Ísť vláde po krku

Hneď v úvode svojho expozé český expremiér odbúral základný mýtus, že Slovensko je krajina špecifická, a teda nijaká analógia s inými štátmi neprichádza do úvahy. "Slovensko je krajina ako každá iná. Nie ste ani pupok sveta, ani periféria," zdôraznil. Ak vezmeme do úvahy, že Česko a Slovensko spája dlhé obdobie existencie spoločného štátu, vyznieva Zemanovo tvrdenie nanajvýš logicky. Na Slovensku sa neúspech ľavice v porovnaní s Čechami často ospravedlňuje nevybudovanou tradíciou. "Je to všeobecná ilúzia," oponoval Miloš Zeman. "ČSSD mala začiatkom deväťdesiatych rokov okolo 5 percent a s tým dieru do sveta neurobíte. Ľavý blok mal vtedy okolo 13 percent a napriek niektorým názorom ČSSD s ním odmietla vstúpiť do koalície. O pár rokov neskôr mala ČSSD aj Ľavý blok po 13 percent a v roku 1998 ČSSD vyhrala voľby. KSČM mala stále 13 percent."

V roku 1993 sa v sociálnej demokracii vytvorilo hnutie, ktoré hovorilo o potrebe zmeny. "Začal sa spor medzi konsenzuálnym a konfliktným prístupom. Konsenzuálna časť hovorila, že to bude robiť rovnako ako ODS, ale sociálne únosnejšie. Niečo ako ODS s ľudskou tvárou. Druhý prúd (vrátane mňa) hovoril, že to budeme robiť inak, ale musíme povedať ako. Nebudeme len kritizovať." Z toho vzniklo povestné heslo nového vedenia z roku 1993 -- ísť vláde po krku. "Malo to výhodu: zaryje sa pod kožu a je ľahko zapamätateľné. Je síce omylom pripisované mne, ale už dávnejšie ho použil podpredseda britských labouristov."

Tu sa jasne začal profilovať tzv. konfliktný štýl politiky Miloša Zemana. Ako sa neskôr ukázalo, veľmi úspešný. Jeden z predchádzajúcich lídrov ČSSD Drobeček presadzoval skôr stratégiu založenú na konsenzoch: "Čo keby ste nám dali nejaké miestečko? To by nám urobilo dobre a tých našich pár poslancov by hlasovalo s vami. Prinajhoršom by sme kritizovali kravatu a košeľu predsedu ODS." Ako poznamenal bývalý predseda ČSSD, nemožno sa čudovať, že sociálnu demokraciu takmer nikto nevolil. Ak existovali dve podobné strany, ľudia volili radšej "kováře" ako "kovaříka".

Bývalý predseda českej vlády postavil svoj príspevok do diskusie o pozícii sociálnej demokracie na teórii konfliktu. Základ úspechu tvorí razantná politika a správne cielená kritika. Dôsledkom snáh o dosiahnutie konsenzu podľa jeho názoru je, že ľavica vystupuje iba ako umiernená odnož pravice. Práve preto sa politik nemôže páčiť každému. Ani tieto slová nie sú na míle vzdialené od slovenskej reality. Keď vezmeme do úvahy, že v ostatných parlamentných voľbách mnohí slovenskí voliči uprednostnili pred sociálnou demokraciou práve stredopravú SDKÚ, je na mieste otázka, kde sa stala chyba. Ak chce ľavica naozaj osloviť, nemôže ustavične tvrdiť: Chceme robiť to isté, čo oni, len trochu inak, sociálnejšie. Potom nie div, že slovenský občan v reáli nevidí rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Strany, ktoré sa s obľubou pýšia prívlastkom sociálnodemokratická, musia v prvom rade ponúknuť vlastné riešenia ekonomických, sociálnych a politických problémov. Ľavica musí do slovenskej politiky čím skôr priniesť celkom inú víziu spoločnosti, postavenú na celkom iných hodnotách, aké vyznávajú konzervatívci či neoliberáli. Vedomie, že takémuto programu by netlieskal Ivan Mikloš ani Ľudovít Kaník, by malo byť skôr povzbudením než odrádzajúcim faktorom. "Keby ma volil podvodník Viktor Kožený, asi by som sa pýtal sám seba, čo robím zle," dodal Zeman.

Priznajte si: slovenská ľavica nemá osobnosti

Rovnako brilantne bývalý šéf ČSSD zmietol zo stola aj miestami až absurdne pôsobiace výhovorky, ktorými si mnohí sami pre seba ospravedlňujú vlastné chyby. Vyhlásiť, že za neúspech sociálnodemokratickej politiky na Slovensku môže nejednotná pravica a neprajní novinári, je prinajmenšom alibistické. Je to, ako povedať po prehratom hokejovom zápase, že zlý súper nás nenechal vyhrať. "Ubezpečujem vás, že to bude konkurencia robiť vždy. Vždy sa vás bude snažiť zlikvidovať."

Skutočný problém tkvie podľa Zemana v samotnej ľavici a v jej neschopnosti presadiť sa. Ako svojho času povedal, "jediný, kto môže poraziť sociálnych demokratov, sú sociálni demokrati". Miloš Zeman veľmi razantne a bez okolkov pomenoval aj z jeho pohľadu kľúčový kameň úrazu, na ktorom sociálna demokracia na Slovensku stroskotáva. Je ním chýbajúca osobnosť. "Slovenská ľavica nemá osobnosti. Priznajte si to, vy ich nemáte." Dobrý politik by mal podľa neho najprv niečo riadiť, napríklad obec, samosprávny kraj alebo firmu. "Kandidujte na starostov, primátorov a potom sa ukáže, čo je za vami." Ak je niekto populárny umelec alebo dobrý vedec, nie je to ešte zárukou, že vie robiť politiku. Osobnosť nie je ani človek, ktorý vyhráva ankety obľúbenosti. Podľa českého expremiéra "osobnosť má hrany, osobnosť zraňuje".

Zničte spojencov

Miloš Zeman sa nevyhol ani téme nejednotnosti ľavicových strán. "Čím viac je sociálnodemokratických strán, tým je sociálna demokracia slabšia," vyhlásil. Ocenil iniciatívu Mladých sociálnych demokratov, ktorí sa na rozdiel od svojich starších kolegov dokázali spojiť. Jedným z prvých krokov povestnej zemanovskej stratégie bolo zničenie konkurencie vo vlastných radoch. "Ak máme byť konkurencieschopní, nemôžeme mať armádu roztrieštenú na niekoľko strán." Po zničení všetkých vnútorných súperov sa Miloš Zeman zameral na ďalšie ľavicové politické strany alebo skôr straničky. "Bolo treba dať schopným funkcionárom týchto strán posty u nás. Nijaké lukratívne, pretože sme boli opozičná strana. Ponúkli sme zodpovednú prácu a prácu na programe." Takto zlikvidovali Stranu ľavého bloku, Stranu demokratického socializmu, Stranu zelených, Stranu priateľov piva, Nezávislú erotickú iniciatívu a ďalších. "Pokušenie byť partikulárnou stranou je veľmi silné. Takéto malé strany však nemajú komplexný program. V tomto zmysle má všeľudová strana význam. Dôraz ochrany menšín je lepší, ak ste schopní pomôcť všetkým menšinám."

Vo vzťahu ku konkurencii bývalý český premiér varoval pred strachom z Roberta Fica, ktorý pramení z nedostatku sebadôvery niektorých politikov. "Vyvarujte sa politikov, ktorí trpia pocitom menejcennosti, pretože je to smrteľná choroba," zdôraznil. Je to svojím spôsobom paradox, pretože na Slovensku sme si skôr zvykli počúvať ustavičné varovania pred priveľkými ambíciami a nie pred ich nedostatkom. Žeby mali niektorí slovenskí politici naozaj strach, že ich niekto zatieni svojimi schopnosťami?

Koaličný partner alebo úhlavný nepriateľ?

V roku 1998 mali českí sociálni demokrati teoretickú možnosť uzavrieť koalíciu s komunistami a mať tak 101 hlasov, čo Miloš Zeman odmietol. Pri tejto príležitosti citoval Mečiara, ktorý svojho času definoval tri stupne nepriateľov: nepriateľ, úhlavný nepriateľ a koaličný partner. "Koalícia by sa skôr rozpadla, ako by začala poriadne fungovať. Malé strany by nás vydierali."

"Ďalšou úlohou bolo zlikvidovať Sládka." Vyhlásil teda, že "republikáni sú v skutočnosti sociálni demokrati, len majú na čele šialenca". Odkázal im: "Republikáni, poďte domov, my vás skultivujeme. Najjednoduchšia cesta, ako znemožniť oponenta, je nechať ho, nech sa znemožní sám. Preto ak máte oponentov, nechajte ich pôsobiť. Bežne na to stačí jedna, dve televízne diskusie. U Sládka to chcelo diskusií päť, ale podarilo sa."

Hoci počas pôsobenia Miloša Zemana v kresle českého premiéra mali mnohí výhrady k štýlu jeho vystupovania a vyčítali mu nedostatok politického taktu, úspechy jeho politiky sú nesporné. Zo strany, ktorá sa začiatkom deväťdesiatych rokov potácala na prahu zvoliteľnosti, sa pod jeho vedením stal najsilnejší subjekt českej politickej scény. Prinajmenšom v tom by mohol ísť slovenským reprezentantom sociálnej demokracie príkladom.

Miloš Zeman sa v diskusii nevyhol ani komentovaniu aktuálnych otázok týkajúcich sa ČSSD. "Štafetu už dnes nesie niekto iný. Ak ste opojený mocou a radujete sa z toho, že sedíte vo vládnej vile a zradíte program, skončíte. Čo je horšie, skončí aj strana. ČSSD nemá monopol na ľavicového voliča."

Zemanove slová adresované slovenským ľavičiarom nemali ambíciu zapáčiť sa. Svojou provokatívnosťou mali byť skôr podnetom na zamyslenie sa. Ich výpovedná hodnota je o to vyššia, že boli vyslovené človekom, ktorý nie je vo vzťahu k politickým udalostiam na Slovensku zaťažený sentimentom, emóciami, či traumou z vlastného neúspechu. Ostáva nám teda veriť, že tí, ktorých sa kritika Miloša Zemana týka, si z nej zoberú ponaučenie.

Dane sú prejavom solidarity v danej spoločnosti