Ako každá iná revolúcia, aj táto mala svoje úskalia, podmienky, v ktorých sa zrodila a vyrástla, a aj svojich aktérov. Dnes, keď je riešenie tzv. iránskej otázky prioritou medzinárodného spoločenstva od USA cez Európsku úniu, OSN nevynímajúc, je veľmi dôležité, aby sme sa zastavili a spresnili niektoré fakty, ktoré, žiaľ, v slovenskej tlači chýbajú. Slovensko ako člen OSN a aktívny člen NATO a EÚ má oprávnené ambície byť spolutvorcom zahraničnej politiky týchto zoskupení. Keďže vieme, že nálady verejnej mienky sú dôležitým faktorom v rozhodovaní a usmerňovaní každej politiky v demokratických štátoch, ako aj to, že verejná mienka potrebuje na rozhodovanie objektívne informovanie, tak sa pousilujeme ponúknuť historický pohľad na Irán, vzdialený od stereotypného pohľadu, ktorého sme tu, nielen vďaka médiám, svedkami. Neuveriteľnú 2500-ročnú tradíciu Iránu nemôžeme totiž zúžiť len na posledných tridsať rokov a nemôžeme vonkoncom hodnotiť Irán len na základe jeho vzťahu k Západu, konkrétne k USA a Izraelu.

Počiatky iránskej revolúcie

Zrod revolúcie v Iráne siaha na začiatky 20. storočia, začala sa teda skôr, ako sa rod Al Pahlaví dostal v tejto krajine k moci. Začiatkom prechádzajúceho storočia v Iráne vládla rodina Kagaria, ale severný Irán bol de facto pod priamym vplyvom cárskeho Ruska a jeho južná časť, kde sa nachádzajú naftové polia, bola pod vplyvom koloniálnej Veľkej Británie. Tá doba bola veľmi zložitá ako ekonomicky, tak aj sociálne. Ľudia sa sťažovali u klerikov. Sťažovali sa na ekonomické problémy a na koalíciu feudálov s reprezentantmi ruského a britského vplyvu. Preto pod vedením náboženských hodnostárov vypukla v Iráne v roku 1906 prvá revolúcia, známa pod názvom Al Mašrutía. Bola namierená proti Kagaríovcom a rusko-britskému vplyvu na krajinu. Výsledkom revolúcie sa stala písaná ústava z roku 1906, ktorá určila právomoci kráľa. Reprezentanti revolúcie boli učitelia Al Chomejního. Jednou z hlavných požiadaviek bolo obmedziť vplyv cudzincov v krajine. Konkrétne ruský a britský vplyv. Po prvej svetovej vojne sa zvýšil vplyv Veľkej Británie. Tá v roku 1919 vnútila Iráncom novú vládu pod vedením svojho iránskeho spojenca Wofuk Al Daula, ktorý ihneď podpísal s Veľkou Britániou dohodu. Na jej základe mala Veľká Británia riadiť vojenské a finančné záležitosti krajiny. Samozrejme, náboženskí predstavitelia boli proti tejto dohode a vyvolali protestné aktivity na severe a juhu. Protesty prinútili Wofuka Al Daula podať demisiu, ale Veľká Británia sa nevzdala a vzhľadom na svoj veľký vplyv vnútila krajine ďalšieho spojenca ako predsedu vlády, ktorý sa volal Tabatbai. Tabatbai vymenoval Rida Šaha za ministra obrany. Predseda vlády a minister obrany v spolupráci s Veľkou Britániou obsadili Teherán a uväznili reprezentantov opozície, vrátane predsedu opozičného klubu, v iránskom parlamente. Uväznili aj hlavných predstaviteľov Klerika. Po troch mesiacoch podal Tabatbai demisiu a Rida Šah sa stal predsedom vlády. Viedol prevrat nad Kagarským kráľom. V roku 1926 sa vyhlásil za kráľa, a tým sa začala éra rodiny Pahlavíovcov.

Vplyv druhej svetovej vojny

Počas svojho vládnutia, ktoré trvalo od roku 1926 do roku 1941, sa Rida Šah snažil zaviesť do Iránu mnoho sekulárnych prvkov podľa vzoru Kamala Atatürka z Turecka. Napríklad zakázal niektoré verejné náboženské obrady, zakázal hodnostárom cirkvi nosiť turban, nútil ženy, aby sa nezahaľovali a bol dokonca aj proti piatkovej modlitbe. Zaviedol povinnú vojenskú službu aj pre študentov náboženských škôl. Rida Šah však spáchal samovražednú chybu počas druhej svetovej vojny, keď podporoval Nemecko. Ako je všeobecne známe, spojenci obsadili Irán a Teherán bol v roku 1941 už v rukách spojencov. Veľká Británia zosadila Rida Šaha z trónu a poslala ho do exilu do Talianska. Nezrušila však monarchiu a vymenovala jeho syna Mohameda za kráľa.

Vtedy sa hlavné centrum klerikov v Iráne (Kam) oslabilo, lebo jeho predstavitelia považovali vnútorné inštitučné reformy za prvoradé. Rozpory, ktoré viedli medzi sebou predstavitelia šíitov, tkveli v tom, aké kompetencie má mať Šah. Boli natoľko silné, že v tej dobe nevedeli nájsť riešenie, a tak sa radšej venovali upevneniu vnútornej jednoty cirkvi, než by navonok prejavovali rozpory medzi sebou a odpor voči Šahovi. Vtedy bol Chomejní politickým poradcom najvyššieho predstaviteľa cirkvi a zároveň mal na starosti vnútroorganizačné otázky. A práve to ho brzdilo v jeho politických aktivitách.

Narastajúce napätie

Vzťahy medzi Mohammedom Reza Šahom v Teheráne a centrom islámskej cirkvi v Kame boli teda viac ako napäté. Začiatkom 50-tych rokov, keď chcel vládca Iránu rozšíriť svoje právomoci, bola cirkev zásadne proti. Chomejní ako zástupca cirkvi hovoril, že rozšírenie kompetencií kráľa je začiatkom zrušenia všetkých zákonov a nastolenie neohraničenej vôle kráľa. Cirkev podporovali široké masy, vrátane národných síl, ktoré vtedy pôsobili v Iráne. Pod vplyvom polície sa Šah musel vzdať aspoň dočasne svojho záujmu – zmien v ústave. Bol to úspech pre členov klerika a zároveň motív, aby čo najhlasnejšie vyjadrili svoj odpor k Šahovi. Aj keď boli ostro proti politike Šaha, ukončenie jeho režimu a teda aj monarchie v Iráne nebolo ich cieľom. Vtedy medzi klerikmi neexistoval taký revolučný prúd, ktorý by nastolil danú požiadavku. Časom sa prúd vykryštalizoval pod vplyvom Iránskej ulice, kde boli čoraz častejšie pohyby a fungovalo mnoho malých revolučných skupín sprava doľava. Skrátka, Iránska ulica zrevolučnila cirkev. V roku 1961 sa stal Chomejní najvplyvnejším duchovným mužom v Kame a začal sa čoraz väčšmi politicky prejavovať.

Iránsky Šah chcel oslabiť vplyv náboženských predstaviteľov, a tak navštívil Kam. V prejave pred ľuďmi nekompromisne potvrdil, že chce pokračovať v stopách svojho otca v sekularizácii Iránu a zároveň v záujme oslabenia vplyvu Kamu na šíitov poslal otvorený list reprezentantom tejto islamskej vetvy v irackom Nažafe. Ako je známe, šíiti, druhá najväčšia vetva islámu, majú dve centrá moci: jeden v meste Kam v Iráne a druhý v irackom Nažafe, pričom medzi týmito centrami prevláda súboj, kto má vyšší vplyv na šítov. Šah chcel poslaním listu do Nažafu dať najavo, že uznáva Nažaf ako duchovného reprezentanta šíitov, čo ale provokovalo cirkev v Kame. Začiatkom 60-tych rokov Šah odhadol, že je najvhodnejší čas na ústavné zmeny, ktoré chce nastoliť. Novelizoval zákony o komunálnych voľbách, na základe ktorých byť moslimom už nie je podmienka pre kandidátov, a ani prísaha na Korán nie je dôležitá. Zároveň dovolil ženám kandidovať do volieb.

Večné ťažkosti s cirkvou

Samozrejme, cirkev pod vedením Al Chomejního ostro protestovala. Šah vyzval cirkev, aby sa v záujme verejnosti zaoberala výlučne len otázkami náboženstva a nemiešala sa do politiky. Ale cirkev, ktorá bola revolučnejšia než kedykoľvek predtým, išla do konfliktu. Organizovala masové demonštrácie, ktoré trvali šesť mesiacov, čo nútilo Šáha zrušiť plánované ústavné zmeny. Šah vtedy nebol schopný vidieť rastúci vplyv cirkvi na ľudí, ktorý bol zameraný proti nemu, a navyše aj liberálov a ľavičiarov považoval za úhlavných nepriateľov. Napríklad v dobe, keď iránska tajná služba Safák zatýkala a vraždila stovky až tisícky opozičníkov z ľavicovej strany Tuda, niektoré polomilitantné islámske organizácie pôsobili v Iráne bez veľkých problémov. V roku 1963, keď Irán prežíval ťažkú ekonomickú, sociálnu aj politickú situáciu, vyhlásil Šah tzv. Bielu revolúciu, ktorá obsahovala program poľnohospodárskej reformy a program boja proti negramotnosti, ako aj privatizácie niektorých štátnych majetkov. Súviseli s tým aj novelizácie niektorých zákonov. Aj vtedy bola cirkev proti. Dokonca Chomejní prvýkrát vyhlásil, že cieľ nie je odstránenie vlády, ale Šáha osobne. Demonštrácie v Iráne boli masové a veľmi silné. Preto Šah vyhlásil, že na tieto reformy chce referendum a rozhodol sa navštíviť Kam. Chomejní ale vydal Fatwu (náboženské usmernenie najvyššieho duchovného, záväzné pre všetkých veriacich), na základe ktorej zakázal stretnúť sa so Šáhom, a tak obyvatelia Kamu a náboženskí predstavitelia bojkotovali Šáhovu návštevu. Referendum bolo ale napriek tomu úspešné. Náboženskí predstavitelia preto pokračovali v štrajku. V marci 1963 dal Šah armáde pokyn, aby obsadila najvyššiu náboženskú školu v krajine. Keď začiatkom roku 1963 Šah rozhodol otvoriť veľvyslanectvo Izraela v Teheráne, duchovní predstavitelia pod vedením Chomejního poslali Šáhovi protestný list. Preto 4. júna 1963 Šah prikázal zatknúť Chomejního za jeho politické aktivity a následne na neho uvalil domáce väzenie. Nie však v Kame, ale blízko Teheránu, aby ho oddialil od centra duchovnej moci. Štrajky, ktoré prebehli za prepustenie Chomejního boli úspešné, a tak bol v apríli 1964 Chomejní z väzenia prepustený.

Spoločný nepriateľ

Pozorovatelia, ako aj znalci iránskych pomerov tvrdia, že iránske národne hnutie v 50-tych a 60-tych rokoch spolupracovalo a koordinovalo svoje kroky veľmi dobre a úspešne. Z jednej strany ho viedli liberáli a ľavičiari, a z druhej strany predstavitelia cirkvi. Tá spolupráca pomohla, aby oba prúdy spoznali navzájom nielen pozitíva, ale aj negatíva a nedostatky. Aj keď všetky prúdy politického spektra v Iráne, či to boli liberáli, ľavičiari alebo nábožensky založení predstavitelia, boli jednotne zameraní proti moci Šáha, rozchádzali sa v tom, kto z nich je hybná sila protestov. Každý z nich bol presvedčený, že jeho prúd, a ten druhý je na vedľajšej koľaji. Faktom je, že reprezentanti liberálno – národného hnutia platili vyššiu cenu za protesty, viacerí z nich boli väznení a mučení. Ale faktom je aj to, že výzvy náboženských predstaviteľov mali vyšší vplyv na masy. Ideálnym príkladom na spoluprácu a koordináciu medzi reprezentantmi islámskej cirkvi a liberálmi boli 50-te roky, keď si spolu vytvorili na pôde parlamentu koalíciu a predseda národného frontu Mohammed Mosdek podporovaný predsedom parlamentného klubu islámistov ajatolláh Kašáni podal návrh zákona o znárodnení nafty. To vtedajšia vláda odmietla. Opozícia preto vyzvala Iráncov vyjsť do ulíc a vyhlásili generálny štrajk. Demonštrácie a štrajky v Iráne sa zväčšovali, čo nútilo Šáha vymenovať Mosdeka, ktorý vyhral slobodné voľby na post predsedu vlády.

Kde sa dvaja bijú, USA víťazí

Šah utiekol do Talianska a takmer sa zmieril s prehrou, lenže USA videli v tejto situácii príležitosť na oslabenie pozície Veľkej Británie, a tak sa do celého procesu zamiešali. V auguste 1953 americká CIA úspešne realizovala krvavý prevrat v Iráne a zabrzdila demokratický vývoj v krajine, v ktorej boli liberáli veľmi vplyvní. Odvtedy sa datuje pevný strategický vzťah vládcu k USA. Samotný Šah, ktorý sa vrátil z exilu, priznal úlohu USA a jej predĺženú ruku v prevrate, keď im poďakoval nasledujúcimi slovami: „Za môj trón vďačím Bohu, môjmu národu, mojej armáde, vám, Kermet Rooswelt (zástupca CIA, ktorý organizoval prevrat), ako aj USA.“

Najviac sa z tejto situácie naučil Chomejní. Pochopil, prečo bol prevrat pod vedením CIA úspešný: hybnou silou revolúcie boli elity a tie boli porazené elitárskym spôsobom – prevratom zhora. Revolúcii chýbala ľudová obrana, a tak, ak chcel Chomejní vyhrať vlastnú revolúciu, pochopil, že ju musí preniesť od elít z náboženských centier do ulíc, do univerzít, do podnikov, do ekonomického prostredia a aj do samotnej bašty Šáha, do armády.

Autor je palestinský novinář, žijící od roku 1984 na Slovensku. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO