Festival prebehol štandardne na zvyčajnom mieste. Po prvých dvoch ročníkoch odohrávajúcich sa v Istropolise sa filmová udalosť roka presunula do kvalitnejších a pohodlnejších kinosál, no festival zároveň nadobudol absurdnú atmosféru nákupného centra. O vhodnosti priestorov by sa rozhodne dalo polemizovať, isté je, že zatiaľ zrejme neexistujú dôstojnejšie a reprezentatívnejšie priestory na jeho uskutočnenie. Po týždennom maratóne vám v ušiach neprestane znieť šláger o zdvihnutých horných končatinách, ktorému sa v Poluse nedalo uniknúť.

Nákupná horúčka prebiehajúca naokolo však bola len trochu ironickou kulisou diania na festivale. Programová ponuka bola skutočne pestrá, kto sa nedal znechutiť mierne byrokratickými pravidlami, prišiel si na svoje. Bolo si z čoho vyberať. Európsky film, road movies, nemecká a mexická kinematografia, nezávislé kino, profil Rogera Cormana, súťažné filmy, premiéry. Plus mikulášske predstavenie a špeciálne premietania. Toľko k programovým sekciám. Príjemným dramaturgickým počinom bolo zaradenie krátkych filmov premietaných pred väčšinou dlhometrážnych diel. Novým nápadom organizátorov bolo umiestnenie živých sôch do okolia Ster Century (always better on our big screen...). Návštevníkov pozorovali nehybné tváre Sherlocka Holmesa, Zorra či Kleopatry. Medzi nimi chýbali už len zostavovatelia sekcií, možno by zožali ešte väčší úspech. V každom prípade kreativita sa cení.

Porote tento rok predsedala žena, francúzska herečka a režisérka Julie Delpy. Jej posledný film Hľadanie Jimmyho sa na festivale aj špeciálne premietal. Porotu tvorili zástupcovia Mexika, Česka, Veľkej Británie a Nemecka. Slovensko zastupovala herečka Ingrid Timková. Porotu FIPRESCI, medzinárodnú federáciu filmových kritikov, viedol Dietrich Kuhlbrodt, Slovensko reprezentoval Pavel Branko.

Poloprázdna sála plná obsluhujúceho personálu

Kvalita filmov sa na tohtoročnom festivale rôznila, všetko však závisí od vkusu diváka. Zo všetkých videných filmov spomeniem len tie, ktoré na mňa mimoriadne zapôsobili. Sekcia Profil sa zamerala na amerického producenta a režiséra Rogera Cormana. V nej sa dali vidieť klasické diela, ako napríklad Malý obchod hrôzy -- predchodca filmu Adéla ještě nevečeřela, adaptácia Poeovej poviedky Maska červenej smrti alebo film o skupine Ramones a rebélii voči autoritám Rock'n' Roll High School. Výborná bola aj snímka Boxcar Bertha Martina Scorseseho. Posledné projekcie prišiel Corman uviesť osobne. Pred premietaním filmu Votrelec sa však organizátorom nepáčila poloprázdna sála. Preto okrem náhodných návštevníkov multiplexu do sály naverbovali aj voľný personál vrátane uvádzačiek a "vydávačiek" slúchadiel. Corman film predstavil a vzdialil sa. Po jeho odchode sa z kinosály zodvihla aj polovica hľadiska. Napriek takýmto úspešným a vtipným "sekom" patrila Cor(Ul)manova sekcia k tým najlepším.

Milým prekvapením sa stala sekcia Mexický film. U nás pomerne neznáma kinematografia ukázala, že momentálne právom patrí medzi filmovú elitu. Okrem populárnych snímok Amores Perros alebo Mexická jazda si diváci mohli pozrieť neznáme diela, za všetky spomeniem Zločin Otca Amara. Tento film zaujal a sčasti ohromil publikum pre nezvyčajné zobrazenie cirkevných hodnostárov. Režisér ich vykreslil ako spojencov mafie, zradcov a zbabelcov prenasledovaných výčitkami svedomia. Uvedenie filmu spôsobilo očakávané protesty cirkevnej obce, ktoré poslúžili ako ideálna reklama a snímku potrebne zviditeľnili.

Ďalšou nanajvýš zaujímavou sekciou je tradične netradičné Off the Mainstream - Nezávislé kino. Bolo z čoho vyberať. Prím u mňa hrá film Čechovovské motívy ruskej režisérky Kiry Muratovy. Absurdný humor, z ktorého sa smiechom trháte, v pozadí minimálne podstatný dej. Jej filmy sa mi síce nezdajú experimentálne, rozhodne sú veľmi svojské a nápadité. Snímka Hotel vyvolala rozporné reakcie, niektorí ju považujú za najlepšiu na festivale. Ja sa zaraďujem do škatuľky "tých, čo nepochopili". Hotel mi nepripadal ničím zvláštny ani jedinečný, podobne ma neoslovila ani emotívna melodráma Lan Yu - nerozumiem zaradeniu vyslovene mainstreamovej záležitosti do nezávislej sekcie. Spomeniem ešte Šarkana, dokonalého vo vykreslení depresívnej a bezútešnej atmosféry ruskej reality. Odtiene sivej sa striedaním dňa a noci len nepatrne menia. Vo filme je každý istým spôsobom postihnutý, túžbou hrdinov je prežiť ďalší deň v drsnom a odpudzujúcom prostredí ich domova. Tento film, to je kryštalická depresia.

V sekcii Európsky film sa v mojom prípade nachádza viacero diel. Prvým je maďarský film Tvárou k zemi. Projekcia bola špecifickým zážitkom, pretože sa na nej zúčastnili šiesti diváci, z toho traja počas premietania odišli. Hrdina sa vracia z vojny domov a zisťuje, že o tom, čo z jeho domova ostalo, je škoda hovoriť. Film vyvoláva zvláštny pocit osamotenia a odcudzenosti, ešte zvýraznený prázdnotou sály. Má surrealistický nádych, jeho sledovanie je vizuálnym zážitkom. Nasledujú portugalské Noci, podobne optimistické dielo, ktoré vás možno presvedčí o tom, že "drogy jsou špatný". Postavy existujú v bludnom kruhu, na únik z neho im chýba základná motivácia. Život hrdinov tvoria drogy, čas je len rozmedzie medzi dávkami. Film sa skladá z obrazov každodenných banalít, ktoré vytvárajú dômyselnú pascu života. Napriek bezútešnosti hrdinovia aspoň v náznakoch veria v zmenu k lepšiemu.

Trojicu optimizmom sršiacich diel dopĺňa opäť maďarská snímka Oblak nad Gangou. Téma podobná Nociam, no režisér problém narkománie zobral z iného konca. Zobrazuje nadľudskú snahu hrdinky robiť niečo prospešné -- zbaviť náhodného známeho zničujúceho návyku. Autor naturalisticky zobrazil priebeh abstinenčných záchvatov, film má polodokumentárny charakter. Režisér tým docielil dojem skutočnosti, na hony vzdialený rôznym ireálnym tínedžerským filmom o drogách. Hrdinka prekoná aj nemožné, aby partnera dostala "nad vodu". Sama tak získava zmysel vlastnej existencie a pocit užitočnosti.

Minimalizmus víťazil

Konečne sa dostávam k šľahačke na torte. Tento film ma okamžite dostal a bol pre mňa jediným kandidátom na víťaza. To, že sa víťazom naozaj stal, teda nebolo nič prekvapujúce. Tipy odborníkov smerovali väčšinou na film Sestry Sergeja Bodrova ml. Sestry boli filmom zaujímavým, možno napínavým, rozhodne však nie výnimočným. Drsná ruská realita ma oveľa viac zaujala v už spomínanom filme Šarkan, kde sa síce nestrieľalo, no efekt bol o to väčší. Ale späť k víťazovi.

Carlos Reygadas, Japonsko. Názov je trochu mätúci, režisér si ho vybral z prozaického dôvodu -- páčil sa mu. Príbeh sa odohráva v odľahlej krajine niekde v Mexiku, kde je jediným zákonom príroda. Divoké a oslobodzujúce prostredie navštívi muž, ktorý sa tu chystá spáchať samovraždu. Nie je to neurotický psychotik, nejaví náznaky zúfalstva ani pokročilej depresie, pôsobí pokojným a vyrovnaným dojmom. Na pár dní sa ubytuje u stareny Ascen žijúcej osamelo vysoko nad dedinou. Stará žena je súčasťou prírody, neprotiví sa dianiu okolo nej. V jej prítomnosti začne hrdina prehodnocovať svoje úmysly, opäť nachádza zmysel života. Pomalou kamerou sa autorovi podarilo zachytiť postupný proces mužovho znovunájdenia cesty k životu. Sebectvom svojho bratranca Ascen prichádza o dom, ktorý pre ňu znamenal jej svet. Úlohy sa vymieňajú, starena sa stáva prostredníkom v mužovom hľadaní zmyslu existencie. Ona sama oň pomaly prichádza, osudu sa však neprotiví.

Film je básňou o tenkej hranici života a smrti, posolstvom, ktoré odkazuje na prirodzený prístup k bytiu, láske a smrti. Záverečná scéna, zobrazujúca zánik v čírej podobe, je bez preháňania majstrovská. Vidíme obraz tragédie -- okolo koľajníc sú rozhádzané kamene zo zbúraného domu, prevrátený traktor, mŕtve telá. Kamera v nezostrihanom zábere sníma okolie. Otáča sa, postupuje po koľajniciach vpred, vzad, vzniká pocit vznášania sa. Zastaví až pri mŕtvom tele stareny. Kamera sa podieľa na vytvorení meditatívneho charakteru diela. Film je majstrovský vo svojom minimalizme -- nijaké zbytočné slová, ruchy, pohyby. Dve hodiny prírodných krás, vážnej hudby a zmierovania sa so životom.

Nevidela som všetky súťažné filmy, takže neviem posúdiť, či film Japonsko vyhral oprávnene. Rozhodne je to výnimočné dielo, aké sa často nevidí. Režisér Reygadas, pôvodne právnik, sa na festivale zúčastnil aj osobne.

Týždenný maratón sa skončil. Filmový festival je vždy udalosťou roka, preto sa veľkoryso prehliadajú všetky prešľapy, každý sa už teší na ďalší ročník a potom opäť na ďalší a na ďalší. Čo teda ešte zostáva dodať? Vážení milovníci festivalov, tešte sa na budúci ročník, určite bude o čo stáť. Pretože tento sa bezpochyby vydaril.