Sentimentálne duše by táto zlátanina mohla chytiť za srdce. No mená ako Kiňo, Brhel, Gabriel či Polka už nerozplačú ani profesionálne plačky či notorické sledovateľky venezuelských telenoviel. Čo sa vlastne stalo? Starnúci a čoraz osamelejší impresário súboru zvaného HZDS už nie je viac ochotný predvádzať svoju slovnú eskamotáž na verejnosti. So znižujúcim sa záujmom divákov o súbor, prudko klesajú aj tantiémy.

A peniaze, ktoré ešte na dne poloprázdnej pokladnice zostali, Mečiar s najväčšou pravdepodobnosťou šetrí na svoj posledný možný výstup. Tri posledné predstavenia boli zjavné prepadáky, a preto si musí šetriť sily na jar 2004. Ale čo ostatní? Keď sa pozerajú na kolegov z vládnych strán, vychutnávajúcich šťavnaté kúsky (predtým SPP, teraz elektrárne), musia prežívať priam Tantalove muky. Všetko je takmer na dosah ruky, no sami sa nemôžu načiahnuť za chutným sústom.

Intelektuálne a najmä finančne značne podvyživené HZDS čakalo na svoju príležitosť štyri roky. Ďalšie štyri roky môžu znamenať úplný rozvrat hnutia. Inštinkt preto káže: skoncujme s Mečiarom. Nevedno aké veštice našepkali Tkáčovi: "Ty budeš nový predseda!" Toto však nie je Shakespearova hra a Tkáč nie je Mackbath. Mečiar doteraz ani z jedného vnútrostraníckeho súboja neodchádzal ako porazený. Naopak, ujsť prinútil vzbúrencov. Čím skôr to urobili, tým väčšiu akceptáciu získali. Kým na Kňažkových "déúčkárov" sa prihliadalo ešte s akým-takým pochopením, Gašparovičovi sa do "slušných kruhov" nepodarilo preraziť. Čo potom očakávajú čerství exmečiarovci? Ak nenašli odvahu po nitrianskom sneme, ako Gašparovič, tak ich súčasná snaha o vymanenie sa spod nadvlády despotu nebude vnímaná ako veľmi presvedčivé gesto. Títo starí harcovníci boli navrhnutí na kandidátku HZDS a mlčky ju prijali. Teraz, keď majú postarané o teplé fleky, začínajú hovoriť o porušovaní stanov. A doteraz bolo v HZDS akože všetko v poriadku? To určite nie. A vedia to aj "vzbúrenci".

"V hnutí vládne všeobecná nespokojnosť," tvrdí Tkáč. "Ak si šéf strany Vladimír Mečiar myslí, že HZDS je jeho súkromná eseročka, tak je na omyle," hromží Keltošová. Naozaj hnev vyvolala skutočnosť, že republikové predstavenstvo nebolo zvolané od septembra? Naozaj Tkáč buchol do stola iba preto, že sa nerešpektovalo stanovisko troch krajských snemov o zvolaní mimoriadneho snemu? Naozaj pohár trpezlivosti pretiekol iba preto, že HZDS je strana jedného muža? A nebola ňou aj predtým? Alebo je za tým všetkým iba dobre maskovaná nenažratosť?

HZDS obsahovalo samospúšťaciu načasovanú bombu už pri svojom vzniku. Nekontrolovateľný živel s menom Vladimír Mečiar, vypustený ako džin z fľaše, mal dlho absolútnu moc. Pokiaľ z nej profitovali aj jeho spolustraníci, tak bolo všetko v poriadku. Moc a benefity klesajú a pomyselná ruka už stíska spúšť. Pokus Vojtecha Tkáča o vytvorenie nového HZDS bez Mečiara spôsobí značné oslabenie samotného HZDS, ale aj jeho odštiepeneckej skupiny. Voličom, totiž okrem vlastnej túžby po moci, nebude mať veľmi čo ponúknuť. Jedna éra, éra mečiarizmu na Slovensku, sa teda pomaly končí.

Ak bude vnútorné pnutie v HZDS ďalej akcelerovať, možno sa zasa raz potvrdí teória, že Slovensko je vždy pol kroka za Českom. Nedavno totiž vo Františkových Lázních odišiel dobrovoľne z čela ODS Václav Klaus, človek, ktorý sa za uplynulých trinásť rokov významnou mierou podieľal na (de)formovaní charakteru ponovembrovej Českej republiky. Zdá sa, že aj dni jeho slovenského náprotivku sú už zrátané. V každom prípade Mečiarov odchod bude podstatne dramatickejší ako Klausova rezignácia. Predsa sme na Slovensku, no nie?

Publikujeme s laskavým svolením slovenského kulturněpolitického týdeníku Slovo