Václav Klaus sa vždy vyznačoval dogmatizmom, vášnivo a zaujato predávaným, teda neschopnosťou vnímať hlasy ostatných. Je pravdou, že svojimi názormi vždy vystupoval z davu. To mu však zabezpečovalo jeho učenie, ktoré bolo buď pre verejnosť neznáme, alebo stálo bokom. O to srdnatejšie sa on k nemu primkol. On sám ani štipkou neprekonal svoje učenie a dogmy svojich obľúbených neskonalých autorít Misesa, Buchanana, Hayeka a iných. Takmer všetky jeho názory a články sú iba variáciou ich učenia, vlastná myšlienka je postrádaná. Neznalosť publika, hlavne v ekonomických teóriách, mu zabezpečuje učenosť.

Václav Klaus nemá rád katastrofické scenáre. To však neplatí v oblasti národných záujmov. Obhajoba národných ideí sa tak ostro vymyká z jeho ekonomicko-spoločenského spektra sveta. Národné idey ho viedli k neprivatizácii socialistických molochov strategickým zahraničným partnerom na začiatku 90. rokov. Dôsledky sú všeobecne známe

Klaus má medzi určitou intelektuálnou elitou vytvárajúcou verejný názor trochu prekrútenú povesť a zlý imidž. Z ministerského a premiérskeho obdobia sa na neho viaže viacero nepravdivých fám vytvárajúcu prekrútenú mediálnu povesť. Dve z nich: Prvá, Klaus je považovaný za strojcu tunelovania v českých zemích. Avšak počiatkom všetkého tunelovania bolo vytvorenie Fondu národného majetku, čomu sa on všetkou silou bránil -- podobne ako teraz Ústave. FNM znamená totiž prevedenie majetku štátu z výkonnej moci štátu - ministerstiev, na nikým nespravované moc zákonodarnú, teda zbavenia priamej politickej zodpovednosti za majetok štátu. Boli tak preťaté priame vlastnícke vzťahy, ktoré ešte nikdy neviedli k poctivému a ziskovému hospodárenia. Druhá, Klaus je síce zarytý ekonomický liberál, ale ako premiér presadzoval opozičnú keynesiánsku hospodársku politiku. Tá bola/je založená na umelo nízkej nezamestnanosti (prezamestnanosti) a tzv. "lacných" peniazoch, teda vysokej inflácii, vedúcej k mäkkým úverom, a k následnému šafáreniu a vysokému zadlženiu. Vysokú infláciu rázne stopla v roku 1997 ČNB. Ráznosť znamenala prudký nárast nezamestnanosti a pokles rastu HDP. Vina sa hodila na Klausovu neochotu k reformám a premiérom sa stal guvernér ČNB. Avšak razantná antiinflačná politika je v učebniciach ekonómie (amerických) považovaná za veľkú chybu -- práve pre spomínané fakty, v Česku je chápaná za hrdinstvo.

Späť k Ústave. Väčšina Európanov si uvedomuje nutnosť sprehľadnenia vzájomných vzťahov a ich hlbšieho zakotvenia. Európsky národ síce neexistuje, ale určitá európska identita v porovnaní s USA, Indiou, Čínou a inými subkontinentmi existuje. Zakotviť túto odlišnosť, tvorenú preferovaním a zdôrazňovaním iných životných hodnôt a princípov a pravidiel správania, je žiadúce. Prečo je však šitá tak historicky horúcou ihlou? Prečo sa text vypracoval tak unáhlene, nedalo sa času voľným verejným a i právnym diskusiám? Práca chvatná, málom platná. Prečo predkladaný text je jedine správny, jedine možný kompromis? Kompromis koho s kým?

Súčasnej diskusii chýba bližšia optika nad textom Ústavy ako apel na národné city. Napríklad nevylučujú niektoré články z druhej a tretej časti? Prečo tretia časť obsahuje toľko konkrétnych pasáží o ekonomickej politike? Iba kvôli chvále o vyváženosti socialistickej a liberálnej politike, schopnosti politikov za každých okolností dosiahnuť kompromis? Nie je to kočkopes? Kto to posudzoval? Nie je začlenenie princípov hospodárskej politiky do nadradenej nemennej Ústavy nedemokratickým krokom? Francúzi sa rozčuľujú a búria nie nad stratou národných práv, ale nad prílišným zakotvením liberálnych ideí, ktoré povedú k demontáži Európou v dejinách jedinečne vybudovaného sociálneho štátu, štátu najhumánnejšieho, ktoré ľudské dejiny poznajú. Vo Francúzsku sa referendum o Ústave skôr mení na plebiscit o arogancii politickej a ekonomickej moci, a bezmocnosti voči nej, o nevôli zakotviť vlastnými hlasmi do života. Konzistentné francúzske názory sú dostupné aj v českých prekladoch na www.vulgo.net.

Jedným z hlavných argumentov proti je praktická nezmeniteľnosť Ústavy (vyžadovala by si rovnaký rituál ako schvaľovanie). To sa v krátkodobom horizonte môže javiť ako nástroj stability, avšak v dlhodobom horizonte to môže byť pôsobiť prekážajúco. Napríklad vezmime dnes často diskutovaný liberálny pracovný trh. V Charte základných práv, v článku II-92, sa zakazuje detská práca. To je nepochybne jeden z výdobytkom modernej spoločnosti. Stanovuje sa, že minimálny vek prijatia do zamestnania nemôže byť nižší ako minimálny vek ukončenia povinnej školskej dochádzky. Vylučuje to brigády, "trvalé" brigády? Trh práce bude musieť ale reagovať na dynamické zmeny v ekonomikách: rastie medzinárodná konkurencia, lacnejšie ekonomiky vytlačujú chudobné, ľudia odmietajú tzv. podradné práce, tie vykonávajú občania z chudobnejších štátov, stále viac ľudí je bez práce, rodičia poberajú sociálne dávky: Ak doma deti môže upratovať a umývať riad, nie je vhodné, aby to vykonávali za úplatu a pomohli tak rodinnému rozpočtu? Prečo by mali dostať šancu občania iných národností? Ak nie sú doma zneužívaní, prečo by mal byť v oficiálnej práci zneužívaní? Nemôže strnulosť Ústavy spôsobiť chudobou občanov Únie? Či národné štáty si po svojom upravia povinnú školskú dochádzku? Je to právo nemenné alebo možno ľahko obísť? Koľko podobných bodov Ústavy obsahuje? O koľkých sa občania dozvedia? Koľko ich má jednoznačnú zreteľnú interpretáciu?

K akému kvalitatívnemu posunu vedú diskusie iniciované námietkami Klausa? Neodvádza diskusia vrcholových politikov o ich jedinečnom dieťati občanov od hlbšieho poznania textu Ústavy? Hlavnou nepísanou výzvou súčasných politikov je spolupodieľať sa na úžasných historických aktoch a zapísať sa osobne do dejín. Budovanie Európy im spadlo z nebies. Chvatnosť prípravy a schvaľovania Ústavy je vedená nedočkavosťou vidieť vlastné mená v análoch učebníc. Občania konajte - naplňte historickú výzvu súčasnej generácie politikov! Klaus, na rozdiel od väčšiny európskych politikov, sa do dejín už zapísal v minulosti.