Efektívne členstvo možno definovať ako schopnosť konkurencie v najširšom zmysle slova. Pre nové členské krajiny predstavovala Európska únia vo všeobecnosti dve výzvy. Prvou je Lisabonská stratégia, ktorá vytvára potrebu "horizontálnej" koordinácie ekonomických, sociálnych a environmentálnych politík pod vlajkou "trvalo udržateľného rozvoja". Druhou výzvou je princíp subsidiarity či decentralizácie, ktorý sa doteraz tiahne od Maastrichtu ako požiadavka viacúrovňového riadenia -- tento princíp zase vyžaduje zásadnú reformu verejnej správy, "vertikálnu" koordináciu. Po vyriešení politickej a ekonomickej koordinácie tieto dve výzvy spolu so sociálnou predstavujú pre krajiny strednej a východnej Európy obrovské ťažkosti. Možno ich charakterizovať ako potrebu konformných spoločenských kapacít EÚ. Sociálne kapacity však môžu byť vytvorené len správnou sociálnou konsolidáciou či europeizáciou krajín strednej a východnej Európy.

* * *

Sociálne výzvy sú ešte väčším problémom pre sociálnych demokratov z tohto regiónu. Paradoxom je, že stredo- a východoeurópske politické strany, hlavne sociálnodemokratické, doteraz veľa hovorili o rešpektovaní západných sociálnych hodnôt a normatívov EÚ (Sociálna Európa, Lisabonská stratégia a pod.), no zatiaľ v praxi konali podstatne inak. Presadzovali v zásade neoliberálnu politiku, ktorú im diktovali, radili a navrhovali také medzinárodné organizácie, ako sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond či v súčasnosti OECD. Dôvod je zrejmý. V 90. rokoch tieto krajiny potrebovali tvrdý ekonomický krízový manažment, ktorý zruinoval systém verejných služieb a erodoval verejný sektor ako celok. Po krátkom období rýchleho hospodárskeho rastu zrazu padli späť do dobre známych ekonomických neduhov, ako sú problémy s platobnou bilanciou a rastúce medzinárodné zadlženie spôsobené globálnou recesiou a pretrvávajúcimi domácimi nedostatkami. Zároveň, pretože išlo o krajiny pristupujúce k EÚ, prijali princípy Únie, ktoré neboli schopné či (do istej miery) ochotné implementovať. Tieto krajiny uplatňovali Washingtonský konsenzus alebo sledovali americký sociálny model, a pritom vzývali európsky sociálny model. Preto boli pre nich všetky idey a princípy Únie príliš "ľavicové", niekedy považované verejnou mienkou, dokonca aj ľavicovými stranami, za nadmerne iluzórne. Rástol rozdiel medzi pravicovou i ľavicovou vládnou politikou a očakávaniami verejnosti, no pod tlakom všeobecnej ekonomickej nutnosti nebol rastúci rozdiel dosť veľký na to, aby otvoril ľavicovo-pravicovú alternatívu. Neprišlo ešte k situácii, v ktorej by boli politiky EÚ implementované tak vážne, aby vytvorili v otázkach sociálnej konsolidácie dostatočne veľký kontrast medzi ľavicou a pravicou.

* * *

Tento kontrast však bol vypracovaný aj z pohľadu politiky. Paralelne s prípravou Lisabonskej stratégie sa v 90. rokoch objavoval nový trend, ktorý nástroje štátu blahobytu považoval za funkcie pre trvalo udržateľný rozvoj. Poukazovalo sa na pozitívnu spätnú väzbu medzi štátom blahobytu a ekonomickou efektívnosťou, keďže najlepšou sociálnou politikou je plná zamestnanosť. Tento trend sa stal mainstreamom západnej sociálnej demokracie. Rovnaká zmena nastala vo "filozofii" Svetovej banky s publikovaním správy "Štát v meniacom sa svete" v roku 1997. Táto zmena sa však ešte nepociťovala v politike medzinárodných peňažných inštitúcií voči novým demokraciám. Sčasti je to pochopiteľné, pretože krajiny strednej a východnej Európy nedávno reprodukovali rovnaké ekonomické problémy, len "na vyššej úrovni". Syndróm je teda ten istý, menia sa len symptómy. Sú omnoho menšie či slabšie. Poľsko je modelovým prípadom, pretože bolo prvým úspešným príkladom v polovici 90. rokov a prvou krajinou, ktorá krátko po roku 2000 padla opäť do krízy. Vo všeobecnosti, sociálny vývoj bol doteraz "nehumánny" či "antisociálny" kvôli rozpočtovej diktatúre, ktorú na krajiny uvrhli medzinárodní tútori a domáca požiadavka ekonomického krízového manažmentu. Kontrast medzi lojalitou voči EÚ a neoliberánou praxou existoval počas celého obdobia demokratizácie a teraz dosiahol kritický bod. Ako už bolo povedané, bod obratu je dvojitý: spoločné požiadavky vstupu do EÚ a sociálna konsolidácia ukazujú tým istým smerom. Na druhej strane, stále tu máme neoliberálne praktiky, ako je drastické (no ešte vždy nie plné) presadzovanie pravidiel súkromného hospodárstva a ruinovanie verejného sektora s verejnými službami. Príprava na členstvo v EÚ vo finančnej oblasti -- ako je príprava na zavedenie eura -- odďaľuje prípravy na členstvo v EÚ v sociálnej sfére, čo by bolo odpoveďou na sociálne výzvy Únie.

Tento rozpor bol do značnej miery nevyhnutný, pretože reagovanie na ekonomické výzvy EÚ odporovalo sociálnym výzvam. Únia samotná však túto kontradikciu nerozpoznala. Zatiaľ však požiadavky, ktoré sa "doma" považovali za normálne funkcie komplexnej trhovej ekonomiky a spoločnosti, v spoločnostiach strednej a východnej Európy boli brané za "luxus". Je to opäť pochopiteľné, lebo západné spoločnosti prešli v posledných rokoch sociálnymi nepokojmi vyvolanými programami znižovania výdavkov štátu a z pohľadu Západu sa rovnaká vec očakávala od nových členov, takže ich programy šetrenia boli považované za normálne. V skutočnosti také neboli. V dobre fungujúcej spoločnosti s vysokým životným štandardom nástroje šetrenia výdavkov nezruinujú normálne schopnosti spoločnosti a nebránia ani jej ďalšiemu vývoju. No v nestabilnej spoločnosti v procese zmeny, kde dve tretiny spoločnosti v transformačnej kríze stratili a základné funkcie verejných služieb ešte poriadne nepracujú, spôsobujú finančné reštrikcie veľkú škodu vytvárajúcim sa spoločenským kapacitám. Nakoniec, teraz si stačí tento rozpor všimnúť. Hlavnou otázkou je, či môže byť po formálnom vstupe do Únie prekonaný alebo nie. V tom druhom prípade bude vývoj v strednej a východnej Európe dotlačený do slepej uličky alebo na "grécku cestu".

* * *

Za rastúcou nespokojnosťou populácie spôsobenou nedokončenou či chýbajúcou sociálnou konsolidáciou bol ďalší proces, ktorý vytváral pre vstup do EÚ priame politické následky. Na vstup a spĺňanie požiadaviek Lisabonskej stratégie ešte podstatnejšie bolo, že slabá spoločnosť a všetci jej vynárajúci sa aktéri boli vylúčení z prístupového procesu, ktorý prebehol nad ich hlavami. Nemožno viniť len vlády krajín strednej a východnej Európy, že z prístupového procesu vylúčili sociálnych a teritoriálnych aktérov. Toto vylúčenie bolo do značnej miery nevyhnutné kvôli ich slabosti a kvôli koncentrácii malého množstva expertov vo vládnych úradoch. Aktéri neboli dobre informovaní a dostatočne pripravení na to, aby asistovali pri rokovaniach. Boli fragmentovaní a celý čas navzájom v konflikte. Skutočnosťou však ostáva, že predvstupové rokovania viedli len vlády stredo- a východoeurópskych krajín. Ba čo viac, s absolútne nepotrebným tajnostkárstvom a výlučnosťou, poskytujúc len pár biednych informácií ex post dokonca aj parlament. Toto vylúčenie či zanedbávanie viedlo k odcudzeniu sa populácie procesu, či prinajmenšom jeho vnímaniu ako "záležitosti elity". Obrovské problémy to spôsobilo vtedy, keď musela byť populácia "zavolaná späť" do prístupového procesu, keď sa kľúčovou pre efektívne členstvo stala sociálna kapacita. Monopol centrálnej vlády vo veciach EÚ zapríčinil "prístupový demokratický deficit", ktorý sa odlišoval od zvyčajného štrukturálneho demokratického deficitu v Únii. Tento špeciálny, no dlhodobý demokratický deficit je dnes hlavnou prekážkou efektívneho členstva. Tvrdím, že nasledujúce obdobie bude zložitejšie ako často kritizované predvstupové. Čím skôr tieto nové problémy rozpoznáme, tým lepšie. Môžeme sa totiž potom chopiť novej úlohy sociálnej mobilizácie. Napokon, vyjednávajúce elity zabudli na veľmi dôležitú podmienku úspešného, efektívneho členstva -- na vypracovanie národnej stratégie v Európskej únii. Otázky sociálnej mobilizácie pre efektívne členstvo a vypracovanie národných stratégií sa stali hlavnými bojiskami aj pre súťaž politických strán.

Autor sa zaoberá transformačnými procesmi v krajinách strednej a východnej Európy.