My občania Slovenskej republiky...

Za čo Svätopluk a ani Cyril s Metodom nemôžu

12. 9. 2006 / Miroslav Tížik

Je možno za sviatočný deň považovať aj prvý septembrový deň? Pôvodne prvý školský deň, ktorý sa zmenil na rozpačitý deň voľna, na ktorý sa najviac tešia najmä školopovinné deti, pretože nemusia ísť do školy.

Už štrnástykrát si pripomíname 1. septembra štátny sviatok -- Deň ústavy Slovenskej republiky. Otázkou však je, či je tento deň pre občanov Slovenskej republiky dňom slávnostným, tým mimoriadnym dňom, ktorý ich napĺňa tými povznášajúcimi, spolupatričnosť a nádej vytvárajúcimi pocitmi. Vlažnosť, s akou verejnosť pristupuje k tomuto štátnemu sviatku, veľa prezrádza o charaktere vzťahu občanov k štátu a k ústave, ktorá je týmto sviatkom oslavovaná. Tej ústave, ktorá je základným a zakladajúcim zákonom republiky. Ľahostajnosť občanov voči sviatku ústavy je obrazne, akoby zrkadlom ľahostajnosti ústavy k budúcnosti slobody, práv, spravodlivosti a potrieb občanov. Ona vlastne na občanov myslí až v poslednom rade. Najskôr myslí na národ, duchovné odkazy, ku ktorým akoby mimochodom pripojí odkaz na menšiny, aby na záver skromne spomenula aj slovo občan.

Od národa k občanovi

Už od prvých návrhov Ústavy Slovenskej republiky, šitej horúcou ihlou pri rozpade federácie, sa rozpútali diskusie o jej charaktere medzi zástancami národného a občianskeho princípu. Dodnes sa z prívržencov občianskeho prístupu k ústave a charakteru nášho štátu pravidelne vyjadruje pravdepodobne len Miroslav Kusý. No ani kritici v čase vzniku nemohli predpokladať, čo všetko nacionálno-tradicionalistickým charakterom poznačený dokument umožní. Nedalo sa predpokladať, že domýšľavé sebauspokojenie z veľkosti národnej a kultúrnej tradície uspí v obyvateľoch Slovenskej republiky občanov. Bližší pohľad na základné idey a princípy ústavy ukazuje, že tento najvyšší zákon štátu nie je tým, čo by občana napĺňalo občianskou spolupatričnosťou, nádejou a túžbou po spravodlivosti. A už vôbec nie hrdosťou.

Že je to zákon, naplnený duchom príťažlivým pre ľudí bez rozdielu pôvodu, národnosti alebo svetonázoru. Na to, aby sa ústava stala zdrojom nádeje v lepší život a možností sebarozvoja jednotlivca, obsahuje až priveľa princípov, ktoré namiesto otvorenej spoločnosti slobodných a rovnocenných občanov vytvára spoločnosť rozkúskovanú do skupín a kategórii.

Namiesto vízie dobrej spoločnosti, akú chceme vytvoriť, sa odvoláva na neurčité a v hmle historických dezinterpretácií ukryté udalosti a odkazy z minulosti. Na druhej strane to, čo už preambula ústavy veľmi nástojčivo ukazuje je, že oslavuje privilegovanosť jedného národa a jednej tradície ako zdroja legitimity aj vôle pri vzniku ústavy a republiky. Už niekoľko rokov môžeme sledovať národnostné a svetonázorové konflikty medzi skupinami občanov, ktoré sa odvolávajú na veľmi podobné princípy, aké sú obsiahnuté aj v texte Ústavy Slovenskej republiky. Preambula, ako vyjadrenie najvšeobecnejších ideí ústavy, názorne ukazuje hierarchiu, v akej sú rôzne skupiny a tradície deklarované za zdrojom politickej vôle v štáte. "My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, ... teda my občania Slovenskej republiky ....".

Aj keď je známe, že ústava, podobne ako ani štát, nevznikla ako prejav vôle tých, na koho vôľu sa text ústavy odvoláva. Ani po pätnástich rokoch od jej prijatia sa veľmi nediskutuje o dôsledkoch, ktorými jazyk a idey ústavy formujú našu každodennosť a tvorbu zákonov. Pravdepodobne nie je náhoda, že jazyk rozlišovania a skupinovej prináležitosti, aký obsahuje Ústava Slovenskej republiky, ovládol od vzniku samostatnej republiky aj veľkú časť verejného a politického života. Národnostná neznášanlivosť, urážanie a dehonestovanie sa na základe príslušnosti k nejakej skupine sa udržiava ako trvalá súčasť politického života. Postupne sa, dokonca s odvolávaním na odkaz v ústave zmienených tradícií, presadila legislatívna dominancia jedného náboženského vyznania vo vzťahu k iným presvedčeniam a svetonázorom.

Cirkevníci a tí druhí

Je až udivujúce, ako bez diskusie, protestov a odporu verejnosti zmenila Slovenska republika za niekoľko rokov svojej existencie svoju podstatu. Deklarovaná ideologická a náboženská neutralita štátu zakotvená v ústave (Čl. 1.1) či ďalších článkoch (12.2), podľa ktorých nikoho nemožno na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia "poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať", sú obchádzané odvolávaním sa na iné ústavné články a samotnú preambulu. Zlomom medzi deklarovanou neutralitou štátu a štátu ako nástroja náboženskej socializácie sa stal rok 2000. Prijatím Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a neskôr postupným prijímaním čiastkových zmlúv so Svätou stolicou o duchovnej službe v ozbrojených silách a o katolíckom vzdelávaní došlo k ďalšej úrovni triedenia obyvateľov na Slovensku, tentokrát podľa náboženského vyznania.

Štát prijatím Základnej zmluvy zvýhodnil jednu skupinu občanov (katolíckych veriacich), keď medzinárodnou zmluvou legitimizoval princípy odporujúce samotnej ústave, napríklad článku 24.3, ktorý definuje nezávislosť cirkví a náboženských spoločností, ich činnosti a vyučovania náboženstva od štátnych orgánov. Základná zmluva so Svätou stolicou a z nej vyplývajúce čiastkové zmluvy ústavne nadradené národným zákonom totiž nie sú len deklarovaním vzťahov medzi štátom a cirkvami. Štát týmito medzinárodnými zmluvami na seba prebral záväzky financovať a podporovať činnosť a aktivity jednej, na Slovensku najväčšej, náboženskej skupiny. Katolícka cirkev je štedro financovaná pri svojej misii medzi vojakmi, policajtmi a inými príslušníkmi ozbrojených zborov. Financované z verejných zdrojov sú aktivity formujúce deti a mládež v katolíckom duchu na všetkých typoch škôl. Vo verejnom školstve môžu pôsobiť len tí učitelia, ktorých na to poverí cirkev, teda možnosť pracovať na určitých pozíciách vo verejnom sektore je podmienená vierovyznaním. Na verejných vysokých školách existujú fakulty a študijné odbory, na ktoré nie je možné sa prihlásiť, ak nemáte správne, teda katolícke vierovyznanie a ktorých akademické slobody sú obmedzované cirkevným právom a zásahmi predstaviteľov cirkvi.

To, že aj časť ďalších registrovaných cirkví v Slovenskej republike pristúpilo (či skôr sa nechali vtiahnuť alebo sa ulakomili) na podobné dohody so štátom, nič nemení na tom, že ich právna sila ako národných dohôd je nižšia ako zmluvy so Svätou stolicou a na skutočnosti, že sa rovnakým spôsobom podieľajú na vytváraní neobčianskeho charakteru republiky. Komukoľvek môže napadnúť otázka, čo má s týmto vývojom Slovenskej republiky spoločné ústava? Odpoveď môže byť dvojaká. Po prvé - text a idey ústavy nemajú mravnú silu a presvedčivosť, aby mohli slúžiť ako nástroj na odstránenie takéhoto prelínania štátu a náboženstva. A okrem toho je veľká časť štátno-cirkevných aktivít, podobne ako aj množstvo agendy štátnych inštitúcii, legitimizovaná práve odkazom na cyrilo-metodskú a veľkomoravskú tradíciu Slovenskej republiky, ktorá je deklarovaná aj v preambule ústavy. Verí niekto predstave, že by Cyril a Metod snívali o kňazoch v uniformách a o kaplnkách na policajných staniciach?

Bez menšiny nie je väčšina

Spoločnosť je u nás až priveľmi sekularizovaná, aby kvôli náboženstvu vznikali vážne konflikty. Náboženstvo v súčasnej inštitucionalizovanej podobe pretrvalo predovšetkým ako zdroj politickej moci a finančných príjmov pre úzky okruh vyvolených. Skutočným sudom pušného prachu je nacionalizácia ústavy. Presnejšie, kategorizovanie občanov podľa národnej a etnickej príslušnosti. Občiansky princíp ako predpokladaný základ politického života v spoločnosti spochybňuje štvrtý oddiel ústavy (články 33 a 34) vymedzujúci práva národnostných menšín a etnických skupín a článok o ochrane národného povedomia Slovákov.

Ústavným vytvorením špecifickej skupiny občanov, podobným spôsobom ako v preambule ústavy, sa Slovenská republika deklaruje a potvrdzuje ako štát nie reprezentujúci a združujúci slobodných občanov, ale štát vytvorený z viacerých národných a etnických skupín. Všetci sú v prvom rade príslušníkmi národa, až na poslednom mieste, presne tak, ako je to v preambule ústavy, sú občanmi. Zadefinovaním menšiny zároveň ústava vytvára väčšinu. Pridelením špecifických práv zviazala ústava časť svojich občanov do kazajky ich etnicity. Disciplinovaním a zoskupovaním občanov na etnickom princípe sa štát zbavil nepríjemnej konkurencie v podobe politicky slobodného občana s vlastnou predstavou a vôľou formovať charakter spoločnosti. Vytvorením kategórie menšiny sa ústava obracia chrbtom voči všetkým ľuďom z krajín z celého sveta, prenasledovaných, utečencov, prisťahovalcov, ktorí sa ako jednotlivci, bez možnosti sa združovať so svojimi rodákmi, rozhodli žiť na Slovensku a prijať jeho občianstvo. Na občanov pochádzajúcich z Bangladéša, Bolívie alebo Nórska ako na možných rovnoprávnych občanov, a tým pádom aj nositeľov politickej vôle, ústava a ani jej preambula nerátala.

Nešťastné a pričasté narábanie s pojmom národ v ústave sa zásadne mení vzťah k štátu zo strany takých národností, akými sú napríklad Rusíni, Židia alebo Rómovia. Ich sa v podstate pozitívne netýkajú časti v článku 7a o ochrane a podpore národného povedomia a kultúrnej identity Slovákov, napriek tomu, že ich predkovia tu žijú storočia. Vznešene znejúca formulácia "Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou." Dvojnásobne týmto ústava ubližuje tým ľuďom, ktorých etnikum sa nemôže hrdiť vlastným štátom. Dáva im pocítiť, že sú bez vlasti a materskej krajiny. Taktiež vylučuje zo svojej tradície príslušníkov iných etník a národov, ktorí sa narodili na území súčasnej Slovenskej republiky, považujú túto krajinu za svoju vlasť, sú nositeľmi zvykov a kultúry nášho regiónu, len sa nedokážu považovať za Slovákov. Práve skupinám, ktoré boli najviac postihnuté vysťahovalectvom a nemôžu sa dovolávať materskej, na národnom princípe vytvorenej krajiny, týmto ľuďom dáva naša ústava najavo, že ich kultúrne a národnostné špecifiká pre Slovenskú republiku nie sú dôležité.

Nacionalizáciou jazyka ústavy vzniká na Slovensku podhubie pre nacionalizáciu politiky aj kultúry a potláča sa jedno z najdôležitejších dedičstiev našich predkov. Že územie súčasnej Slovenskej republiky bolo tradične územím pluralitného spolužitia kultúr, národností, životných štýlov a jazykov, ktoré len v spoločnom premiešavaní a ovplyvňovaní dali charakter našej krajine. Táto časť ústavy vylučuje z okruhu podporovaných aj tie neslovenské tradície, ktoré sú zdrojom slovenskej identity. Vylučujú všetkých tých, pre ktorých, aj napriek ich odlišnej národnosti, je Slovensko domovom alebo krajinou pôvodu. Práve toto dedičstvo plurality, spolužitia v rôznorodosti, podobne ako ideály osvietenstva, humanizmu a pluralitnej demokracie, ktoré boli v posledných dvoch storočiach mysliteľmi na Slovensku kultivované, sa z ducha ústavy vytratili. To, čo ústava vytvorila, je rozmazaný obraz väčšiny. Väčšiny, ktorá je bez vlastností, neopísateľná a bez tváre. Text ústavy nedáva najavo, čo je cieľom a ideálom občanov Slovenskej republiky.

Nová predstava štátu

Takáto podoba ústavy sa na Slovensku prijala rýchlo, ľahko, bez širšej diskusie. A teraz sa inšpirujeme jej obrátenosťou do minulosti. Ľahostajnosť, ktorej nás naučila sa prejavila aj vo veľmi vlažnom záujme o diskusie o Európskej ústave. Hoci sa nenašla podoba spoločnej ústavy pre Európu, vzniklo množstvo iniciatív a hnutí, ktoré chcú dať spoločnosti nový impulz a novú predstavu jej usporiadania. Okrem toho aj rast neznášanlivosti, či už nacionalistickej, rasovej alebo náboženskej, viedol viacerých intelektuálov z celého sveta, aby navrhli predstavu nového charakteru štátu v 21. storočí. Francúz Jean Baubérot, Mexičan Roberto Blancarte a Micheline Milotová z Kanady, aj v súvislosti so 100 výročím prijatia laického charakteru štátu vo Francúzsku, navrhli v decembri minulého roku Deklaráciu o laicite pre 21. storočie. Za cieľ svojej iniciatívy považujú vytvorenie celosvetového hnutia, ktoré by sa snažilo o zavedenie nových, otvorenejších a nediskriminačných princípov moderných štátov. Aj na základe napätí s modelom laicity, aký existuje vo Francúzsku, navrhujú nový model laicity, ktorý by bránil rovnako potláčaniu náboženských práv zo strany iných vier alebo aj neveriacich, ako aj potláčaniu práv neveriacich zo strany rôznych náboženstiev.

Samotný pojem laicita, ktorý je nosným princípom deklarácie, je do slovenského jazyka zložité jednoznačne preložiť. Najbližšie mu významovo zodpovedá asi slovo neutralita. Význam francúzskeho pojmu laicité, z ktorého vychádza označenie laicita alebo laickosť, je v tomto význame možné rozumieť ako druh náboženskej, svetonázorovej a politickej neutrality štátu. Od konca minulého roku bola spustená celosvetovú kampaň na podporu deklarácie. Hoci nemá podpísanie deklarácie žiadny záväzný charakter, jej význam je predovšetkým morálny a etický. Deklarácia navrhuje nový spôsob uvažovania o tejto téme a zároveň je pokusom meniť vzťah k politike zmenou osobného vzťahu k fungovaniu spoločnosti. Ten, kto sa rozhodne podpísať deklaráciu, vyjadruje svojím podpisom podporu a súhlas s princípmi a hodnotami, ktoré obsahuje. Hlavným cieľom deklarácie je vyvolať diskusiu o laicite (neutralite) štátu a jej dôsledkoch. Zároveň je rozširujúcim a čiastočne aj alternatívnym návrhom voči princípom, na ktorých v súčasnosti stojí väčšina západných demokratických spoločností.

Na Slovensku môžu byť práve princípy tejto deklarácie tým, čo dokáže svojím duchom naplniť vyprázdnenú diskusiu o charaktere nášho štátu a o princípoch, ktoré sú nosnými v texte existujúcej ústavy. Môže byť pomôckou, aby sa stala Slovenská republika krajinou všetkých jej občanov bez rozdielu a zároveň, aby bola krajinou, v ktorej môžu všetci jej občania vidieť svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. Aby mohla byť ústava slobodne prijímaná občanmi, musí obsahovať také princípy, ktoré dajú všetkým občanom nádej, že môžu sami a bez obmedzení spoluvytvárať svoju budúcnosť. Autori deklarácie za základ úspechu považujú, ak bude jej myšlienkové posolstvo prijaté čo najväčším počtom ľudí. Lebo práve tí dajú novú, otvorenejšiu tvár súčasnému svetu. Pripojením sa občanov Slovenskej republiky k vznikajúcemu hnutiu sa môže prejaviť ich vôľa v širokom prúde hlasov ľudí z celého sveta. Deklarácia je vhodným začiatkom a vzorom aj pre Slovensko, aby prešlo z rétoriky národných a tradičných náboženských princípov na princípy občianstva. Je šancou, aby sa ústava stala nielen zdrojom zákonov, ale aj zdrojom pocitu sviatočnosti. Je vhodným smerovníkom na ceste k filozofii textu, uvedeného slovami My občania Slovenskej republiky...

Autor je sociológ a pedagóg FiFUK

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Vytisknout