Skúsme sa pozrieť na udalosti v Iraku najskôr optikou ľudí, ktorí sa v jeden deň zobudia na hrmot tankov na uliciach, tak ako my v roku 1968. Rusi u nás hľadali vtedy kontrarevolúciu, Američania v Iraku zbrane hromadného ničenia. Iste, ani kontrarevolúcia, ani zbrane hromadného ničenia by ešte nezakladali právo na útok proti zvrchovanej krajine -- ale ani kontrarevolúcia, ani zbrane hromadného ničenia sa nakoniec v Československu, respektíve v Iraku nenašli. Niet sa čo čudovať, že Iračania protestujú atentátmi. Sú preto teroristami? Ľutujem, ale po zhodnotení neoprávnenosti americkej agresie v Iraku ich treba nazvať skôr vlastencami než teroristami. Veď uvažujme -- nazvali by sme teroristom Palacha, keby namiesto seba polial benzínom budovu, v ktorej sídlili "zachvátčiky"?

Minimálne na tomto mieste treba opäť zopakovať, že toto nemá byť obhajoba atentátnikov. Na druhej strane je minimálne rovnako nutné skonštatovať, že od odmietnutia prijať rezolúciu oprávňujúcu agresiu USA voči Iraku na pôde OSN sa nevyskytol jediný dôkaz pravdivosti amerických obvinení. Nevyskytol sa jediný dôkaz, že by Husajnov režim bol akútnym ohrozením pre okolité krajiny. Nijaké nukleárne bomby, nijaké zbrane hromadného ničenia, nijaké lietadlá vyzbrojené chemickými či biologickými zbraňami s doletom do USA -- skrátka nijaký dôvod na vojnu.

Prečo, napriek týmto faktom v prospech Iraku, rastie zoznam krajín (Slovensko nevynímajúc) ochotných podieľať sa na agresii USA? Prečo OSN urobila kroky smerom k uznaniu dočasnej irackej bábkovej vlády dosadenej Američanmi? Nemajú Iračania právo pokladať kroky OSN za zradu? Veď tento parlament sveta si za jedno z odôvodnení svojej existencie postavil povinnosť ochraňovať suverenitu svojich členov. Irak, suverénna krajina, bol vystavený neoprávnenému útoku USA. OSN namiesto toho, aby začala prijímať opatrenia voči USA a usilovala sa "vymyslieť" systém, ktorý by aspoň v budúcnosti ochránil medzinárodné právo pred právom silnejšieho, rezignovala na ideály svojich zakladateľov a začala Američanom relativisticky ustupovať. Členské štáty Bezpečnostnej rady OSN, ktoré kedysi agresiu odsúdili, začali pragmaticky uvažovať, ako by sa mohli zúčastniť na delení irackej koristi. Summa summarum -- Iračania v poslednom čase, bohužiaľ, nemali dôvod robiť rozdiely medzi americkými agresormi a OSN.

Ba čo viac, po tom, čo sa deje v Iraku, by nebol div, ak by Iračania na dlhé roky odmietli nielen USA či OSN, ale aj celú ideu demokracie, v mene ktorej bola narušená ich suverenita. Spomeňme si, ako veľmi sme nenávideli socializmus a Rusov len preto, že sme si spájali udalosti z roku 1968 práve s týmito dvoma pojmami. Keď si Iračania personifikujú Ameriku s demokraciou, je koniec akejkoľvek nádeji na možnosť vývinu islamskej občianskej spoločnosti, respektíve islamu s ľudskou tvárou. Tak ako zarytí neomylní pravičiari tvrdili o socializme s ľudskou tvárou, že je to nezmysel, musia dnes islamskí radikáli vysmievať trebárs chatámistov v Iráne. Musia sa pýtať -- čo je tá demokracia za spoločenské zriadenie, keď sa v jej mene môže diať to, čo sa deje v Iraku? Čo je to za zriadenie, ak dovolí, aby sa nejaký nasprostastý rančer z texaského vidieka -- spomeňte si, ako sme po roku1968 nenávideli dementnejúceho, slintajúceho Brežneva -- s psedoúprimným úsmevom stal vodcom krajiny, ktorá v mene honby za ropou neváha narušiť medzinárodné právo a naše hranice. Prečo ostatné krajiny, označujúce sa tiež za demokratické, túto agresiu neodsudzujú a naopak sa pridávajú na stranu Američanov?

Kým nedokážeme odpovedať na tieto otázky, nemôžme sa čudovať, že nás islamskí radikáli hádžu všetkých do jedného vreca. Kým nevieme odpovedať na tieto otázky, nemáme právo ich súdiť. Môžeme iba pochybovať. O Američanoch, o demokracii, o sebe.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO