"Zatmenie" trvalo asi tridsať hodín. Potom sa, napriek pretrvávajúcim problémom a nutným dočasným opatreniam, začal život opäť vracať do pohodlia Matrixu -- závislosti od technológií, ktorýi rozumie (a ovláda ich) čoraz menej ľudí. Čo sa vlastne pokazilo? Čo dalo možnosť päťdesiatim miliónom obyvateľov najvyspelejšej z vyspelých krajín zažiť každodennú realitu rozvojového sveta?

Domino efekt

Podľa vyšetrovania stála na začiatku technická chyba niekde v Ohiu. Elektrické vedenia v celej oblasti sú navzájom prepojené, aby sa zabránilo presne takýmto zlyhaniam. Lenže susedné vedenia pre zlý technický stav nedokázali zvýšený nápor uniesť, zlyhali aj zabezpečovacie zariadenia a chyba sa začala kaskádovito šíriť v celom systéme. Výsledok -- bez "šťavy" ostal celý severovýchod USA a priľahlé časti Kanady.

Takýto výpadok nie je v histórii USA prvý, jeho rozsah a strach z teroristického útoku mu však pridali na vážnosti. Zmenilo sa i čosi iné. Systém zlyhal po deregulácii a privatizácii energetického sektora, ktoré mali zvýšiť jeho efektivitu (teda i spoľahlivosť).

Bezprostrednou príčinou teda bolo zastarané elektrické vedenie. To priznáva i Biely dom. Menej otvorene sa však už hovorí o tom, že to možno pripísať na účet deregulácie presadzovanej od 80. rokov. Výroba elektrickej energie a jej prenos boli privatizované osobitne. Zároveň s tým boli rušené všetky vládne regulácie, čím administratíva stratila možnosť kontrolovať, či firmy investujú zisky do zvyšovania kapacity a bezpečnosti systému.

Výsledkom bolo, že spoločnosti vyrábajúce elektrickú energiu neinvestovali do rozvodných sietí a sústredili sa na maximalizáciu zisku -- v poslednom desaťročí narástol dopyt o 30 percent, no prenosová kapacita len o 15. Neosvedčila sa ani logika, podľa ktorej je trh najlepším regulátorom. Konkurencia tlačila jednotlivé spoločnosti znižovať náklady, čo dosahovali (okrem prepúšťania pracovníkov) aj znižovaním investícií do rozvoja a na opravy. Prejavil sa aj "Enron efekt". Škandál okolo tejto energetickej megafirmy viedol k zníženiu hodnoty akcií v celom sektore, čo ešte väčšmi obmedzilo ochotu majiteľov investovať.

Energetickí piráti sa pripravujú...

Greg Palast, bývalý pracovník vládnej agentúry kontrolujúcej energetické spoločnosti, v jednom zo svojich článkov sumarizuje, ako tento katastrofický stav vlastne vznikol. Energetický sektor začali v Spojených štátoch regulovať za čias F. D. Roosevelta. Cena sa určila na základe reálnych nákladov a vládou určenej miery profitu. Navyše, veľmi prezieravo, energetické spoločnosti mali zakázaný akýkoľvek politický sponzoring.

Dôsledná kontrola sa vyplácala. Napríklad v 80. rokoch postavila Niagara Mohawk Power Corporation extrémne drahú jadrovú elektráreň, účty chcela dať zaplatiť daňovým poplatníkov (cez zvýšenie ceny elektrickej energie). "Vyrobili" sa falošné náklady a dokumentácia prešla "miernymi" kozmetickými úpravami. Podvod bol nakoniec odhalený. Niagara Mohawk musela, spolu s firmou, ktorá jej v tom pomáhala, platiť obrovské pokuty.

Obe spoločnosti to tvrdo zasiahlo. A tak si ich zástupcovia, spolu s ostatnými podobnými podnikavcami, sadli za stôl a zamysleli sa, ako už nikdy neporušiť pravidlá. Prišli na to -- zrušiť ich.

Systém si najprv odskúšali vo Veľkej Británii. Nahovorili ortodoxnú neoliberálku Margaret Thatcherovú (ktorá má na konte viacero podobne "úspešných" pokusov -- spomeňme len privatizáciu britských železníc), ktorá povolila prvú úplne deregulovanú elektráreň na západnej pologuli. Len tak mimochodom, Enron, ktorý za všetkým stál, odmenil lorda Wakehama, vtedajšieho britského ministra energetiky, plným vrecom dolárov za "konzultačné služby" a miestom v rade riaditeľov firmy. To len aby mu ešte jasnejšie vysvetlili výhody privatizácie a deregulácie...

... a útočia

Na svoj "veľký deň" nemuseli čakať dlho ani USA. George Bush starší zrušil v roku 1992, tesne pred svojím odchodom z úradu, všetky regulácie trhu s elektrickou energiou. Oplatilo sa. V roku 2000 dostala Republikánska strana na volebnú kampaň od vďačných firiem dar 16 miliónov dolárov -- sedemkrát viac ako demokrati.

To bola však len polovica cesty. Ostávalo ešte zrušiť regulácie na úrovni štátov, keďže v tejto oblasti mali značné kompetencie. Vytypované boli dva -- Kalifornia a Texas. Oba dosť veľké na to, aby sľubovali zisk, a dosť republikánske na to, aby dávali šancu na úspech. V Kalifornii pomohli doláre nedočkavých firiem (spolu 39 miliónov) poraziť kampaň Ralpha Nadera, ktorý v otázke žiadal referendum, ďalších 37 "pomohlo" napísaniu a schváleniu potrebnej legislatívy. Sľubované bolo dvadsaťpercentné zníženie cien. Skutočnosť -- tristopercentné zvýšenie. Firmy okradli občanov a štát najjednoduchším z trikov, skrátka vypli svetlo a vyhlásili, že bez zvýšenia cien nie sú schopné (či ochotné) ďalej elektrinu vyrábať. Podľa ekonóma Anjali Sheffrina, medzi májom a novembrom 2000 získali takýmto vydieraním 6,2 miliardy dodatočných ziskov.

V decembri 2000 bola situácia už taká neúnosná, že prezident Clinton musel znova zaviesť reguláciu energetického sektora v Kalifornii a zakázal Enronu (ktorý bol opäť jedným z vinníkov) prístup na trh. To už sa však do úradu tlačil texaský kovboj. Očakávania svojich sponzorov splnil a 72 hodín po nástupe do Bieleho domu zrušil všetky regulácie zavedené predchodcom. Nebolo sa čomu čudovať -- presne tak sa zachoval aj v Texase. Medzitým to isté zopakoval republikánsky starosta New Yorku. A tak sa aj tam vydali na cestu k zatmeniu z tohto leta.

Skôr ako bude neskoro

Aké je teda riešenie? Ortodoxní ekonomickí liberáli by povedali, že problémom nie je liberalizácia energetického sektora, ale jej nedotiahnutie. Výroba elektrickej energie bola privatizovaná a deregulovaná, jej prenos však ostal prakticky v rukách regulovaných monopolov. Príklad Kalifornie však ukazuje, že to tak nie je. Zrušenie pravidiel a úplná privatizácia dáva pirátom typu Enronu do rúk zbraň, ktorou môžu vydierať spotrebiteľa.

Rovnako ako pri britských železniciach sa ukázalo, že ideologicky zaslepené opakovanie mantry privatizácie a voľného trhu nemá nič spoločné so snahou o zvyšovanie efektivity. Teda, ak sa ňou nemyslí zvyšovanie ziskov spoločností a teplé miesta v ich orgánoch pre politikov, ktorí pomáhali takú spreneveru verejného majetku pripraviť.

Treba tiež hľadať alternatívy v obmedzení spotreby a ekonomickejších (zároveň ekologickejších) technológiách výroby a prenosu elektrickej energie. Už v roku 1952 radila správa Blue Ribbon prezidentovi Trumanovi, že budúcnosť Ameriky je v slnečnej energii. Namiesto toho Eisenhower rozhodol o stavbe jadrových elektrární. Veľkým spoločnostiam tým zabezpečil zisky, zároveň dal vojenskému jadrovému výskumu akési morálne ospravedlnenie -- možnosť využitia jeho výsledkov na mierové účely. Zamietnuté boli i návrhy z 90. rokov, aby energetickú spotrebu Kalifornie pokryla mozaika malých slnečných, veterných a iných elektrární. Zoznam sa tým ešte nekončí...

Politika privatizácie všetkého možného i nemožného má svojich víťazov i porazených. Ľudia, ktorí v peňaženke nenosia vizitku s logom nejakej nadnárodnej spoločnosti a pod svoje meno si nemôžu pripísať "výkonný riaditeľ", medzi víťazov nepatria. A rýchlo by sme si mali uvedomiť, že sa to zďaleka netýka len USA. Lebo o chvíľu už o tom budeme možno musieť premýšľať potme.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO