Sane nasmeroval späť, zbalil čokolády a už takmer znovu nasadol, keď sa zase plesol. Dlaň mu čvachtavo pristála na orosenom čele. Bol celkom spotený a premrznutý.

Vrátil sa do domu, aby sa osprchoval. V obývačke zhodil veľký červený kabát, cez okno hodil očkom po saniach. Soby trpezlivo čakali. V kúpeľni sa vyzliekol, skočil pod sprchu, otvoril kohútik, ale sprchová ružica len vysilene zachrčala a nevypadla z nej ani slza. Mikuláš sa oprel o obkladačky, zhlboka vydýchol: čo je už zase? Och, som to ale somár, plesol sa po čele, no nezavrel som pred odchodom hlavný prívod vody v šachte?

Na holé telo si prehodil červený kabát s bielym golierom a na dvore sa spustil do šachty s vodomerom. Soby zapriahnuté pred sane mierne otočili hlavu: čo už zase vyvádza? Mikuláš otvoril hlavný prívod, vyskočil zo šachty; po nahej spodnej časti tela sa mu preháňali ľadové vánky a z odrážajúcej podošvy jeho papúč sa mu pod kabát vystreľovali mrazivé kusy snehu.

Vošiel do predsiene, náhlivo zhodil kabát. Z kúpeľne stúpal oblak horúcej pary. Ani sa nestihol plesnúť po čele: och, nechal som otvorený kohútik, som to ale somár, a už sa aj tackavo rozbehol v papučiach. Nedostal sa ešte ani ku kúpeľni, keď mu od veľkého tempa uvoľnený suchý zips na papuči náhle prestal obopínať priehlavok, a ak by nablízku nestál stojan na kvety z kovaného železa, ktorého sa chytil, určite by sa bol v predsieni rozpleštil. Zhodil papuču z druhej nohy, na zlomok sekundy zastal: toto nemôže byť pravda, povedal si, a nahý ako Adam vcupkal do kúpeľne.

Z ružice sa valila voda, na dlážke sa vlnila asi centimetrová vrstva pariaceho sa jazierka. Nepodarilo sa mu ubrzdiť svoje vysoké tempo -- a trochu sa aj bál, že sa pošmykne na mokrej dlažbe --, pred lúčom vody už nemal ako uniknúť. Na strašný rev zdvihli soby hlavu, nedokázali si predstaviť, čo sa Mikulášovi mohlo stať. Dali ňufáky dokopy a spolu so saňami sa pomaly vybrali k obývačkovému oknu, aby sa pozreli, kieho čerta tam Mikuláš vyvádza. Okno obývacej izby v tom čase už nahrubo pokrývala vodná para, a preto videli iba presvitať popolavobielu siluetu Mikulášovho tela, ako s vysoko zdvihnutými kolenami zvláštne poskakuje z jedného miesta na druhé.

Soby si vymenili pohľady, netrpezlivo si povzdychli a pokúsili sa opatrným cúvaním vrátiť sane na pôvodné miesto. Nerátali však s tým, že ťažký čokoládový náklad sa pri cúvaní nedá usmerňovať tak ľahko, a nech sa nohami zapierali do snehu akokoľvek pevne, ten sa spod nich stále vyšmykoval a sane, aj keď pomaly, začali sa pospiatky kĺzať do údolia. Oba soby sa vystrašene držali, ale s toľkým nákladom si neporadili. Dokázali iba spomaliť rýchlosť saní, zastaviť ich nemohli.

Mikuláš behal po byte s bruchom červeným ako rak a jeho sane nezastaviteľne cúvali do údolia.

Rozdrapil dvere na chladničke a z mrazničky vytiahol, čo mu prišlo pod ruku. Pravačkou mrazenú brokolicu a ľavačkou si k bruchu pritlačil strnulé gordon bleu, už obalené v trojobale. Vydýchol si. Ale iba na krátku chvíľu, pretože z horúcej pary sa síce zachránil, ale vodu nezastavil. Odhodil ľadové vrecká a cez kúdol pary prebehol ku kúpeľňovým dverám. Voda, trochu schladená dlažbou, sa už--už preliala cez prah. Čo mám robiť, čo mám robiť, vrtel sa Mikuláš. Och, som to ale somár; mám predsa potápačský skafander!

Nestrácal čas obliekaním, vybehol na dvor, potom dolu do pivnice a vzápätí sa už vracal so skafandrom v ruke.

Keď za ním zapadli vchodové dvere, na chvíľu sa zháčil, akoby bol vonku videl čosi zvláštne, nevedel však, čo to bolo. To je jedno, teraz na to nemám čas, pomyslel si a hneď si na seba začal naťahovať skafander. Rýchlymi pohybmi si tesný oblek napravil na spálenom bruchu, na nohy, aby si ich ochránil pred horúcou vodou, si obul plutvy, na hlavu si natiahol gumené potápačské okuliare a potom si do úst strčil čutoru dýchacej trubice.

Cez rýchlo sa rosiace sklá okuliarov toho veľa nevidel; jednou rukou si ich utieral a tou druhou zatiaľ šmátral v už takmer nepriehľadnej pare pred sebou po kohútiku. Nahmatal ho, na ňom ventil teplej vody a ten tak zatiahol, akoby ho už nikdy viac nechcel otvoriť. Prúd vody ustal.

Mikuláš si vytiahol okuliare nad čelo, vyšiel z kúpeľne a v obývačke sa hodil na gauč. Sotva si však trochu vydýchol, vyskočil a keďže nemal naporúdzi nič iné, začal naberačkou prelievať vodu z dlážky do vedra, ktoré zvyčajne používal pri umývaní podlahy; keď sa naplnilo, vylial ho do vane.

Teplá para sa v studených izbách pomaly rozplynula a Mikuláš práve poutieral handrou posledné kvapky na dlážke. Vtedy si náhle spomenul, že videl niečo nezvyčajné, keď bol na dvore. Nechal handru handrou a znovu vypochodoval na dvor. Saní nikde. Vybehol na cestu a v mesačnom svite zazrel na dne vzdialeného údolia soby, ako sa šmýkajú. Plesol sa po čele: och, som to ale somár, zabudol som na brzdu.

A taký ako bol, v plnej potápačskej zbroji, začal zostupovať do údolia. Plutvy sa mu v snehu neustále kĺzali sem a tam, chvíľami sa kotúľal a nabral veľkú rýchlosť, ale už mu na tom nezáležalo, hlavne, aby sa nejako dostal k saniam. Kým zišiel celkom dolu, sane nehybne zastali na dne údolia; soby sa zahanbene dívali pred seba, vedeli, že toto zavinili ony, ale trochu ich uvoľnil pohľad na Mikuláša veslujúceho v snehu v potápačskom skafandri. Mikuláš objal soby okolo šije: dobre, dobre, nič sa nestalo, chlácholil ich. Len neviem, ako sa dostaneme späť na ten čertovský kopec, pretože prvá dedina je opačným smerom, dumal, a vzápätí už bral zo saní svoju vychádzkovú palicu s medenou rúčkou. Horko-ťažko sa s ňou vyterigal k domu, do garáže a hneď vybral džíp. Dvoma silnými lanami pripevnil auto k železným stĺpom plota a v prednej časti uvoľnil navíjacie zariadenie, na ktoré priväzoval stále ďalšie drôtené laná. Priviazal ich k saniam a znovu sa vyštveral na kopec; zapol navijak a sane sa krok za krokom spolu zo sobmi posúvali hore na kopec.

Konečne bol so všetkým hotový, meškal však už dobré tri hodiny.

Okolo desiatej hodiny som povedal ľutujem, zrejme sa niečo prihodilo, som však už veľmi unavený, na Mikuláša preto dlhšie čakať nebudem. Veď mimochodom, Mikuláš vôbec nejestvuje, ja som ho ešte nikdy nevidel; bol som presvedčený, že mi topánky plnia čokoládou rodičia -- čudný zvyk, dávať čokoládu do topánok. Pekne som sa okúpal, v pyžame som si sadol na okraj postele, a potom som si, vyčerpaný dlhým očakávaním, ľahol a myslel som na rozprávkové knihy, ktoré mi v ten deň prešli rukami, na snivý svet, ktorý som si zaľudnil ježibabou, princom, drakom, obrami a v niektorých rozprávkach aj Mikulášom, a takto, uložených na hranicu sna, pokladal som ich všetkých za súčasť tajného, občas strašidelného rozprávkového sveta, ktorý môžem vidieť iba vtedy, keď zavriem oči a ponorím sa do rozprávok. Ale keďže som ich nikdy nezazrel, bol som presvedčený, že by bolo veľmi čudné, ak by predsa len jestvovali.

V tej chvíli od domových dverí zaznelo klopanie. Zdvihol som v posteli hlavu. Počul som, ako sa nejaký starec hlbokým hlasom ospravedlňuje za meškanie, potom sa pýta na mňa, či už spím. Striaslo ma, po tele mi prebehli strašidelné zimomriavky rozprávkového sveta; preboha, čo môže odo mňa chcieť nejaký starec, uprostred noci? Už som mal pred očami jeho medzerovitý chrup.

Po chrbte mi stekal prúd korálikov strachu. Schúlil som sa v posteli, zhúžval som perinu a rukami zaťatými v päsť som si ju spredu pritískal na telo. Otvorili sa dvere. Na podlahe zaduneli čižmy. Vypĺňajúc celý rám dverí stál v mojej izbe Mikuláš.

Servus! Poslúchal si? opýtal sa tým hrozivo hlbokým hlasom, ktorý akoby sa ku mne dvíhal z nejakej jaskyne či hlbokej hrobky.

Srdce mi takmer vyskočilo z hrude a márne som sa snažil, už som svoje zdesenie nemohol ďalej ovládať. Zreval som ako šakal a kŕčovito vzlykajúc som sa zahrabal do periny, odkiaľ som jachtavo oznamoval: bol som dobrý, dobrý, dobrý... A ako ma perpetuum mobile mojej fantázie nespútane hnalo, s hrôzou som si uvedomil: preboha, ak je toto Mikuláš, aký je potom drak?

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO