Pred voľbami bolo považované za podarený bonmot, že rezort práce a sociálnych vecí by mohla viesť bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, neblaho preslávená vymýšľaním nových daní každého druhu. Ironizujúcim zamrzol úsmev na perách, keď realita prevýšila aj tento pokus o vtip a "ministrom chudoby" sa stal milionár, z čela malej, no hlučnej "hard" pravicovej straničky, Demokratickej strany. Reálny výsledok myslenia tohto politika na tomto mieste, na seba nenechal dlho čakať. Svetlo sveta uzrel návrh 178 zmien doteraz platného zákonného kódexu práce. Zavádza napríklad možnosť pracovného pomeru na dobu určitú v dĺžke až piatich rokov, zjednocuje dovolenku na dĺžku 5 týždňov, predlžuje maximálny týždenný pracovný čas na 48 hodín, atď. Duch novely, ktorá by mala vstúpiť do platnosti v polovici budúceho roka, je jasný: Zvýšenie flexibility pracovnej sily na úkor jej sociálnych a právnych istôt a ochrán.

Prezident Konfederácie odborových zväzov SR, Ivan Saktor, považoval za potrebné hneď reagovať. Ak podľa jeho slov vláda nezmení svoj "arogantný prístup", jeho členovia sú pripravení na "masívny protest, tvrdý atak proti vláde", apod. Takticky dobre uvážené je načasovanie týchto chystaných akcií na jar, kedy na ľudí reálne doľahnú dôsledky celoplošného zdražovania.

Protesty proti možnosti zamestnávateľa "vykopnúť zamestnanca na hodinu" síce znejú dobre a populisticky, no treba rozmýšľať v širších súvislostiach. Extrémom začínajúceho kapitalizmu bola napríklad 12 hodinová práca detí, tak dojemne opisovaná Karlom Marxom a Fridrichom Engelsom. Lenže opačným, nám bližším príkladom (lebo dôsledky máme všetci možnosť denne vidieť), je dajme tomu prežívajúci socializmus v tak prehnitej inštitúcii, akou je Slovenská televízia. Aj mladí a progresívni ľudia, ktorí tam doteraz prišli, nedokázali preraziť bariéru zmafianizovaných klík, ktorých jadro tvoria pracovníci majúci vždy pravdu hlavne preto, že sedia na svojej stoličke zo 20 či 30 rokov. Niekoľko sto ľudí má zaručenú sociálnu istotu bez ohľadu na to, či stačia požiadavkám doby - a ich firma živená daňovými poplatníkmi, produkuje stratu ako na bežiacom páse.

Celé to môže pripomínať polemiku nie o anjeloch na hrote ihly, ale o možnosti, ako liečiť účinne - pritom bezbolestne. To je ako hľadanie kameňa mudrcov. Výstižne označil stav vecí už americký prezident Ronald Reagan, keď prehlásil, že nemôžeme príliš podporovať našich chudobných - lebo ich budeme mať o päť rokov tri razy toľko. Ekonomický vývoj v USA mu dal za pravdu. Slovenskí odborári nechcú vidieť, že zdanlivo tvrdým a bezohľadným americkým štýlom sa pracujúcim v skutočnosti ich položenie značne zlepšilo, nezamestnanosť v krajine je na minimálnej úrovni a životná úroveň vysoká. Ale model sociálneho štátu zo Švédska už zlyháva, aj tam pomaly zisťujú, že cesta nevedie cez vysokú úroveň štátneho paternalizmu.

Hľadať správnu mieru kompromisu pre špecificky slovenské podmienky je vecou tých, čo sa tak vehementne uchádzali o voličskú dôveru. Len aby vo vlastnom záujme i záujme krajiny nezabudli na dejinné poučenie, že nakoniec všetko závisí od toho, či má chudoba čo položiť do hrncov. Ak dlho nemá - útočí na Zimné paláce...