János Bolyai, Nikolaj Ivanovič Lobačevský a Johann Carl Friedrich Gauss objavili neeuklidovskú geometriu. Objav tejto geometrie bol pre matematiku, myslenie a vôbec ľudstvo neľahkým sústom. Veď o čo sa matematici pôvodne usilovali, bolo len trochu zdokonaliť, uhladiť Euklida a nie otriasť základmi nazerania na svet. Osudy troch objaviteľov preto neboli ľahké. Ani jeden sa nedožil uznania za svoj objav, práve naopak, každému z nich objav spôsobil nemálo trýzne.

Už aj samotný fakt (aj keď vo vede nie ojedinelý), že sa to stalo skoro naraz, vyvoláva dohady. Existujú dve, nezávislosť spochybňujúce teórie. K Jánosovi Bolyaiovi (svoj objav publikoval r. 1832) sa Gaussove myšlienky mohli dostať cez otca Farkasa -- tiež matematika a Gaussovho priateľa z mladosti. K Lobačevskému (objav publikoval r. 1829) sprostredkovane cez jeho učiteľa Bartelsa, nemeckého profesora, ktorého pozvali do Kazane a ktorý si s Gaussom písaval. Táto teória, pre Lobačevského nelichotivá, aj keď dnes už nespochybniteľne vyvrátená, je dosť rozšírená v Amerike. Dostala sa až do populárnej kultúry (pieseň Lobachevsky Toma Lehrera). Obe teórie sú zaujímavé tým, že sú v podstate možné, vyjadrujú ducha doby -- ľudia aj myšlienky sa vtedy v Európe pohybovali voľne.

Najzáhadnejšie na celom príbehu však je Gaussovo mlčanie. Je jasné, že v roku 1817 bol už Gauss presvedčený, že postulát je nezávislý od ostatných štyroch a začal pracovať na budovaní geometrie, v ktorej sa k danej priamke cez daný bod dá nakresliť viac ako jedna rovnobežka. Dokonca sa vraj pokúsil overiť platnosť postulátu aj experimentálne -- meraním uhlov obrovských trojuholníkov vytvorených vrcholcami troch kopcov (využíval alternatívnu formuláciu axiómy o rovnobežkách: Súčet uhlov v trojuholníku sa rovná dvom pravým uhlom). Gauss však tieto svoje výsledky nikdy nezverejnil. Tajil ich. Prečo? Vysvetlením môže byť celková klíma doby. Myslenie bolo v tom čase ovplyvnené Kantom, ktorého práca Kritika čistého rozumu sa interpretovala tak, že je možné predstaviť si len jediný priestor. Gauss si teda musel byť vedomý, že objavením hyperbolického geometrického priestoru otriasol pilierom Kantovej filozofie.

A Gauss nemal rád kontroverzie. Navyše ani matematické myslenie ešte nedospelo na úroveň neeuklidovskej geometrie a mal strach z nepochopenia a výsmechu. Druhým možným vysvetlením je Gaussov charakter. S potešením vraj nechával svojich kolegov namáhavo riešiť nejaký problém, aby im potom oznámil, že on už riešenie vedel dávno. Až do neskorého života písaval listy, ktoré boli reakciami na nové objavy a v ktorých zvyčajne poznamenával, že ich už pozná dlhé roky, len nikdy nepociťoval potrebu ich publikovať.

S ďalšou, úplne inou, peknou a prekvapivou teóriou prichádza vo svojej knihe Vopěnka. Podľa nej nie je Gauss ani slaboch, ani nafúkanec. Gauss objav neeuklidovskej teórie prezradiť nesmie. Tak mu to uložila slobodomurárska lóža, je to slobodomurárske tajomstvo. Tajomný príbeh je pre Vopěnku priestor, kde podáva nielen svoj výklad udalostí, ale aj názory na to, aké bolo, aké je a aké by malo byť vedecké bádanie. Projektuje naše dnešné vnímanie a hodnotenia do historického deja. Niekedy si je toho zjavne vedomý (zatrpknutosť na zadubené střediska vzdělanosti, nevrlosť na "nabobov"), inde možno nie. Trýznivé tajemství vyšlo prvýkrát spolu s Vopěnkovými Štvrtými rozpravami s geometrií. Do monumentálneho súborného diela Úhelný kámen evropské vzdelanosti a moci ho však nezaradil. Asi dobre. Útly príbeh v pekne vydanej útlej knižke (aj keď sem-tam s nejakým tým preklepom) má právo na samostatný život. Hoci rozprávač v sebe matematika nezaprie, dá sa čítať len ako príbeh, nezávisle od matematiky. A po jeho dočítaní možno budete mať, tak ako ja, neodolateľnú chuť siahnuť aj po veľkej, rešpekt vzbudzujúcej knihe Úhelný kámen.

V každom prípade je čítanie Vopěnkovho Trýznivého tajemství veľmi príjemný intelektuálny zážitok. Odhalí vám nové svety, na svety staré nahliadnete novým pohľadom a určite vám rozšíri obzory.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO