História slovenských referend nie je slávna. Najškandálnejšie bolo samé prvé, v roku 1997. Na jasný politický pokyn svojho najvyššieho straníckeho šéfa a predsedu vlády Mečiara, minister vnútra Gustáv Krajči de facto zmaril hlasovanie tým, že nedal vytlačiť hlasovacie lístky s otázkou o priamej voľbe prezidenta republiky. Ostali len pre vtedajší režim "prijateľné" lístky týkajúce sa členstva krajiny v NATO. Paradoxne práve toto zmanipulované referendum (po ktorom sa údajne spomenutý minister - dobrodruh lúčil s novinármi polohlasne "dovidenia v Leopoldove" - kde je sídlo povestnej väznice) bolo jedným z klincov do truhly našich vtedajších integračných ambícií. Ani ďalšie zo štvorice referend nedopadli dobre, ostali zo zákona pre nízku účasť neplatnými. Všetky tieto podujatia spája "zaujímavá náhoda", že vzišli z času vládnutia, alebo aspoň z iniciatívy HZDS.

Nie je vítanou novinkou pre demokraticky zmýšľajúcich ľudí, že z tejto neslávnej epochy si akoby vzal príklad aj súčasný líder, Mikuláš Dzurinda. Ten nesúhlasí s návrhom usporiadať referendu o vstupe SR do NATO, ktoré navrhuje vykonať Komunistická strana Slovenska a obe mimoparlamentné zvyšky extrémne nacionalisticej Slovenskej národnej strany, SNS a Pravá SNS. Je pravda, že myšlienkový background týchto subjektov z pohľadu väčšiny Slovákov nestojí za veľa, čo jasne ukázali vo voľbách. Ale to ešte nemôže byť dôvodom, aby premiér, ktorý sa štylizuje do roli neotrasiteľného demokrata vyhlasoval, že sa obáva populistického zneužitia témy prípadného zásahu USA v Iraku. "Všetci vieme, že keď bola operácia na Balkáne, tak podpora pre Alianciu klesla na 32 percent", vyhlásil. V podobnom duchu pokračoval aj o referende o vstupe do EÚ. Tam síce "nemá obavy o pozitívny výsledok", ale ho "znepokojuje vzťah medzi odozvou na reformy ktoré začnú doliehať a ochotou ľudí zúčastniť sa na referende".

V prípade euroreferenda je odmietnutie nadhodené len opatrne, medzi riadkami, pretože na rozdiel od toho o NATO, z jeho uskutočnenia nemožno nijako "vykorčuľovať" poukazovaním na jeho zbytočnosť, či nesúlad s požiadavkami ústavy. Tento príklad veľmi dobre ilustruje hlbokú odtrhnutosť myslenia predsedu vlády od reálnych starostí a názorov občanov. Môže to znamenať v podstate iba jedno : Neverí sám sebe, že dokáže ľudí v praxi presvedčiť, že ním nastúpený kurz je dobrý. Namiesto toho nepriamo spochybňuje svojprávnosť tých, ktorým nedávno dojato ďakoval, že ho posadili do kresla. Ako sme už v úvode spomenuli, nie je to žiaľ v našich pomeroch nijaká novinka. Už Václav Klaus vyhlasoval pred 11 rokmi myšlienku o referende o rozdelení Československa za "velice nebezpečnou". Obavy o osud zastupiteľskej demokracie však zakrývali v skutočnosti obavy o vlastný politický osud, keďže bolo jasné, že minimálne Slováci by nadpolovičnou väčšinou zamietli roztrhnutie spoločnej republiky. Aj pre Dzurindu bude nepríjemnou ranou, ak na manifestáciu nepopulárnosti jeho reforiem, nadpolovičná väčšina občanov nepríde ku urnám a s hanbou bude treba referendum opakovať nevedno dokedy. Okrem pozbierania síl a snahy získať si dôveru ekonomicky nateraz ťažko skúšaných Slovákov, však pre premiéra inej cesty niet. Nešikovnými, vo svojej podstate nedemokratickými verejnými výrokmi, len prilieva olej do ohňa.