Na politickom dne

O tom prvom nemá na tejto stránke význam obsiahlo písať. A ak, tak iba preto, lebo doteraz nie je jasné, či sa vôbec samotná SDĽ dokázala poučiť zo svojich hrubých chýb, ktorých sa dopustila od volieb v roku 1998 do volieb v roku 2002. Napriek kritickej situácii, do ktorej sa dnes ČSSD dostala, je v tejto chvíli pre slovenskú ľavicu oveľa dôležitejšie poznať vývoj, ktorým prešla česká sociálna demokracia od roku 1990 až do Zemanovho volebného triumfu. V prvých slobodných voľbách sa totiž sociálni demokrati príliš spoliehali na svoju medzivojnovú minulosť, ale história sa nezopakovala. ČSSD bola bezvýznamnou stranou, ovládanou starčekmi, ktorí nostalgicky spomínali na zašlú slávu a Alexandrovi Dubčekovi nedokázali odpustiť, že im v roku 1968 neumožnil stranu oficiálne obnoviť. Stojaté vody rozhýbal až príchod Miloša Zemana.

Populárny politik

Zeman bol v čase svojho príchodu do ČSSD síce "nezaradený" politik, ale zďaleka to nebol neznámy muž. Do povedomia užšej verejnosti sa dostal už pred rokom 1989 svojou činnosťou v pražskom Prognostickom ústave. Novembrová revolúcia otvorila tomuto mimoriadne nadanému politikovi úplne nové možnosti, ktoré on dokázal na sto percent využiť. Za krátky čas sa stal jedným z najznámejších predstaviteľov Občianskeho fóra a svojimi zásadovými postojmi významne prispel k jeho neskoršej kryštalizácii. Už vtedy sa zviditeľňoval aj kontroverznými témami, akou bola napr. "pomlčková vojna" o nový názov federatívneho štátu Čechov a Slovákov. Dokonca vtipy sa rozprávali o jeho čiernych prognózach ekonomického vývoja v ČSFR, ktoré sa vyplnili rovnako ako jeho varovania pred kupónovou privatizáciou, ktorá bola príčinou jeho definitívneho rozchodu s Václavom Klausom.

Charizmatický ľavicový líder

V každom prípade bol z Miloša Zemana vo chvíli, keď sa stal "radovým členom ČSSD" (ako on rád zdôrazňuje), ideálny politický líder. Bol dostatočne známy a možno povedať, že medzi potenciálnymi ľavicovými voličmi aj populárny. Mal bohaté politické skúsenosti, bol (a stále je) vynikajúci rečník. Nebál sa byť kontroverzný, ale na pozadí kontroverznosti ukazoval svoju zásadovosť, primeranú nekompromisnosť, neochvejnú vernosť svojim hodnotám a cieľom. Navyše ČSSD v Zemanovi získala schopného stratéga s dostatočnou znalosťou techniky moci. Ale predovšetkým bol M. Zeman politik s jasnou víziou, ktorý mal vždy presnú predstavu nielen o budúcnosti svojej strany, ale aj spoločnosti vôbec. A túto víziu dokázal nielen dôveryhodne podať, ale za ňou aj neochvejne kráčať. Samozrejme, istou výhodou pre neskoršieho českého premiéra bol aj fakt, že ako poslanec žil nielen "pre politiku", ale aj "z politiky" -- bola jeho hlavným zamestnaním, takže sa jej mohol naozaj naplno venovať.

Skutočný tím

ČSSD sa pod Zemanovým vedením stala v prvom rade vnútorne zmodernizovanou a dynamickejšou stranou než pred jeho nástupom do predsedníckej funkcie. Odstránením "starej gardy" sa stala príťažlivejšou pre ľavicovú verejnosť. M. Zeman odmietal akékoľvek zlučovanie: viaceré malé ľavicové straničky postupne "pohltil" . Vždy v nich našiel niekoľkých schopných ľudí, ktorým ponúkol vzájomne výhodnú spoluprácu v rámci ČSSD a ostatnú robotu už vykonali zaňho. Zeman nikdy nebol sebec: vytváral okolo seba dostatočný priestor na sebarealizáciu aj pre iných ľudí a o niektorých sa takmer otcovsky staral. Aj v tejto veci pritom postupoval nesmierne systematicky a strategicky: presadzoval Buzkovú, schopnú a peknú ženu, aká vo vedení ľavicovej strany nesmie chýbať, ale aj Stanislava Grossa, mladého, sympatického a veľmi slušne vystupujúceho muža, ktorý bol príkladom toho, že strana berie účasť nižších ročníkov na jej politike veľmi vážne. S radikalizáciou pravicovej (a vládnucej) Občianskej demokratickej strany (ODS) sa naozaj opozične radikalizovala aj ČSSD, ale nikdy to nebola radikálnosť bez obsahu. Strana vedela v každej chvíli každému voličovi jednoznačne povedať, čo v tej-ktorej oblasti chce a bude presadzovať. Zeman pritom nikdy nestrácal zo zreteľa, kto je hlavný politický súper, a to dokonca ani v čase tzv. opozičnej zmluvy s ODS.

Zásadovosť

Rozhodujúcim momentom bol potom vnútorný rozklad Klausovej strany, ktorý do značnej miery odhalil to, pred čím roky M. Zeman verejne varoval. Naplnenie jeho "čiernych" prognóz bolo významným faktorom na získanie si širokej dôvery voličov najmä preto, lebo Zeman o nich hovoril v čase, keď to nebolo vôbec populárne. Nielen že tak vyvrátil obvinenia z prázdneho populizmu, ale dokázal svoju zásadovosť. Jeho vládnutie je potom už ďalšou kapitolou, ktorá je pre slovenskú ľavicu zatiaľ neaktuálna, ale zo strategického hľadiska si obdiv zaslúži napríklad obmena vládnej zostavy, ktorou v "polčase" nahradil neperspektívnych politikov, ktorých nechal urobiť nepopulárne opatrenia, perspektívnymi náhradníkmi. To je čosi, čo SDĽ absolútne nezvládla, hoci jej ministri mali nízku či žiadnu dôveru verejnosti aj pre nepopulárne opatrenia, ktoré Dzurindova vláda v do roku 2001 urobila.

Poučenie pre slovenskú ľavicu

Slovenská ľavica je dnes v podobnej situácii ako ČSSD pred vyše desiatimi rokmi. Horšia je však v tom, že nezačína od nuly, ale z mínusu. Znovu získať stratenú dôveru je vždy ťažšie než budovať ju od začiatku. Voliči sa presvedčili, že v najdôležitejších otázkach ľavica nedokázala robiť zásadne inú politiku než pravica, preto ju dnes považujú za nepotrebnú. Niežeby boli spokojní s terajšou vládou, ale ľavicu tak, ako ju poznajú, nepovažujú za alternatívu.

1. Toto nedokáže zmeniť žiadna strana s ľavicou v názve. Zmenia to len konkrétni ľudia, ktorí si svojou prácou, svojím prístupom získajú dôveru, že naozaj "chcú a vedia, ako na to". Nový líder pre slovenskú ľavicu môže vzhľadom na súčasné podmienky vyrásť iba v nestraníckom prostredí, napr. študentský vodca, verejný oponent voči vláde v niektorej z reforiem na odbornej báze, lokálny alebo regionálny politik, občiansky aktivista v nejakej konkrétnej oblasti. Samozrejme, to si vyžaduje čas, taký verejne uznávaný človek "nevyrastie" v priebehu jedného-dvoch rokov.

2. Pracovať pre oživenie ľavice znamená profilovať sa takto vo svojom okolí a vo svojom profesijnom prostredí. Počet ľudí nespokojných s pravicovou vládnou politikou rastie, a dokonca aj počet takých nespokojencov, ktorí majú predstavu o alternatívach. Slovenská ľavica bude onedlho nevyhnutne potrebovať nestranícku platformu (možno občianske združenie, neformálne združenie, možno nadáciu), na ktorej títo ľudia budú môcť spolupracovať. Treba mať na pamäti, že mnohí z týchto ľudí sa nepovažujú za vyslovených ľavičiarov, deklaratívne ľavicová platforma im teda nebude vyhovovať.

3. V istom momente bude táto platforma schopná formulovať politický program a jej aktivisti sa sami rozhodnú, že chcú vstúpiť do straníckej politiky. Tento proces bude trvať niekoľko rokov a nemožno ho umelo urýchliť. Komplikovať ho bude aj nedostatok finančných zdrojov, lebo väčšina z tých, ktorí sa k nim dostali v mene SDĽ v nedávnej minulosti, ich nie sú ochotní "investovať" do projektu, v ktorom by nemali významný vplyv. Ďalšou komplikáciou bude postupné pravicové "glajchšaltovanie" a vymývanie mozgov, ktorého sme svedkami už dnes, a problematický prístup do médií. To všetko sa bude dať prekonať, ale nepôjde to rýchlo.

4. Ak má byť obnovená ľavica dlhodobo úspešná, bude potrebovať ľudí, viac-menej kopírujúcich profil Miloša Zemana. Bez podobného lídra sa na nohy nepostaví. Nová ľavicová strana, nech už sa bude volať a nech už vznikne akokoľvek, bude musieť byť schopná dať adekvátny priestor takémuto vodcovi, minimálne na začiatku. Príklad Smeru je špeciálne z tohto hľadiska tiež veľmi poučný. Nová ľavicová strana bude pritom potrebovať seriózny program, vyplývajúci z jasnej nielen politickej, ale najmä civilizačnej vízie, ktorá bude musieť reflektovať globálne megatrendy.

Vývoj na celom svete dokazuje, že koketovanie s pravicovými hodnotami a politickými nástrojmi k dlhodobému úspechu ľavicu neprivedie. Obnovená slovenská ľavica teda bude musieť byť predovšetkým a za každých okolností ľavicová. Lebo tá doterajšia v tomto smere úplne zlyhala.