Koncoročný prejav predsedu vlády je viac - menej tradíciou, v ktorej má šéf exekutívy zhodnotiť uplynulých 12 mesiacov a načrtnúť pre svojich občanov kurz do budúceho obdobia. Toto je takpovediac rozumný uhol pohľadu na to, čo by mali tieto slová obsahovať. Asi málokto uvíta, ak namiesto toho dostanú občania zobalenú dávku "public relations" samotného politika.

Ako sme už úvode spomenuli, je minimálne odvážne hovoriť o "nahromadení pozitívnych udalostí na Slovensku, keď demokratický svet zobral SR medzi seba". Nechceme samozrejme popierať fakty, ako pozvanie do NATO a prísľub prijatia do EÚ. Ide však aj o to, či ku nim viedol cieľavedomý a pevný politický kurz, alebo si niekto snaží prihrievať svoju polievočku na viac šťastnej zhode okolností, než vlastnej zásluhe. Pri podrobnejšom pohľade na výsledky nedávnych parlamentných volieb musíme nevyhnutne prísť k záveru, že za svoje kreslo a z toho vyplývajúce toľko vzývané pozitíva, vďačia dzurindisti a spol. viac neschopnosti druhých, ako vlastným schopnostiam. Ak by reklamný manažér Flašík nepredával v barnumskom štýle Roberta Fica s jeho stranou Smer ako prací prášok, ak by sa trochu Mečiar pozviechal a udržal vo svojich radoch Ivana Gašparoviča a jeho odštiepeneckú stranu HZD, ak by chorobne ambiciózna Malíková nerozbila nacionalistov na dve neúspešné straničky - tak by dnes všetko bolo celkom, ale celkom inak. Ku tomu prirátajme aj fenomén ohrozenia, ktorý vyvstal v mysliach prozápadne a prodemokraticky orientovaných najmä mladších voličov, kedy nečakaný 15 percentný úspech M. Dzurindu bol do značnej miery vyjadrením hľadania tzv. menšieho zla. Inak si asi nemožno vysvetliť, ako by mohlo toľko (podľa sociológov prevažne vzdelanejších a mladších) ľudí zrazu "zabudnúť" napr. na katastrofálne korupčné aféry, v ktorých sa pohybovali za zjavného premiérovho krytia, aj jeho najbližší kolegovia. Asi by pacient nejasal nad lekárom, ktorý ho síce vyliečil, ale len preto, že bacilov bolo šťastnou zhodou okolností málo.

A aj s tým "vyliečením" radšej opatrne. Sám predseda vlády si je v hĺbke duše dobre vedomý, že všetko je zatiaľ iba podmienečne. O tom svedčia jeho ďalšie slová, že rok 2003 bode rokom, "keď sa ukáže, či Slovensko vie iba hovoriť o vernosti k demokratickým civilizaným hodnotám, alebo túto vernosť preukáže aj v praxi". Toto nie je nič iné, ako medzi riadkami jasne artikulovaná neistota ducha, stojaceho na veľmi labilnej pôde. Bahno, z ktorého nemusí vôbec premiér a jeho politická kamarila v zdraví vybŕdnuť, sa volá referendum o vstupe do EÚ a NATO. Ako sme v uplynulých dňoch aj na našich stránkach komentovali, ich výsledok je značne neistý a prípadná negatívna odpoveď ekonomicky čoraz ťažšie sužovaných radových občanov, bude de facto protestom proti tomuto štýlu reforiem. Ako horkú pilulku pre súčasnú vládnúcu garnitúru môžeme spomenúť, že jedným z exponentov iniciatívy za vykonanie ľudového hlasovania o vstupe krajiny do Severoatlantickej aliancie, je šedá eminencia koaličných kresťanských demokratov, Ján Čarnogurský, ktorý takto ide v pozadí ostro proti deklarovaným záujmom a prioritám premiéra.

Zrejme treba znova a znova prvému mužovi exekutívy pripomínať, že jednostranné propagandistické podávanie skutočnosti je účinné len dovtedy, kým rozpor s realitou nie je príliš markantný. Potom však takéto prejavy ako bol opísaný sobotný, pozíciu rečníka v očiach verejnosti len ďalej oslabia a znedôveryhodnia.