Predvolebné obdobie znamená vždy popustenie opaskov. Inak to nebolo ani tentoraz. Štedrý Mikuláš už prišiel v predstihu a nadeľoval rad za radom -- štátnym úradníkom vyššie platy, podnikateľom nižšie dane a rozvedeným matkám alimenty. Že to akosi nejde dokopy? Nič to, peniaze sa vždy niekde nájdu. Ibaže by sa nenašli... Stabilný ekonomický rast, najvyšší v krajinách V-4 sprevádzala aj zvýšená kúpyschopnosť obyvateľstva. Splnili sme i starý rest. V Prahe sme dostali pozvánku do NATO, ktorú nám vinou politiky HZDS pred piatimi rokmi neudelili spolu Českou republikou, Maďarskom a Poľskom. Po kodanskom summite Európskej únie je Slovensko pozvané aj do EÚ. Spomedzi V-4 máme údajne najreformnejšiu vládu. Hrozba mečiarovskej recidívy je zažehnaná. Všade vládne pohoda a spokojnosť. Hotový raj na zemi.

No napriek všetkému, si myslím, že táto idylka je len zdanlivá. Vstup do NATO a EÚ nie je akýmsi fukuyamovským zavŕšením dejín. To si možno myslia iba niektorí naivní politici. Naopak, členstvo v nich totiž znamená výzvu prevziať zodpovednosť. Výzvu vytvoriť predstavu o našom mieste v týchto štruktúrach a ich fungovaní. Až teraz sa začne boj o miesto pod slnkom. Doterajšia "zahrievacia" fáza bola len vystúpením z tieňa komunizmu.

Na vnútropolitickej scéne sa už nebude dať všetko zvaľovať iba na mečiarizmus. Táto téma odpadá. Výzvami zvonku, ale aj pochopením zvnútra sa odsúva na vedľajšiu koľaj. Diskurz dostáva oveľa jemnejšie inštrumentárium. Aký charakter má mať štát, v ktorom chceme žiť? A najmä koľko štátu. Orwellovčina, ktorá znie odvšadiaľ: "štát je zlý, trh dobrý", obrástla celú koalíciu ako brečtan. Len ťažko sa presadzuje téza, že štát má mať dostatočné nástroje na to, aby mohol vyrovnávať disproporcie (ten, kto si v SLOVE č. 49 a 50 prečítal esej Paula Krugmana, vie, o čom hovorím). V daných podmienkach, keď trhové prostredie v niektorých oblastiach nie je ešte vytvorené, je totiž štát stále lepším správcom majetku ako súkromný monopol. Slovenské telekomunikácie, káblová televízia UPC a najnovšie cenotvorba elektriny sú ukážkovými príkladmi toho, že trh všetko nevyrieši. A to nás ešte čaká privatizácia vodární a kanalizácií. Takže sa máme na čo tešiť...

Naša vládna elita zostala víťazstvom vo voľbách akoby zaskočená. Takmer identická zostava v prvom polroku mnohé nasľubovala, no zrazu slová spred pár mesiacov neplatia. Aká je potom dôveryhodnosť takéhoto kabinetu? Otázna je aj jeho proreformnosť. Deklarované reformy sa dosiaľ obmedzujú iba na škrty v rozpočte. Relatívna predvolebná pohoda sa tak v krátkom čase mení na slzavé údolie. Prvé náznaky nespokojnosti prejavili slovenskí poľnohospodári. Nahlas dali o sebe vedieť aj odborári. Nová vláda je síce ešte v období stodňového hájenia, a mali by sme k nej byť zmierliví, no doteraz prezentované predstavy dávajú dôvod na nespokojnosť.

Minulotýždňový spor vo vnútri koalície prišiel až nečakane skoro, no je zrejmé, že starých harcovníkov len tak nerozhádže. Vo vládnych kreslách sedia veľmi pevne a za opozičné by ich určite nemenili. Po malom mediálnom bu-bu-bu sa všetko vráti do starých koľají. Konflikt však poslúžil na zamaskovanie iných, z hľadiska občanov oveľa dôležitejších vecí. Koalícia v tichosti znížila štátnu podporu hypotekárnych úverov a stavebných sporení. Spomenie si dnes ešte niekto na program KDH Áno pre rodinu, v ktorom kresťanskí demokrati presadzovali ľahšiu dostupnosť bývania pre mladé rodiny?

Za krátky čas sa koaličný štvorlístok stihol takmer dokonale blamovať aj v inej oblasti. Pochybnosti o serióznom záujme vlády riešiť nahromadenú rómsku agendu vzbudzuje aj prehadzovanie si tohto horúceho zemiaka od jedného k druhému. Žonglovanie sa po vyše mesiaci skončilo, no stále nie je definitívne rozhodnuté, komu rómska agenda "prischne". Tento výraz je v danom kontexte adekvátny.

Pokiaľ koalícia môže zatiaľ hrdo mávať pozvánkami do EÚ a NATO a jej podpora ešte chvíľu potrvá, opozícia zatiaľ iba sedí so založenými rukami. Jediné, na čo sa zmohla, sú iba vzájomné zvady. Po rozpore v HZDS budeme v najbližších týždňoch svedkami ďalšej fragmentácie našej politickej scény. V súvislosti s opozíciou je azda najtristnejší pohľad na skupinku komunistov v parlamente. Po trinástich rokoch zaslúženej karantény sú opäť na scéne. Svedomie si v tomto smere môže spytovať najmä stará garda SDĽ a SDA, ktorá absolútne zlyhala. Nepochopenie situácie ju vytlačilo na okraj, kde podľa všetkého už aj zostane. Po ich vyprázdnených pozíciách síce pokukuje Fico a jeho družina, kam však nakoniec zamieri, zostáva otvorenou otázkou.

Rok 2002 sa napriek všetkým spomenutým kauzám a kauzičkám javí v kontexte ponovembrového vývoja ako jeden z najvydarenejších. Ak by však niekto chcel tvrdiť, že lepšie to nešlo, nemá pravdu.

Publikujeme s laskavým svolením slovenského kulturněpolitického týdeníku Slovo