Aká je situácia v ekonomickej a sociálnej súdržnosti v rámci samotnej EÚ? Disparity v domácom produkte a v zamestnanosti sa v rámci EÚ za posledných desať rokov, najmä od polovice 90. rokov zmenšujú. V rozmedzí rokov 1994 až 2001 (údaje za roky 2002 a 2003 správa ešte nespracovala) bol rast HDP v najchudobnejších krajinách (v novej terminológii EÚ tzv. konvergenčných krajinách -- Írsko, Španielsko, Grécko, Portugalsko) o 1 percento vyšší ako priemer EÚ, pri súčasnom raste zamestnanosti (s výnimkou Grécka) a produktivity. Stále však pretrvávajú veľké ekonomické rozdiely medzi jednotlivými krajinami a regiónmi. Tento fakt sa pripisuje štrukturálnym nedostatkom, ktoré sa nepodarilo odstrániť.

Pretrvávajúce disparity, ako sa konštatuje, pramenia z rozličného "vybavenia" regiónov v oblasti ľudských zdrojov, sociálneho kapitálu, inovácií a stavu životného prostredia. Aby regióny prekonali ekonomické zaostávanie potrebujú byť konkurencieschopné. Konkurencieschopnosť determinujú dva súbory podmienok. Prvý predstavuje dostatočná úroveň infraštruktúry (doprava, telekomunikácie, energetické siete, dobré environmentálne technológie) a ľudský kapitál (vzdelaná pracovná sila). Druhý súbor podmienok spočíva v tom, že v rámci novej, na vedomostiach založenej ekonomiky musia mať jednotlivé regióny a krajiny kapacity pre inovácie, ako aj pre efektívne využívanie už existujúceho know-how a technológií. Ako konštatujú autori, problém pretrvávajúcich disparít je dnes naliehavejší ako predtým práve v súvislosti z rozšírením únie.

***

Zaujímavým momentom štúdie je podčiarknutie jednej dôležitej, ale často opomínanej skutočnosti. Tou je na prvý pohľad banálny fakt, že na sociálnu súdržnosť majú vplyv najmä jednotlivé "národné" makroekonomické politiky a nie iba regionálna politika EÚ. Dôležitá časť správy (Part 2) sa preto zaoberá vzťahom medzi "národnými" verejnými výdavkami a regionálnym rozvojom. Verejné výdavky na úrovni členských štátov sú, samozrejme, oveľa vyššie ako zdroje z EÚ fondov. To znamená, že ich potenciálny vplyv na ekonomickú a sociálnu súdržnosť je oveľa väčší. Dôležitá je aj skutočnosť, že hoci politika verejných výdavkov nie je vo väčšine prípadov zameraná na konkrétne lokality a je v geografickom zmysle plošná, priamo ovplyvňuje vývoj disparít a súdržnosti medzi regiónmi.

Ako sa v správe konštatuje, európsky sociálny model, ktorý tvorí základ identity EÚ je hlavnou koncepciou vyrovnávania rozdielov v príjmoch a v životných príležitostiach. V roku 2001 išlo až 40 percent rozpočtových výdavkov krajín EÚ na sociálnu ochranu a ďalších 24 percent na školstvo a zdravotníctvo.

Aký je trend vývoja verejných výdavkov? Na sledovanie vývoja verejných výdavkov sa používajú dva základné ukazovatele: vymedzujú sa ako percentá z HDP a ako podiel z celkových rozpočtových výdavkov. Vo všeobecnosti sa dá pozorovať v priebehu posledných rokov celkový mierny pokles verejných výdavkov. Poklesli tak administratívne výdavky, ako aj výdavky na verejné služby vrátane výdavkov na sociálne programy. V rokoch 1995 -- 2001 poklesli predovšetkým výdavky na sociálnu ochranu (administratívne náklady aj sociálne dávky), a to o 1 percento HDP -- výdavky na zdravotníctvo a školstvo zostali nezmenené. Podiel výdavkov na sociálnu ochranu, školstvo a zdravotníctvo sa v pomere k celkovým výdavkom zvýšil z 59 percent na 64. Výdavky na sociálnu ochranu v pomere k celkovým rozpočtovým výdavkom vzrástli vo všetkých krajinách okrem Holandska, Fínska a Švédska, kde zostali pod úrovňou roku 1995. Výdavky na zdravotníctvo v pomere k HDP vzrástli všade, s výnimkou Luxemburska, Rakúska a Fínska.

Sociálne výdavky v rokoch 1995 -- 2001 v priemere nerástli, ale naopak, poklesli o 1 percento HDP v situácii, keď populácia starne a počet dôchodcov narastá. Bolo to čiastočne spôsobené znížením nezamestnanosti, ale najmä tým, že sa prejavuje vplyv neoliberálnych politík -- škrtať sociálne výdavky všade tam, kde sa to len dá. Jednotlivé krajiny sa v tomto ohľade opäť líšili -- napríklad v Nemecku, Grécku a Portugalsku sociálne výdavky vzrástli. Poučenie pre Slovensko: napriek neoliberálnej ideologickej ofenzíve výška výdavkov na sociálnu ochranu, zdravotníctvo a školstvo v EÚ v princípe výrazne neklesá a dokonca mierne vzrastá spoločne so vzrastom HDP. To, že sa prerozdeľovanie udržuje na pomerne vysokej úrovni, je vnímané autormi správy pozitívne -- verejné výdavky sú podľa nich účinný nástroj na vyrovnávanie regionálnych rozdielov a posilňovanie súdržnosti. V tomto svetle sa ako deviácia môže javiť ekonomická politika súčasnej slovenskej vlády a radikálne reštriktívna náplň jej "reforiem".

***

EÚ má jednu dlhodobú východiskovú makroekonomickú dilemu. Zdá sa, že existuje určité napätie medzi tzv. Paktom stability a rastu (ktorý bol zavedený v období vytvorenia jednotného menového priestoru EMU -- známe "maastrichtské kritériá") a politikami ekonomickej a sociálnej súdržnosti. Zámerom Paktu stability a rastu, dieťaťom ekonomického neoliberalizmu, je zaviesť fiskálnu disciplínu ako permanentnú črtu ekonomík EÚ. Jednou z dôležitých podmienok paktu je napríklad udržiavanie rozpočtového deficitu pod úrovňou 3 percent HDP. Takto stanovené podmienky do výraznej miery oberajú štáty o manipulačný priestor pri spúšťaní rozvojových politík (napríklad stimuláciou dopytu, investíciami do regiónov, atď.) a aj v období hospodárskej recesie permanentne tlačia na škrtanie výdavkov tak, aby sa dosiahla rozpočtová rovnováha.

Ekonomická teória však hovorí, že v období recesie je rozpočtový deficit dobrý pre zamestnanosť a znižovať deficit, respektíve nástojiť na jeho znížení v takomto období nie je dobrá myšlienka. Ekonomická teória tiež definuje priamu závislosť medzi nezamestnanosťou a infláciou. Nižšia nezamestnanosť, znamená vyššiu infláciu a naopak. V rámci Paktu stability zabudované mechanizmy však tlačia na nízku infláciu, tým nepriamo majú za následok vyššiu nezamestnanosť. Napätie medzi opatreniami Paktu stability a snahou odštartovať ekonomický rast je veľmi reálne. Nedávne rozhodnutie Nemecka a Francúzska, krátkodobo porušiť fiskálnu disciplínu stanovenú Paktom stability bolo spôsobené pociťovanou nevyhnutnosťou národných vlád rozpočtovými výdavkami dolaďovať výkyvy v ekonomickom cykle.

Autori tretej správy o ekonomickej a sociálnej súdržnosti na jednom mieste otvorene poznamenávajú, že v sledovanom období sa ovocie z Paktu stability a rastu neprejavuje:

"Je málo vedomostí o následkoch fiskálnej konsolidácie pre rôzne regióny a sociálne skupiny. Keď poklesli pôžičky, fiskálna konsolidácia viedla k redukcii úrokov. To, bohužiaľ, zmrazilo potenciálne voľné finančné zdroje, ktoré by sa mohli použiť na ďalšie sociálne a rozvojové programy. Vyvinul sa tlak aj na celkovú úroveň výdavkov a jeho výsledkom bola celková redukcia verejných výdavkov v pomere k HDP. Prísnejšie hospodárenie malo údajne pozitívne vplývať na zlepšenie kvality verejných programov. Otázkou však zostáva, či kvalitnejšie programy skutočne vyústili do efektívnych politík regionálnej súdržnosti. V krátkodobom výhľade fiskálna disciplína môže brzdiť ekonomickú aktivitu, čo je v neprospech slabých regiónov. (...) Pravdepodobne iba v dlhodobej perspektíve stabilné makroekonomické prostredie Paktu stability vytvorí podmienky, ktoré budú napomáhať rast. Všetky regióny môžu z toho prosperovať, hoci v súčasnej recesii sa to neprejavuje."

Nová ekonomika, založená na inováciách a komunikačnej technológii, na ktorú sa orientuje EÚ v rámci tzv. lisabonskej stratégie, má perspektívu. Nová, na vedomostiach založená ekonomika v princípe spôsobuje rast produktivity a rast HDP. Z hľadiska stratégií podnikov sa však nedá povedať, že inovácie sú bezproblémovou cestou k vyššej produktivite a vyššiemu zisku. Namiesto lepších produktov firmy môžu zvyšovať svoj zisk vyrábaním falošného účtovníctva. Najpálčivejší problém, spojený so stratégiami podnikov, súvisí najmä so znižovaním počtu zamestnancov. Treba si uvedomiť, že v súčasnosti v priemere až 70 percent všetkých nákladov na produkciu tvoria náklady na pracovnú silu. Najmä v období recesie prehĺbenej diktátom makroekonomickej disciplíny je tlak na zvyšovanie produktivity prepúšťaním reálnou stratégiou firiem.

***

Správa nezabúda na ľudské práva a sociálny štát. Konštatuje sa v nej, že ekonomický rozvoj musí ísť ruka v ruke s bojom proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Podpora sociálnej inklúzii a boj proti diskriminácii, píše sa, sú kľúčovými nástrojmi podpory zamestnanosti a zvyšovania životnej úrovne zvlášť vo vidieckych oblastiach a malých obciach. Zabezpečenie komplexnej podpory najviac marginalizovaným a ohrozeným skupinám (ako sú etnické menšiny alebo osoby s nízkym vzdelaním) je dôležité pre celkové zachovanie životnej úrovne a sociálnych vymožeností v EÚ.

No problém je ten, že nielen pomoc pre najchudobnejších, ale aj preteky v inováciách a konkurencieschopnosti vyžadujú peniaze. Reštriktívne neoliberálne národohospodárstvo však tieto peniaze skôr neposkytuje, ako poskytuje. Bude zaujímavé, ako sa s touto dilemou EÚ vyrovná.

Autor je sociológ

Tretiu správu o ekonomickej a sociálnej súdržnosti nájdete >

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO