Jan Palach, svetlo po Pražskej jari

24. 1. 2011 / Michal Hladký

Prezident hlavy takého mladého štátu príde do potravín a šepká: Chleba, krájaný, ale celý, jeden kus myslím, a možno, že spolu aj viac kusov celého, ale krájaného, a že je dobre, keď je tu tá možnosť, mať vždy celý, aj keď len kúsok, dokonca celý národ môže, že aj keď možno nie všetci, tak niekto určite, aspoň na polovicu myslím, niekto viac alebo menej a som rád, možno aj viacerí, že môžem ja, a to nielen ja, ale všetci, ktorí môžu, tak spolu mať aj jeden aj dva kusy, pretože minimálne dve štvrtiny chleba to je celá polovica, aj keď len krájaná, ani nie veľká, ani nie malá, ale celá, a to je dobre si myslím.

Možno si poviete, že začať článok o Palachovi vtipom nie je namieste, možno vám slzy netečú cez smiech a z niektorých vecí je vám smutno. Pri čítaní dokumentov okolo Palachovho činu a Pražskej jari sa dá nájsť na množstvo protichodných myšlienok, ktoré boli často vyslovené jedným dychom a ktoré dodnes sťažujú vyhodnotenie našej histórie.

Snahy o spoločenské zmeny v Československu v '68 sa označujú romanticky ako Pražská jar v súvislosti s Jarou národov 1848. Jar '68 bola ukončená horúcim letom a ukladanie spoločnosti na zimný spánok vážne prerušil čin študenta Jána Palacha, ktorého 42. výročie sme si pripomenuli 16. januára. Tieto udalosti vyvolali v spoločnosti celú škálu protirečení a náš pohľad na ne dodnes nie je celkom jasný. No aby bolo možné poučiť sa z minulosti, je nutné mať možnosť o nej jasne uvažovať.

Pražská jar

"Co Vám mohu doporučit. Zaujímat stanoviska musíte. V uzavřených místnostech můžete dělat, co chcete. Upusťte od akcí na ulicích, letáky nebo plakáty, to je něco jiného. Vláda bude vědět, že když nezakročí ona, zakročí někdo jiný." 'reformný' komunista Josef Smrkovský, 18. január 1969

Pražská jar je často prezentovaná ako spoločná snaha všetkých vrstiev spoločnosti o zmenu politického systému v Československu, ktorá bola zastavená inváziou armád piatich krajín Varšavského paktu. No možno je vhodnejšie hovoriť aspoň o dvoch rôznych vrstvách spoločnosti. Široká verejnosť, ktorá nemala takmer žiadnu priamu politickú moc tlačila na komunistickú stranu a dožadovala sa väčšej slobody. Komunistická strana, v ktorej síce došlo k personálnym zmenám, no ktorej hlavná snaha bola zostať pri moci. Nástup 'reformného' Dubčeka nebol výsledkom prevahy nového myšlienkového prúdu, keďže k jeho zvoleniu značne prispeli práve ortodoxní komunisti. Taktiež k odvolaniu Novotného prispela jeho nevôľa vyhovieť Brežnevovým požiadavkám o umiestnenie sovietskych vojsk na území Československa.

Bola zmena vôbec realizovateľná? Snahy o zjemnenie komunistického bezprávia boli kontrolované práve všemocnou komunistickou stranou. Súdruhovia v Československu svoje transformačné vízie na základe trpkých skúseností kolegov z Maďarska z '56 značne obmedzovali. Verejnosť ich tlačila ďalej a vnútornému konfliktu, ku ktorému by pravdepodobne prišlo, predišla 'bratská' intervencia. Túžba poľudštiť prehnitý systém, alebo mu dať aspoň novú tvár, bola 'odmenená' augustovou vojenskou inváziou, ktorá sa dá s odstupom času nazvať už tradičnou a je pozorovateľná aj mimo strednej Európy.

Rozkol medzi vzdelanými vedúcimi predstaviteľmi a jednoduchým poverčivým ľudom je zjavný. Bratská pomoc, ktorá u jednoduchých vyvoláva prekvapivú asociáciu na Kaina a Ábela je neoblomnými štátnikmi vítaná podpisom Moskovského protokolu. Ten nariaďuje Československu ochranu socializmu, zavedenie cenzúry, prikazuje zastavenie žiadosti o preskúmanie situácie Bezpečnostnou radou OSN. V októbri je podpísaná dohoda o dočasnom pobyte vojsk, ktorý trval až do roku 1991. Bežný ľud nerozumel, že 23 rokov v živote národa ubehne ako voda a robil si nemiestne posmešky, že nič nie je také trvácne ako dočasné opatrenia.

Tragédia spočíva v tom, že ľud dôveroval strane a politikom, ktorí ju reprezentovali aj napriek zjavnému protirečeniu medzi ideológiou, ktorú hlásala a deklarovanými cieľmi Pražskej jari. Je snáď možné nazdávať sa, že diktatúra proletariátu je zlúčiteľná so slobodou, že vedúca úloha strany, ktorá násilím eliminovala politických oponentov by dovolila pluralitu názorov? Šokujúci je fakt, že ľudia nasledovali politikov napriek ich podpisu Moskovského protokolu.

Celkové zmätenie naznačuje aj konflikt medzi komunistom Kunderom a disidentom Havlom. Kundera vo svojej eseji 'Český údel' píše o tom ako 'nová politika' síce ustúpila, ale prežila. Podporu ľudu pre politikov považuje za úspech univerzálneho dosahu. Havel v jeho trefnej odpovedi 'Český údel?' privádza úvahu na pravú mieru a poukazuje, že to čo z 'novej politiky' zostalo je značne obmedzené a neisté a politický ústupok zlikvidoval to podstatné -- slobodu slova, demokraciu, politickú pluralitu.

Neuveriteľne zmätene sa javí hlavne viera vo vedúcu úlohu strany, ktorá sa bude snažiť, aby už vedúcou stranou nebola; snaha o slobodu, ale nie prehnaná, aby nedošlo k 'nedorozumeniu' z 1956; hrdosť na to, že sme slušne požiadali o slobodu a keď nám bola odoprená, ani sme veľmi neprotestovali a hlavne sa 'neuchýlili' k niečomu nerozumnému.

Fakt, že Česi a Slováci nezabránili vstupu piatich armád je smutný, že sa o to nepokúsili bolo možno zbabelé, no fakt, že ani pred a ani po invázii nemali vo veciach jasno a často pokračovali v slepej dôvere k politikom, ktorí zlyhali, je tragické. Mám nádej, že dnešné prejavy úcty pre niektorých dobových pseudo-štátnikov sú iba omylom plynúcim z neznalosti histórie a nie celkovou degradáciou spoločnosti a jej hodnôt.

Palachova výzva

"Hovorí sa, že keď ma vedenie samé neodstráni, tak sa mladé dievčatá polejú benzínom a zapália." Gustáv Husák, január 1969

Postupná rezignácia a návrat ku kontrolovanej pravde v nenormálnom procese 'normalizácie' bol citeľný už v závere roka '68. Neúspešné snahy mobilizovať spoločnosť študentskou stávkou vedie Jana Palacha k prvej iniciatíve. 6. januára navrhuje akciu na okupáciu rádia s cieľom vyvolať celoštátny štrajk. Tento plán zostáva bez odozvy a Jan volí podstatne radikálnejší spôsob výzvy. 16. januára 1969 sa na Václavskom námestí poleje benzínom a zapálil.

Svoje počínanie vysvetľuje v sérii listov, ktoré poslal kamarátovi Ladislavovi Žižkovi, študentskému aktivistovi Lubomírovi Holečekovi a Zväzu československých spisovateľov. Podľa policajnej správy si mohli ľudia na námestí prečítať nasledujúcu verziu:

"Vzhledem k tomu, že se naše národy ocitly na okraji beznaděje, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit lid této země následujícím způsobem.

Naše skupina se skládá z dobrovolníků, kteří jsou odhodláni se dát pro naši věc upálit.

Já jsem měl tu čest vylosovat si jednotku, a tak jsem získal právo napsat první dopisy coby první pochodeň.

Naše požadavky jsou:

1. Okamžité zrušení cenzury

2. Zákaz rozšiřování ,Zpráv`.

Jestliže naše požadavky nebudou splněny do pěti dnů, to jest do 21. 1. 1969, a nevstoupí-li lid s dostatečnou podporou (to jest časově neomezenou stávkou), vzplanou další pochodně.

Pochodeň č. 1

P.S. Vzpomeňte na srpen. V mezinárodní politice se uvolnil prostor pro ČSSR, využijme jej."

V prvom rade si môžeme všimnúť, že okupácia nebola v listoch explicitne uvedená ako dôvod tohto protestu. Jan kladie dve požiadavky priamo a ich splnenie závisí od vlády. Výsledky cenzúry a propagandy Jan silne pociťoval počas jeho ciest do ZSSR, kde na neho pôsobila atmosféra strachu, izolácie a v '68 po invázii i nepriateľstva.

S treťou neočíslovanou žiadosťou, ktorá ale formuje celý list a vysvetľuje hlbší motív protestu, sa Jan obracia na ľud. Výzva k prebudeniu svedomia a k aktivite je podstatná. Nakoniec sa javí, že dve očíslované požiadavky slúžia na upriamenie pozornosti ľudu. Akoby chcel Jan znovu pripomenúť ľuďom, že môžu mať požiadavky a že ich môžu prejaviť. Ako nám ukázala diskusia okolo posledného referenda, presvedčiť ľudí, aby sa prejavili je náročné aj v ideálnejších podmienkach. Navyše aj v slobodnejších zriadeniach sa nájdu politici, ktorí sa otvorene postavia proti tomu aby občania vyjadrili svoju vôľu.

Nemôže nás teda prekvapiť, že komunistická moc využila rôzne spôsoby, ako túto výzvu neutralizovať.

Zmarenie myslenia, víťazstvo diktatúry

Účelové lži

Najprimitívnejší spôsob zavádzania je lož, ktorá má za cieľ vytvoriť pochybnosti. Brežnev s Kosyginom vo svojom liste hovoria o Palachovi ako o obeti manipulácie 'provokatérov, ktorí ho dohnali k tomu tragickému činu'. Poslanec Vilém Nový rozšíril reči o 'studenom ohni', podľa ktorých chcel Palach použiť chemikáliu, ktorá pri horení generuje málo tepla, no jeho chemik (fiktívny) nebol schopný ju správne pripraviť a tak došlo k upáleniu. Tieto tvrdenia boli pravdaže účelové a policajné vyšetrovanie ich nepotvrdilo.

Falošná blízkosť

Zaujímavé je tiež pozorovať predstierané priblíženie vládnej moci k Palachovi. Na ukážku uvedieme len kondolenčný telegram od štyroch 'zodpovedných' adresovaný Palachovej matke po jeho skone.

"Vážená paní Palachová, hluboce se nás dotkla zpráva, že Váš statečný syn Jan podlehl následkům svého činu.

Víme dobře, že jej k tomu vedla čistá a horoucí láska k vlasti, k její šťastné budoucnosti. Ty cíle, pro něž spolu se vším naším lidem ze všech svých sil pracujeme, pro něž všichni chceme a musíme žít, abychom je mohli uskutečnit.

Oběť Vašeho Jana je na této naší společné cestě tragickou událostí. Tím tragičtější, že jeho moudré hlavy a čistého charakteru by tolik bylo zapotřebí k práci pro blaho naší socialistické vlasti, tak jako rukou a rozumu každého čestného člověka." Ludvík Svoboda, Alexander Dubček, Josef Smrkovský, inž. Oldřich Černík

Táto stratégia pacifikácie je zjavná už od invázie, kedy po podpise Moskovského protokolu zostávajú predstavitelia Pražskej jari na postoch aby utlmili spoločenské turbulencie. Ako sme videli na príklade Kunderu, 'vedúci' predstavitelia mali čiastočný úspech a navodenie dojmu, že ciele komunistickej strany a ľudu sú tie isté bolo v tom čase presvedčivé. Veľkou otázkou stále zostáva, či už ich príchod k vedúcim pozíciám na počiatku Pražskej jari nebol len manévrom komunistickej mašinérie.

Hra na emócie

Nasledujúca technika spočíva v apele na emócie. Už v prvotných vyhláseniach sa objavuje slovo 'tragédia', ktoré vyvoláva pocit beznádeje a redukuje akúkoľvek reakciu na sebaľútosť. Zaujímavá ukážka zmiešaných myšlienok je časť prejavu Únie stredoškolákov a učňov, kde Palachov protest dostáva naraz protichodné prívlastky 'tragický', 'hrdinský' a 'zúfalý'. Prejav študentov filozofickej fakulty Karlovej univerzity označuje protest za 'zúfalý čin' 'racionálne zmýšľajúceho človeka' z ktorého viní sovietske vedenie, vedúcich československých politikov a ich samých za to, že neprimäli politikov aby sa stali autentickými reprezentantmi vôle ľudu. Tieto slová potvrdzujú nejasnú, ba až absurdnú víziu vzťahu k politickej reprezentácii. Tá je síce obvinená zo 'zrady ideálov a ľudu', no autori vyhlásenia sa stále nazdávajú, že je možné nátlakom zmeniť z definície neautentických reprezentantov na autentických a k tomu vyjadrujú obavu o stratu spoločnej reči. Je vôbec možné napísať v jednom vyhlásení toľko protichodných myšlienok? Smutné je, že sa nejedná len o obraz vtedajších študentov a vtedajšej doby, veselé je, že dnes je možno spoločnosť citlivejšia a o podobných 'nekoherentnostiach' začínajú kolovať vtipy.

Prázdne moralizovanie

Naše komunistické politické a morálne autority neváhali vyriecť slová nesúhlasu so spôsobom a filozofiou Janovho protestu.

"V tyto dny došlo k tragické události. V neděli zemřel mladý člověk Jan Palach. Člověk čistého charakteru i čistých záměrů. Jako voják dovedu ocenit sebezapření i osobní statečnost Jana Palacha. Jako prezident i občan naší republiky však nemohu skrýt, že nesouhlasím s tím, aby se tímto způsobem vyjadřovali politické postoje.

Právě jsem dostal otřesnou zprávu, že v Plzni podobným způsobem vztáhl ruku na svůj život další mladý člověk.

Za vaše rodiče, za všechen lid naší země, za sebe, i ve jménu lidskosti, ke které jsme se společně zavázali, vás žádám, zastavte tyto strašlivé činy." Ludvík Svoboda

Argument, že forma Janovej výzvy nie je v strednej Európe úplne bežná by sa snáď dal akceptovať (aj keď dnes už vieme, že v Poľsku sa upálil Ryszard Siwiec na protest proti okupácii Československa). No povedať, že je neprípustný, strašný a v mene ľudskosti žiadať, aby tieto činy prestali, z pozície človeka, ktorý akceptoval inváziu a okupáciu štátu, ktorého bol prezidentom (a prežil ju bez ujmy) sa javí úplne absurdné. Rovnako tiež výzvy k povinnosti žiť pre vlasť a šťastnú budúcnosť, alebo kritika spôsobu vyjadrenia politických postojov v krajine kde je cenzúra.

Palach je hrdina, no ale tie jeho spôsoby... Svoboda a jemu podobní v skutočnosti nemajú problém so spôsobom ale s tým, že sa našiel niekto, kto sa dokázal vyjadriť napriek cenzúre a napriek zastrašovaniu.

Pudový strach

Bariérou pred poňatím Palachovho činu bol aj inštinktívny strach ľudí o svojich blízkych. Strach, že aj oni môžu prísť 'práve kvôli tejto výzve' o príbuzného. Túto reakciu dokumentuje nasledujúci Seifertov prejav.

"Vám, chlapci, kteří jste se odhodlali zemřít!

Nechceme žít ve nesvobodě, a proto v nesvobodě žít nebudeme. To je vůle nás všech, všech lidí, kteří zápasí o svobodu národní a o svobodu vlasti.

Nikdo nesmí zůstat sám, ani vy, studenti, kteří jste se rozhodli k nejzoufalejšímu činu, nesmíte mít pocit, že není jiná cesta, než kterou jste sami zvolili.

Prosím vás, nemyslete si ve svém zoufalství, že naše věci se dají vyřešit jenom hned a že se řeší jen tady. Máte právo udělat se sebou, co chcete Nechcete-li však, abychom se všichni zabili, nezabíjejte se." Jaroslav Seifert

Vidíme, že namiesto obáv z budúcnosti Seifert prejavuje pudové obavy o život. Prežitie sa stalo dôležitejším ako hodnotný život. Tam kde Palach apeluje na vládu, aby prijala potrebné opatrenia a na ľudí aby sa zmobilizovali, Seifert apeluje na študentov aby ich spacifikoval. Verí, že protest znamená zúfalstvo a neschopnosť vidieť iné riešenie. No Seifert sám konkrétne riešenia neponúka. Naznačuje, že veci sa riešia inde a implicitne, že nemieni urobiť nič preto, aby to tak nebolo. Z jeho poslednej vety vyplýva, že sa určitým spôsobom bojí o vlastný život.

Tam, kde si Palach vyberá protest, Seifert hlása prežitie, tam kde Palach o slobodu bojuje, Seifert mylne tvrdí, že 'v neslobode žiť nebudeme'. Nakoniec žije, umiera a je pochovaný v neslobode sám Seifert.

Palachove pochybenia

Okrem listov, ktoré Jan napísal sa zachoval aj ich koncept, ktorý nám napovedá ako uvažoval.

"Vzhledem k tomu, že se naše země národy se ocitly ve svízelné situaci a na pokraji pasivní se odevzdanosti v osud, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit svědomí národa následujícím způsobem. Naše sku Naše skupina se skládá z dobrovolníků, kteří jsou ochotni odhodláni se dát pro národní pro svobodu a demokracii v ČSSR doslova upálit. Já jsem měl tu čest vylosovat si jednotku [jed] ničku, a tím jsem získal právo napsat první dopisy a nastoupit jako coby první pochodeň.

Naše požadavky jsou okamžité zrušení cenzury, odvolání některých lidí, kteří nemají důvěru lidí, tj. jako Štrougala, Biľaka, Indry, Jakeše, Koldera, Pillera, dále nahrazení Jana Pelnáře gen. Pavlem a zahájení soudního přelíčení s bývalým náměstkem ministra vnitra Šalgovičem a zákaz rozšiřování Zpráv. V případě, že tyto požadavky nebudou do pěti (5ti) dnů splněny (slovenské zrádce Biľaka, Barbírka) a jestliže pro jejich prosazení nevstoupí národ [...] lid této země pro jejich prosazení nevstoupí do generální stávky, pak vzplanou další pochodně. V Uvědomte si, prosím, ze jsou to možná právě vaši synové a vaše dcery, či vaši sourozenci drazí, kteří se mají změnit v pochodně a že jejich případná smrt bude zaviněna právě vaším postojem životy jsou ve vašich rukou. Můžete se stát vrahy, spasiteli, ale i vrahy. Pracující v ČKD Praha Pracující v ČKD Praha chci upozornit, že jsou mezi námi i jejich děti.

S pozdravem

Pochodeň

P.S. Ale já věřím, že naše národy víc světla potřebovat nebudou"

(Slova zde uvedená kurzívou byla z textu vyškrtána)

Nátlak

Jan chcel vybudiť u spoluobčanov empatie, no svojim činom ich doslova terorizoval. Spomenutím skupiny (pravdepodobne neexistujúcej), ktorá mala v protestoch upálením pokračovať a detí pracovníkov ČKD Praha vytvoril nesmierny tlak.

Mohli by sme namietať, že tento spôsob nie je namieste, no treba si uvedomiť, že Jan iba vyjadril hrozbu utrpenia, ktorá reálne existovala, len ľud si ju ešte plne neuvedomoval alebo na ňu dostatočne nereagoval.

V nasledujúcich hodinách, dňoch, týždňoch, mesiacoch, rokoch a dekádach pri protestoch trpeli ešte mnohí. Celkom priamo na Palachov protest reagoval Jan Zajíc, ktorý sa zapálil mesiac po Janovom pohrebe.

Janovi sa podarilo získať pozornosť ľudí, no tento prístup bol dvojsečnou zbraňou. Mnohí sa sústredili na utrpenie a vlastný strach. Veľa energie sa venovalo na pátranie po členoch pravdepodobne vymyslenej skupiny, na prejavy o živote a lepšej budúcnosti a nie na Janovu výzvu.

Viera v politikov

Koncept nepriamo naznačuje, že Jan niektorým 'reformným' politikom stále veril, aj po podpise Moskovského protokolu, keďže chcel odvolať tých ktorí stratili dôveru ľudí. Toto naznačuje aj list, v ktorom vyzýva, aby si ľudia spomenuli na august. Počas invázie ľudia vyjadrovali podporu politikom a dúfali, že splnia svoje sľuby o slobodnejšom zriadení.

Janove listy ukazujú, že mnohí ani v januári nasledujúceho roku nepostrehli prečo po vojenskej intervencii proti reformám zostali 'reformátori' vo vedení. Nepostrehli, že 'reformátori' slúžili nato, aby upokojili ľud hlásaním, že sa 'nová politika' bude naďalej uskutočňovať. Pritom ale postupné ústupky viedli k normalizácii salámovou metódou kedy sa zo slobôd postupne ukrajovalo. Jan pravdepodobne nevidel spoluúčasť 'reformných' politikov a nijako ju neodsúdil.

Autocenzúra

Ak si pozornejšie porovnáme list a koncept, všimneme si, že slová 'pro svobodu a demokracii v ČSSR' sú zamenené za menej výrazné 'pro naši věc'. Nemôžem sa zbaviť nepríjemného pocitu, že sa jedná o autocenzúru. Akoby Jan nasledoval myšlienkové pochody 'reformátorov' a hovoril si, že ak pôjde s požiadavkami príliš ďaleko, nebudú splnené.

Táto logika je prítomná od začiatku Pražskej jari, kedy sa súčasne hlásala zmena, no tiež sa uisťovali spojenci o večnom priateľstve, kedy sa chcelo ísť až k ľudskej tvári, no nie veľmi rýchlo, aby sa 'veľký brat' nevystrašil. Paradoxom zostáva. že protest proti cenzúre vynecháva práve slová o slobode. No podobným paradoxom je aj viera v 'reformného' komunistu.

Výzva nádeje, tragická odozva

Zvolanie

Protest Jana Palacha bol mnohými vyhláseniami redukovaný na tragický čin z beznádeje, zbytočnú smrť, prípadne samovraždu.

Musíme ale jasne povedať, že Janov čin nebol tragický, ale plný nádeje a viery v schopnosť ľudí snažiť sa o lepšiu spoločnosť. Určite nemôžeme pokladať jeho protest za samovraždu. Jan počítal s možnosťou smrti, ale chcel žiť a to slobodne. Ak pripustíme túto nešťastnú klasifikáciu, budeme nútení hovoriť o všetkých, ktorí vedome riskujú svoje životy pri protestoch proti diktatúre, že majú samovražedné sklony. Tvrdenie, že jeho smrť bola zbytočná, len preto, že jeho požiadavky neboli splnené je tiež značne obmedzené. Jan dokázal napriek cenzúre prehovoriť a jeho výzva sa dotkla mnohých ľudí.

Pohreb

Čo sa naopak za tragické považovať dá, je celková reakcia ľudu, alebo skôr jej absencia. Pred Janovým pohrebom sa rozšírili varovania, že bude zneužitý a tak organizátori apelovali na dodržiavanie pokoja. A poslušní občania poslúchli a nedovolili zneužiť pohreb a nedovolili využiť pohreb a smutne stáli ako sa na pohreb patrí a človeka, ktorý ich žiadal, aby sa prebrali, pasovali za hrdinu a bez odporu ho pochovali.

Pri pohrebe je ticho a pokoj prejavom úcty, no pri pohrebe Palacha tento pokoj nebol celkom namieste. Pokojný pohreb, ktorý aj s odstupom času J. Lederer predstavuje ako ukážku 'disciplíny, kľudu a dôstojnosti' a s ktorým bolo prejavenej toľko spokojnosti sa musel pozdávať najmä vedúcim predstaviteľom. Ľud dôstojne a bez väčších problémov pochoval svetlo nádeje a tichučko, ako poslušné dieťa, odpochodoval do normalizácie.

Tragická je teda v prvom rade všeobecná pasivita, no hlavne fakt, že na túto vlastnosť sme aj s odstupom času hrdí. Ak Palachove spôsoby neboli celkom podľa miestnej filozofie, ľud 'zachránil' čo sa dalo pohrebom, ktorý miestnej filozofii zodpovedal úplne.

Epilóg

Smutnú úlohu v tomto príbehu zohráva aj Janova matka. Janova rodina bola komunistickým režimom priamo poškodená ako mnohé iné rodiny drobných podnikateľov. No Janova matka v roku 1957 požiadala o členstvo v strane, aby jej synovia mohli študovať. Hovoril Jan o svojich postojoch aj s jeho mamou? Cítila Libuše Palachová časť zodpovednosti za podporu režimu, ktorý vytvoril tak neznesiteľnú spoločenskú situáciu?

Tragédia Libuše Palachovej a celého národa sa zďaleka nekončí Janovým pohrebom. V nasledujúcich rokoch prebieha intenzívne lámanie národa zvané 'normalizácia'. Komunistický režim nedal Janovi pokoj ani po jeho smrti. Jeho hrob je spomienkovým miestom a štátna bezpečnosť sa oň patrične stará. Hrob bol sledovaný, neskôr bola cesta k nemu zablokovaná, umelecký reliéf ktorý ho zdobil bol roztavený. Na Janovu mamu bol vytváraný nesmierny tlak, aby súhlasila s premiestneným Janových pozostatkov.

V roku 1973 dáva Libuše Palachová súhlas na exhumáciu a kremáciu tela jej syna. Urna je umiestnená na cintorín vo Všetatoch, no tentoraz bez sprievodu. Spoločnosť nenašla dosť síl, aby zabránila tomuto činu, ktorý sa po tak štandardnom prvom pohrebe vymyká miestnym spôsobom.

Keď Jan horel po druhýkrát, bolo to so súhlasom jeho mamy...

Záver

Príbeh Jana Palach je aj našim príbehom. Niekto by mohol namietať, že '68 nezmeníme, že by sme nemali 'súdiť ťažkú situáciu, v ktorej sme neboli', ľudí ktorých 'dohnal osud' do zložitých volieb. No ak chceme, aby sa podobné situácie neopakovali, musíme sa pozrieť na svetlé a aj na smutné stránky tohto príbehu.

Janovi sa nepodarilo osvetliť ľud a zmobilizovať ho do piatich dní, tak ako si to predstavoval. No podarilo sa mu vytvoriť svetlo nádeje pre jednotlivcov a tiež svetlo ktoré odhalilo chybičky krásy v miestnych obyčajoch.

Vyvstáva teda otázka: ak sa nepodarilo osloviť národ horiacim telom, má zmysel pokúšať sa o to niekoľkými stranami textu? Dá sa taký národ zmeniť? Jednoduchá odpoveď by bola - áno zmenou pasu. Na zložitejšiu si prepožičajme slová V. Havla.

"Naděje prostě není optimismus. Není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl -- bez ohledu na to, jak to dopadne."

Bibliografia

BLAŽEK, Petr, (et. al), Jan Palach 69, Prague, Filozofická fakulta UK v Praze, Togga, Ústav pro studium totalitních režimů, 2009.

LEDERER Jiří, "Jan Palach : zpráva o životě, činu a smrti českého studenta", in Petr Blažek, (et. al), Jan Palach 69, Prague, Filozofická fakulta UK v Praze, Togga, Ústav pro studium totalitních režimů, 2009.

NOVÁK, Miroslav, Du Printemps de Prague au Printemps de Moscou : les formes de l'opposition en URSS et en Tchécoslovaquie de janvier 1968 à janvier 1990, Genève, Georg, 1990.

TIGRID, Pavel, Le Printemps De Prague, Paris, Éditions du Seuil, 1968.

PELIKÁN, Jiří, Ici Prague: L'Opposition intérieure parle, Paris, Éditions du Seuil, 1973.

MANDROU, Robert, Les Sept jours de Prague, 21-27 aout 1968, Paris, Éditions Anthropos, 1969.

Jan Palach
Vytisknout

Obsah vydání | Pondělí 24.1. 2011