá jednoducho určiť najlepší, lebo bez jedného by utrpel ten druhý. Kolektív inscenátorov vytvoril dielo, v ktorom má každý prvok svoje pevné miesto, každý motív v texte svoju úlohu. Inscenačné stvárnenie by ešte väčšmi oživila prítomnosť nejakého scénického farebného motívu, ktorý by bol akousi predzvesťou, alebo symbolom prichádzajúcej zmeny, ale takéto riešenie by pravdepodobne ubralo na pravdivosti výpovede v tom, že k životným rozhodnutiam nám cestu neukážu znamenia, musíme si ju nájsť a obhájiť sami.

Motívom hry je slovenská balada, autorom a režisérom slovenský dramatik, a preto sa ťažko ubránime paralelám so Slovenskom. Možno katastrofa úplného zničenia a čiernobieleho videnia sveta sa nám vyhne vtedy, ak pozorne vypočujeme výstrahu Evkinho tragického osudu, ak sa nebudeme brániť vplyvom z vonkajšieho sveta, ak sa prestaneme uzatvárať sami do seba, ale najmä vtedy, ak sa v závažných životných momentoch budeme rozhodovať vedomí si všetkých okolností a následkov, ak spoznáme svoje túžby i ciele, a napriek tradičnej snahe zachovať poctivosť sa ich, verní sebe, budeme usilovať napĺňať. Možno potom sa do nášho frustrujúco čiernobieleho života dostanú farby, ktoré tak chýbajú v scénickom svete Lavríkovej inscenácie, a možno potom spoznáme aj Boha, ktorý podľa Evkiných snov stvoril síce svet za šesť dní, ale odvtedy odpočíva a nič nerobí. Možnože ten nič nerobiaci Boh, to dlho očakávané šťastie sa usmeje len na tých, ktorí sa oň sami pričinia.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO