Boj za reformy

Odvtedy krajina stála pred úlohou obnoviť ekonomiku a opätovne získať postavenie na medzinárodnej scéne. V tejto súvislosti sú kĺúčové vzťahy so Spojenými štátmi, poznačené hlbokým nepriateĺstvom, ktoré má korene v podpore Spojených štátov štátnemu puču proti premiérovi Mossadegovi v roku 1953, na základe ktorého sa šach vrátil na čelo krajiny, v rukojemníckej kríze z roku 1979 a v podpore Saddáma Husajna.

O vnútornej iránskej politike sa vedú diskusie medzi reformnou politickou vrstvou a veĺmi konzervatívnou náboženskou hierarchiou. Reformne orientovaný prezident Mohammad Chatámí, i keď zvolený občanmi, má veĺmi úzky manévrovací priestor. To ho núti dohadovať sa so šiítskym klérom. Irán je jedinou krajinou vo svete, kde šiítsky islam je oficiálnym štátnym náboženstvom. Od nástupu k moci Chatámi zaviedol sériu liberalizačných opatrení v oblasti médií a politickej participácie, ktoré si získali väčšinovú podporu iránskeho obyvateĺstva, a to najmä medzi študentmi. Mali však obmedzený dosah. Konzervatívne kruhy, na čele s ajatolláhom Alí Sayed Chomejním, podĺa ústavy najvyšším vodcom krajiny, si ešte stále udržiavajú veĺkú moc. Najvyšší vodca je najväčšou právnou autoritou štátu s právomocou zrušiť akékoĺvek aktivity alebo vládne zákony, ktoré "protirečia" islamu. Chomejní tak kontroluje verejné médiá, sudcov, revolučné gardy, informačné služby a ozbrojené sily, čo mu umožnilo zatknúť mnohých opozičných aktivistov, zrušiť niekoĺko novín a časopisov a zablokovať viaceré zákony, ktorých cieĺom bolo rozšíriť občianske slobody.

Nedávno sa obe skupiny zrazili v teheránskych uliciach, keď sudca odsúdil na smrť reformného akademika Hašima Agacháriho obvineného z trestného činu rúhania sa. Agachári vyhlásil: "Marx povedal, že náboženstvo je ópiom národov. Ja tvrdím, že je aj ópiom vlád." Tisíce študentov sa zmobilizovali na protest proti tomuto rozsudku, kým obrovské demonštrácie organizovali aj najradikálnejší konzervatívci. Skutočné korene tejto polemiky však spočívajú v odpore konzervatívcov voči nastoleniu alternatívneho islamu kompatibilného s demokraciou a toleranciou.

Potreba zmeniť pohĺad

V uplynulých rokoch Chatámí inicioval priblíženie sa k USA s tým, že chce zbúrať "múr nedôvery medzi oboma krajinami". Clintonova administratíva, ktorá Irán vždy považovala za podporovateĺa terorizmu, odpovedala opatrným priblížením sa k iránskemu režimu a umožnila určité kontakty. Irán odsúdil udalosti 11. septembra a Chatámí ubezpečil, že akýkoĺvek teroristický akt je v islame anomáliou. Spolupracoval tiež pri nastolení reformnej vlády v Afganistane. Spojené štáty, radikalizované stanoviskami niektorých "priekopníkov" Bushovej vlády, obvinili Irán z toho, že chráni utečencov z al-Káidy, a zaradili ho do "osi zla", spolu s ostatnými krajinami, ktoré považujú za hrozbu pre medzinárodnú bezpečnosť.

Tento akt zmaril akúkoĺvek možnosť vzájomného približovania sa medzi oboma štátmi. Je pravda, že Irán bol v minulosti obvinený z vlastnenia zbraní hromadného ničenia a z podpory fundamentalistických organizácií ako Hizballáh v Libanone. Na druhej strane však rozhodnutie zaradiť Irán do"osi zla" začínajú prehodnocovať niektorí analytici a ekonomické skupiny z pohĺadu strategického významu krajiny, a to najmä v eventuálnom scenári vojny proti Iraku. Podĺa nich Spojené štáty nemôžu vynechať Irán pri zabezpečovaní stability Strednej Ázie a Perzského zálivu. Iránsky demokratický systém -- dnes ešte s mnohými nedostatkami v oblasti ĺudských práv -- je veĺmi stabilný a umožňuje oveĺa väčší politický pluralizmus ako v ktorejkoĺvek inej krajine regiónu. Irán disponuje deviatimi percentami celosvetových zásob ropy a pätnástimi percentami zemného plynu. Existuje tiež spoločný záujem Iránu a USA na riešení irackého problému.

Aj keď pripustíme, že Irán sa stane ohniskom stabilizácie v regióne, chýba ešte veĺa k tomu, aby bol považovaný za dôveryhodného a spoĺahlivého aktéra medzinárodného spoločenstva. Táto krajina musí revidovať svoju podporu Hizballáhu (organizácii, od ktorej sa už začala dištancovať stiahnutím väčšiny svojich revolučných gárd z Libanonu), prejaviť pevnejšiu vôĺu v boji proti terorizmu a pokročiť s demokratickými reformami, ktoré Chatámí inicioval. Na druhej strane je jasné, že zúrivý unilateralizmus viedol USA k prijatiu unáhlených opatrení v politike voči Blízkemu východu, čím sa otvorili viaceré "bojové fronty", ako by bolo potrebné, a k získaniu veĺmi nejednoznačných partnerov, ako sú Saudská Arábia alebo Pakistan.

I keď zmena politiky voči Iránu nie je z krátkodobého hĺadiska pravdepodobná, USA a európske veĺmoci by mali pochopiť, že časť stabilizácie regiónu závisí od posilnenia všetkých tých politických síl, ktoré presadzujú viac demokracie, otvorenosti a pluralizmu, čo znamená nepodceňovať boj reformistov v Iráne.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO