|
A mal som premiéra, ktorý bol k mojim návrhom vnímavý. Podarilo sa mi nadviazať veľmi dobrý osobný vzťah. V krízových dňoch mal troch ľudí, s ktorými sa radil a s ktorými robil politiku. Patril k nim aj poradca pre politický systém.
Prečo si Michal Horáček a Michael Kocáb vybrali Vás? Ako vedeli, že máte dobré vzťahy s premiérom?
V lete 1989 bolo za Prahou školenie SSM. Z nepochopiteľných dôvodov, dodnes neviem, prečo tam bol aj Michal Horáček. Do Prahy ma viezol autom, po ceste sme si vymenili názory. Horáček mi do týždňa na Úrad vlády priviedol Kocába. Kým prišli, poslali Adamcovi list s návrhom dobrých služieb, že sprostredkujú vláde kontakt s opozíciou. Spýtali sa ma, či by som prijal Jiřího Křižana (ponovembrový tajomník Ministerstva vnútra - pozn. TASR). V ten istý deň sme sa všetci stretli pre Úradom vlády a odovzdali mi materiál pre Adamca s tým, že ak neodpovie, tak informáciu o tomto stretnutí zverejnenia v Slobodnej Európe. Po uplynutí lehoty to skutočne odovzdali na Západ. Deň po odvysielaní som šiel za Adamcom a povedal som mu, že podávam rezignáciu, ale odhovoril ma. Na druhý deň po manifestácii a následnej bitke na Národnej triede mi volal Kocáb, či by sa mohli stretnúť s Adamcom.
Uvažovalo sa v tom čase o potlačení odporu alebo len o tom, akým spôsobom sa zmena uskutoční?
Nezodpovedaná zostáva otázka, ako sa dostali demonštranti na Národnú triedu a prečo tam bol mŕtvy študent. Ak sa v Prahe pozriete na to, kadiaľ šli manifestanti, viete, že nebol problém nevpustiť ich na Národnú triedu. Niekto ich tam pustil, zavrel a usporiadal obuškové hody. Bola to cielená akcia. Svedčí o tom fakt, že pracovníka tajnej služby vydávali za mŕtveho študenta. Nejaké predstavy boli, ale boli nesmierne chybné, nezodpovedali stavu spoločnosti. Čo sa dialo, boli ad hoc reakcie na daný stav. Dodatočne si namýšľame, že šlo o koncepcie. Ale aj ad hoc reakcie boli u rôznych skupín odlišné. Adamcovým problémom bolo to, že on svoju skupinu nemal. V okamihu, kedy Adamec rezignoval z predsedníctva ÚV KSČ a zostal premiérom, sa začal presun riadenia silových zložiek na vládu. Skončilo to tak, že keď sme požiadali tlačového hovorcu ÚV KSČ, aby zverejnil plné znenie Adamcovho prejavu, povedal nám, že to nie je dôležité. Na vláde sme usporiadali vlastnú tlačovú konferenciu. To bol okamih, kedy sa vláda oddelila od ÚV KSČ.
ŠtB mala scenár ako využiť nepokoj v spoločnosti na svoje vlastné ciele?
Nepovedal by som, že to bola ŠtB. Bola to skupina ľudí, ktorí mali vplyv na niektoré štruktúry a na časť ŠtB. Keď je spoločnosť v kríze, tak sa rozkladajú nielen spoločenské organizácie, ale vznikajú frakcie aj v silových zložkách. To isté platí o vtedajšej ŠtB.
Čo chcela dosiahnuť táto frakcia?
"To je veľmi ťažká otázka, na ktorú sa dvadsať rokov usilujem neodpovedať. Spoločnosť by tieto informácie strávila veľmi ťažko, ale ja by som nestrávil škandalizovanie ľudí mojou vinou. Niektorí ľudia si za svoje prednovembrové konanie zaslúžia poriadne vynadať, ale ten, kto prežil čo dokážu médiá pri škandalizácii, nepustí žiadne meno. Ani ja."
Silový variant teda existoval?
Boli návrhy stiahnuť do Prahy ľudové milície, použiť vojenskú silu. Vždy sa objavia jedinci s jednoduchými riešeniami. Ja som vravel, že nie je problém manifestácie rozohnať. Ale keď to urobíte, budete mať do týždňa rožky na lístky. Súboj prebiehal, bol veľmi ostrý, ale nepretiekla ani kvapka krvi.
V publikácii "Pohled ze Strakovky" uvádzate, že "istý poradca" chránil Kocába a Horáčka autoritou svojej funkcie. Prečo?
Lebo to, čo predviedli bolo fantastické. Nebolo zvyčajné, aby disent komunikoval so štátnymi orgánmi. Nepochybujme o tom, že existovali skupiny ľudí, ktoré týmto kontaktom chceli zabrániť. Predstava, že by si to nevšimli štátne orgány, ktoré na dialógu nemali záujem, je naivná. Bolo potrebné zariadiť, aby Kocáb a Horáček neboli zadržaní, aby im nebol zabavený majetok. A dialóg bol potrebný.
Rozklad systému bol spôsobený globálnou situáciou, ale o nenásilný prechod sa zaslúžili elity?
Dá sa povedať. Keby to šlo bez medzinárodných súvislostí, tak by to režim ešte päť rokov vydržal. V Prahe sa moc odovzdáva spravidla nekrvavo. Ale vždy to musí niekto zariadiť. Na strane vlády to bol v prvom rade Adamec. Mal obrovské šťastie, že som bol uňho. (smiech)
Kedy si ľudia vo vedení strany a štátu uvedomili hĺbku prichádzajúcich zmien?
Hĺbku krízy si neuvedomoval poriadne nikto. Druhá vec je, že množstvo ľudí vnímalo udalosti v ZSSR ako nástup kontrarevolúcie a ako vonkajšiu záležitosť. V auguste 1989 som sa stretol s americkým hradčanológom a ten mi vravel, že zmeny budú u nás o päť rokov. Dynamiku zmien v roku 1989 a rozpad ZSSR nikto neočakával. Nikto. Základnou požiadavkou disidentov bol dialóg. Lenže dostali moc.
Existovali scenáre vývoja? Alebo boli transformácia a privatizácia len okamžitým riešením?
Pripravenosť ľudí na Prognostickom ústave (Václava Klausa, Vladimíra Dlouhého a Valtra Komárka) bola daná tým, že boli odhodlaní a že mali kontakty. Keď sa pozriete do iných postsocialistických krajín, tak vidíte, že transformačný koncept bol v podstate rovnaký. Nevznikal v Prahe, ale na Medzinárodnom menovom fonde a vo Svetovej banke. Je to koncept chybný. Nezodpovedal pripravenosti spoločnosti a politickej kultúre. Politici, ktorí vyrastali po 17. novembri, tieto divoké formy transformácie pokladajú za samozrejmé. Ťažko sa dokážu preorientovať. Pre nich je politika podnikanie.
Kto prišiel prvý s myšlienkou, aby bol Václav Havel prezidentom?
Ľudia ako Pavel Tigrid s touto myšlienkou pracovali dlhodobo, ale ako prvý s tým verejne prišiel Kocáb. Na vláde sme sa spoločne s OF (prítomní boli Havel aj Adamec) dohodli, že spoločným kandidátom na prezidenta bude Adamec a s tým sme sa rozišli. Lenže na nočnom zasadnutí vedenia OF Kocáb navrhol, aby sa stal prezidentom Havel a OF to schválilo. Keď mi ráno priniesli stanovisko a požiadavky na nových ministrov, Adamec rezignoval. Videl, že situáciu nemá pod kontrolou.
Chcel byť Havel prezidentom? Bol na to pripravený?
Jednoznačne.
Ako vznikala Adamcova vláda 15:5?
Nešťastná vláda 15:5 sa pokladá za hrubú chybu. Chyba to bola, ale rozhodne nie hrubá. Základným problémom bola obrovská časová dynamika. Keď Adamec zostavoval vládu 15:5 požiadal opozíciu, aby mu dala návrhy. Nedostal nič. Druhá strana sčasti nebola pripravená ponúknuť svoje návrhy do vlády a sčasti to pokladala za provokáciu. Chybou bolo, že sme to nezverejnili. Keď bola vláda vyhlásená, stali sa dve veci. Adamec odletel do Moskvy, kde mu Gorbačov sľúbil, že sa s ním separátne stretne. A prebehla tlačovka, na ktorej podpredseda vlády informoval o jej zložení. Adamec mu kládol na srdce, aby uviedol, že sú to prvé zmeny a ďalšie budú nasledovať. Nezaznelo to. A Gorbačov Adamca neprijal.
Existuje dobrá cesta ekonomickej a spoločenskej transformácie?
Vyprofilovali sa dva modely transformácie. Jeden sovietsky, ten sa realizoval aj v Československu. Existuje aj druhý model - čínsky. Systém narazil v 70. rokoch na svoje vývojové možnosti. Vytvoril ho Stalin v chudobnom Rusku, kde anarchia vyžadovala tvrdé riadenie a starostlivé umiestnenie zdrojov. Keď sa sovietska spoločnosť stala zložitou a ubudlo ľudí so Stalinovým prehľadom, musel systém naraziť. Vtedy začal ZSSR stagnovať a Čína prišla s ekonomickou reformou. Dnes je tridsať rokov nepretržite najdynamickejšie sa rozvíjajúcou krajinou. Nedokážem odpovedať, ale keď spomenuté modely porovnáme, tak čínsky sa javí byť lepším.
To by ale znamenalo pretrvanie obmedzenej slobody...
To je otázka, či je možný demokratický socializmus. Vyskúšali sme si to pár týždňov v roku 1968 a neviem, či by sa podarilo ten systém udržať. V roku 1989 tá otázka nestála. Je pravdou, že verejnosť a elity nechceli demokratický socializmus. Aj keď podľa výskumov v období novembra si väčšina ľudí želala zachovanie socializmu. Aj Havel vravel, že zostaneme pri socializme. Ale to bolo veľmi krátke obdobie okolo 17. novembra.
Bola hospodárska terapia šokom uvážená?
Povedal by som, že je malý zázrak, že sme to vôbec prežili. V okamihu, keď končilo Československo tak v rámci rozpadajúcej sa RVHP končil odbyt aj pre zbrojárstvo a zbrojná výroba bola cielene zlikvidovaná. Slovensko nesie dodnes daň za hlúposť politikov, ktorí uvoľnili tie trhy pre iné zbrojárske firmy zo Západu. Keď sa dostanú do ekonomickej krízy USA, ktoré dnes majú vnútorný dlh deväť biliónov dolárov, tak to s nami neskutočne otrasie. Nemáme rezervy. A to v podstate všetky postsocialistické krajiny okrem Ruska.
Boli to Mečiar s Klausom, ktorí spôsobili rozpad federácie, alebo to bola systémová nevyhnutnosť?
Mečiar a Klaus boli v podstate jedinými, ktorí prinášali do politiky nejakú koncepciu. Ich koncepcie boli odlišné, kompromis bol nemožný. Jeden pracoval so zachovaním federácie, druhý s transformáciou a obaja počítali s možnosťou rozdelenia. Ako prienik bolo možné len rozdelenie. Verejnosti sa nikto nepýtal, lebo tá bola zásadne proti. Chýbala organizácia, ktorá by reprezentovala záujem udržať Československo. Okrem toho nesmieme zabudnúť na faktor privatizácie. Nie je jedno, či sa privatizuje z jedného centra alebo z dvoch. To, čo sa udialo v období privatizácie, je pre niektorých ľudí historicky nenapodobiteľná príležitosť.
Je nevyhnutné, aby v čase, keď je na predaj takmer celý štát, sa to udialo korupčným spôsobom?
Za prvé nie je nevyhnutné všetko privatizovať. Ale ak sa to už stane, neviem si predstaviť, aby sa štátni úradníci na takom divadle nechceli
reklama
podieľať. Navyše, ak doba pokladá takéto rozdeľovanie za mravné a účelné. Korupciu by sa podarilo utlmiť, keby sa v prvých štádiách vytvorili podmienky, že je neprijateľné, aby sa štátni úradníci podieľali na privatizácii.
V čom boli cesty privatizácie v Česku a na Slovensku podobné a odlišné?
Mečiarova a Klausova koncepcia sa líšili v jednej veci. Mečiar sa koncentroval na vytváranie národných ekonomických elít. Jedným z dôvodov, prečo proti nemu vystupovalo množstvo ľudí doma aj v zahraničí, je, že nepustil isté finančné skupiny do privatizácie na Slovensku. Po páde Mečiara prebehla doprivatizácia, respektíve reprivatizácia, ktorá už mala črty Klausovho modelu.
|
