Postupujúci proces sekularizácie postupne oslaboval mieru sebaidentifikácie jedincov s určitým hodnotovo profilovaným spoločenstvom. Urýchlil proces vyvezovania^[1] jednotlivca z pradiva rodových, etnických či iných tradičných zväzkov.

V ďalšom vývoji sa oslabil nielen vplyv hodnotových a symbolických sústav, ale aj všetkých ostatných faktorov, ktoré dovtedy zabezpečovali dlhodobú spoločenskú stabilitu (rozpad trhu práce^[2] a tradičnej podoby rodiny, oslabovanie integrity národných spoločenstiev a pod.). Tento proces sa nezastavil ani na úrovni indivídua a pokračoval cestou jeho vnútornej diverzifikácie a pluralizácie. Ak v období moderny najväčšiu hrozbu pre identitu predstavovala masa, masovosť, dnes toto ohrozenie prichádza z druhej strany. Individualita sa môže rozpustiť nielen v monolite davu, ale aj v množstve rol a funkcií, dielčích osobností, v epizodičnosti či klipovitosti udalostí. Ak masovosť -- orientácia na konformitu bola predpokladom sociálneho poriadku, vyvstáva otázka, či toto rozdrobovanie individuality neznamená jeho bezprostredné ohrozenie.

Nielen spoločnosť, ale aj indivíduum je dnes vnútorne zložito diferencované. Koniec nastal nielen veľkým, ale i malým rozprávaniam. Rozpadajú sa i malé príbehy našich individuálnych biografií. Človek je konfrontovaný s mnohými, medzi sebou konkurujúcimi výzvami, očakávaniami, normatívnymi požiadavkami. Nie je však postavený len pred problém výberu z množstva ponúkaných možností, ktorý by sa vyriešil (i keď len dočasným) príklonom k niektorej z nich. Participujeme na mnohých príbehoch (či vystupujeme v ich dielčích epizódach) súčasne, hráme naraz niekoľko rozličných úloh a stvárňujeme súčasne kladné i záporné postavy, mužské i ženské role, sporiadaných občanov i anarchistov. Sme konzervatívni i liberálni, submisívni i dominantní, altruistickí i sebeckí. Vedľa seba v nás svorne nažívajú predvedecké názory a technofília, náboženský fundamentalizmus a vedecký objektivizmus. Nejde pritom o striedanie týchto rol, ale o ich simultánnosť. Človek sa stáva obojživelníkom, či presnejšie povedané -- "mnohoživelníkom". Strata akýchkoľvek záchytných bodov, z ktorých by sa dala ľudská existencia uchopiť celistvo, teda primárne nevyplýva len z rýchlosti a kadencie týchto zmien. Popri efemérnych rolách a vzťahoch si v určitých reláciách a prostrediach zachovávame pozoruhodnú stálosť charakterizujúcu celý priebeh našej životnej dráhy. Nie sme teda len vyslovene promiskuitní, ale súčasne i verní, ustálení a usadení. Odstup medzi jednotlivými rolami sa pritom neustále zväčšuje. Intelektuálne schopnosti sú oddelené od etických postojov či politickej zodpovednosti. Intelektuálna úroveň bezprostredne nekoreluje s hodnotovou orientáciou či politickým presvedčením.

Prípadné rozpory medzi nimi sa už neposudzujú ako vada charakteru. Niet už žiadneho privilegovaného bodu, ku ktorému by sme mohli vztiahnuť naše jednotlivé skutky, rozhodnutia či epizódy nášho života, ktorý by ich umožňoval vzájomne pomerovať, hodnotiť, a na základe toho i spätne korigovať naše konanie a správanie, resp. ovplyvňovať našu ďalšiu životnú orientáciu. Riadime sa mnohými normatívnymi sústavami. Už dávno to nie je len dichotómia medzi súkromnými a verejnými životnými stratégiami. Nejde tu pritom o rozorvanosť života, ale o viacero samostatných, pararelne prebiehajúcich životov toho istého človeka. Žiadny rozpor medzi týmito protikladne orientovanými nárokmi či našimi zámermi a ich kontroverznými dôsledkami sa už nepociťuje. Nehrozí tu teda, že prerastú do určitej neurózy. Nič nepotláčame, pretože sa v nás už nič nestretá a nebije. Niet žiadnej hrozby vnútorných morálnych, konceptuálnych či emocionálnych konfliktov a z nich plynúcich pocitov vnútornej rozorvanosti. Za to sme však zaplatili stratou sebareflexie a autoregulácie, príklonom k prezentnosti, stratou schopnosti integrálneho vnímania skutočnosti. Problémom sa stáva i otázka aktivizácie či mobilizácie ľudí za určité ciele. Na akú časť osobnosti, resp. na ktorú z týchto pararelných existencií treba apelovať? S tým súvisí i problém so stanovením výchovných či vzdelávacích cieľov, problém voličskej základne či programovej profilácie politických strán a zoskupení. Pravdepodobne si to vyžiada úplne nové chápanie politiky, politického či výchovno-vzdelávacieho systému.

Otvorenou zostáva aj otázka, ako v  takomto kultúrne, sociálne a personálne, resp. subpersonálne diverzifikovanom prostredí dosiahnuť spoločenský konsenzus. Partikularizácia hodnôt a hodnotových sústav bola kompenzovaná sférou právneho univerzalizmu, resp. neosobných pravidiel vzťahujúcich sa k prevádzke sociálnej sféry (napr. inštitucionálnych textov, formálnych pravidiel spätých s výkonom práce štátnej byrokracie a pod.) a s fungovaním trhu. Ak právo, moc, ekonomické a iné sociálne stabilizujúce faktory pôvodne nepôsobili samostatne, ale vždy v súčinnosti a úzkom spojenectve s morálkou a morálnymi hodnotami, dnes to už neplatí. Právo a ekonomika sa vymanili z morálnej regulácie. Formálne pravidlá dnes žijú svoj vlastný, na hodnotách nezávislý život. Žijeme totiž v hodnotovo diferencovanej - multikultúrnej spoločnosti. Kooperatívnosť, občiansky zmier a iné pozitívne efekty sociálneho poriadku dnes už nemožno dosiahnuť cestou hľadania spoločného étosu. Hodnoty sú totiž vždy relatívne. V skutočnosti neboli nikdy univerzálne, nikdy nemali ambíciu presahu, skôr naopak. Ich úlohou bolo potvrdzovať našu exkluzivitu a zvýrazňovať našu osobitosť. Tvorili základ našej identity a ako také sa vymedzovali v opozícii k iným normatívnym sústavám, charakterizujúcim iné ľudské spoločenstvá. Vždy teda slúžili k sebaidentifikácii určitej skupiny (MY), čím ju kontúrovali v opozícii k inak hodnotovo profilovaným skupinám (ONI). Predpoklad spoločného prieniku a vzájomných afinít normatívnych sústav viazaných k odlišným kultúram, nemá reálny základ. I keď je tento predpoklad, získaný porovnávaním jednotlivých kultúr, na prvý pohľad nespochybniteľný, nemožno z neho robiť žiadne relevantné závery. Tieto hodnoty majú totiž v odlišných kultúrnych kontextoch odlišné sociálne dôsledky. Nemožno k nim pristupovať ako k nejakým samostatným entitám. V príslušnom normatívnom poriadku nepôsobia izolovane, ale vo vzájomnej previazanosti nielen s ostatnými hodnotami, ale aj s celým kultúrnym kontextom danej sociokultúrnej jednotky. Dôležité je totiž to, ako tieto hodnoty fungujú, ako vchádzajú do reálnej sociálnej praxe, ako vstupujú do každodennosti a ovplyvňujú naše rutinné správanie a praktiky. Medzi dominantnými svetovými náboženstvami reprezentujúcimi i hlavné kultúrne, resp. civilizačné okruhy, niet žiadnych spoločných prienikov a neexistuje preto ani žiadny apriórne daný "zlatý fond" hodnôt. Dá sa však aposteriori dohodnúť. Táto dohoda by však mala len symbolickú hodnotu. Bolo by toho príliš málo na čom by sme sa dokázali zhodnúť. Bola by to preto aj príliš úzka základňa pre možnú medzikultúrnu komunikáciu a spoluprácu. Ak by sme chceli súžitie medzi rozličnými, inak nesúmerateľnými kultúrami či civilizačnými okruhmi postaviť na báze takto osnovaných spoločných hodnotách, t.j. na základe zámerného generovania určitých metakultúrnych normatívov, s najväčšou pravdepodobnosťou by táto ambícia zostala len v deklaratívnej podobe. Každá snaha o ich operacionalizáciu by totiž tento zámer falzifikovala. Nevznikla by tým očakávaná metakultúra, ale len v poradí ďalšia n-tá kultúra, ktorá by si nemohla nárokovať na superioritu legitimovanú jej univerzalitou.

Spoločné súžitie medzi inakosťami je dnes možné len na báze formálnych pravidiel. Hodnoty tým neprestávajú platiť, len sa individualizujú, len strácajú svoju sociálnu platnosť, t.j. prestávajú byť hlavným garantom spoločenského poriadku. Zodpovedajú nanajvýš za integritu osobnosti, nie však už spoločnosti. Vyradenie hodnôt z procesu socializácie však nemusí byť vnímané len čisto negatívne. Je zároveň i šancou. Dochádza tým zároveň k  ich odbremeneniu od aditívnych funkcií. Prestávajú slúžiť niečomu inému a môžu sa navrátiť k svojmu pôvodnému bytostnému určeniu: stať sa nosným regulatívnym prvkom výkonu autentickej ľudskej role. Táto šanca však zrejme zostane nevyužitou. Má to svoju príčinu aj v tom, že ľudská spoločnosť už nie je príliš ľudská. Je to skôr špecifický hybrid, ktorého integrálnou súčasťou sa stali i non humans.

I keď tieto formálne pravidlá môžu asociovať s určitými hodnotami, nemalo by to byť opačne - že tieto "univerzálne" hodnoty budú priorizované nad pravidlá, resp. že pravidlá budú bezprostredne derivované z týchto hodnôt, a nie zo života a konkrétnych životných situácií. Problém totiž spôsobuje operacionalizácia týchto "všeľudských a nadčasových" hodnôt na partikulárne prípady viazané na konkrétne miesto a čas. Bol by to preto príliš hrubý nástroj a príliš nepresná smernica pre reguláciu a usmerňovanie pospolitého života v jeho každodennosti a konkrétnej situovanosti. Právo naproti tomu viac preniká do záhybov a pórov reálneho života a má ešte jednu nespornú výhodu - môže sa meniť, môže sa prispôsobovať novým pomerom a podmienkam. Zmena v oblasti hodnôt sa naopak považuje za ich popretie. Nietzsche túto ťažkosť elegantne obišiel tým, že svoj záujem presmeroval na procesy, v ktorých sa tieto hodnoty konštituujú. Odmieta ultimatívnosť hodnôt, ale nie sám normatívny princíp. Búra staré hodnoty, ale nie preto, aby na uprázdnenom mieste vztýčil ich novú stavbu. Vie, že na trasovisku sa nič trvácneho postaviť nedá. Nejde mu preto bezprostredne o hodnoty samotné, ale dôraz presúva na hodnototvorný princíp. Hodnotné je podľa neho všetko to, čo zvyšuje pocit moci. Analogicky môžeme povedať, že hodnotné je všetko to čo prospieva životu a jeho rozmachu, všetko to, čo prispieva k dlhodobému udržaniu života na našej planéte^[3] . To však môže byť v závislosti od podmienok vždy niečo iné. Čo je životu prajné v jednej konštelácii podmienok, stáva sa opakom v inej životnej situácii. Čo je predpokladom jeho rozvoja dnes, nemusí byť zárukou jeho budúceho vzostupu. Čo prospieva mne, nemusí tebe. Hodnoty nemožno vypreparovať z tohoto kontextu. Stratili by tým svoju životnosť a stali by sa len prázdnou neživotnou formou.

Na univerzálnosť by tieto hodnoty nemohli ašpirovať aj z toho dôvodu, že nemajú žiadny dosah na non humans. Tí sú totiž mimo dobra a zla. Ľudské konanie je špecifické v tom, že nie je nikdy čisto účelové, podliehajúce len kritériám účelovej racionality, nikdy nesleduje najkratšiu cestu medzi určitým východiskom a zamýšľaným cieľom. Táto trajektória je často veľmi komplikovaná. Človek totiž zväčša nedosahuje svoje ciele priamočiaro, ale pri ich dosahovaní zohľadňuje aj iné ako len racionálne-účelové kritéria. Zohľadňuje nielen v danej spoločnosti platné morálne a právne normy, ale pri dosahovaní svojich cieľov sa riadi i svojím vkusom, estetickým cítením ale predovšetkým vlastným svedomím. Svoju úlohu tu zohrávajú i rôzne emocionálne pohnútky, vtip, móda či excesy najrozličnejšieho druhu. Nehladiac už na to, že často koná spontánne bez predbežnej kalkulácie. Non humans sú naproti tomu čisto racionálny. V ich prípade ide vždy o priamy ťah na bránu. Rozhodujúcim parametrom riadiacim všetky ich aktivity je kritérium účelnosti a efektivity. Všetko ostatné, čo s týmito kritériami nekorelovalo, bolo postupne odpreparované. Všetko sa tým zredukovalo len na ich bezduchú prevádzku. Veci kupujeme a konzumujeme pretože sa vyrábajú. Deti sa učia, pretože škola vyučuje. Je dobré mať znalosti z filozofie, pretože sa to môže zísť v "Milionárovi"...

Hodnoty aj napriek tomu ešte stále patria k dôležitým prosociálnym faktorom. Ich integračná schopnosť však nespočíva ani tak v hodnotách samotných^[4] , ako skôr v psychických procesoch, ktoré hodnoty spúšťajú. V týchto interakciách ide predovšetkým o navodenie rovnakého emočného rozpoloženia na indivídua, ktoré sú voči určitým hodnotám senzibilizované, o ich naladenie na rovnakú emočnú vlnu. Apelácia na určité hodnoty a rituály vzývania prispievajú k vytvoreniu určitého emocionálneho puta medzi účastníkmi takejto interakcie a tým i k posilneniu ich spolupatričnosti. Toto kúzlo však zvykne rýchlo vyprchať. Emócie nie sú trvalým psychickým stavom. Emocionálne vybudenie rýchlo stráca svoj energetický potenciál. Ľahko tiež dochádza k jeho prepólovaniu na emóciu s opačným znamienkom. Láska sa ľahko mení na nenávisť a naopak. Ide tu totiž o emóciu samotnú, nie o jej korelát. Čo je v tejto súvislosti dôležité je to, že toto hodnotami indukované stmelujúce fluidum sa šíri "nákazou", nie na základe racionálneho zvažovania. Hodnoty v tomto zmysle apelujú nie na ratio človeka, ale na jeho emocionalitu. Umožňuje im to šíriť sa lavínovitým spôsobom. Proti emócii sa totiž nedá postaviť žiadny argument, ale len iná emócia.^[5] Emócie (hodnoty) môžu byť základom spoločenskej stability len v  relatívne homogénnom normatívnom prostredí a v atmosfére, v ktorej nestrácajú svoju životnosť. Svoju univerzálnosť a všeobecný dosah hodnoty nadobúdajú práve tým a do tej miery, nakoľko sú osobné, pokiaľ sú spoločne prežívané. Nepôsobia "zvonku" ako neosobné právne normy, ale znútra. Hodnoty musia byť preto neustále interiorizované. Aby ovládli skutky a správanie človeka, musia byť jedinci voči nim určitým spôsobom nabudení. Aby nadobudli tento emocionálny náboj, musia sa prostredníctvom rituálov alebo mediálnou indoktrináciou stále aktivizovať a revitalizovať. Hodnoty sa stávajú prázdnou neživotnou formou nielen mimo kontextu, ktorý vymedzuje obor ich platnosti, ale aj vtedy, ak sa oddelia od procesov, ktoré im dávajú životnosť, ktoré ich udržujú v obehu. Bez nich sa hodnoty menia na ruiny, ktoré sú sledom generácii prenášané už len zotrvačnosťou a mechanicky, bez možnosti ovplyvniť reálne sociálne dianie.

Situáciu komplikuje i rast zložitosti sociálneho prostredia. Fungovanie sociálneho systému sa už nemôže opierať o individuálne chápanie súvislostí. Nie je totiž možné dovidieť na všetky dôsledky týchto dielčích činností, ani prehliadnuť celú zložitosť sociálnych procesov v ich komplexnosti. Vyžaduje si to nanovo postaviť i otázku zodpovednosti. Pocit zodpovednosti a morálne konanie už prestáva byť poistkou pred sociálnou anómiou. Tento fakt sa však paradoxne neodrazil na poklese miery spoločenského poriadku. Integrita sociálneho systému dnes už totiž nie je garantovaná výhradne integritou jedinca a konzistenciou jeho správania a konania či konzistentnosťou jeho životného plánu, ale je implementovaná zvonku. Doteraz bola regulérnosť do spoločnosti vnášaná primárne cez indivíduá, cez ich konanie a správanie, resp. prostriedky, ktoré toto konanie a správanie robili vypočítateľným a predvídateľným (t.j. cez určité hodnoty, právne normy a pod.). Človek však prestal byť výhradným aktérom sociálneho života. Regulérnosť do sociálnej skutočnosti je vnášaná i prostredníctvom technologických prostriedkov a iných non humans aktérov. Sociálny poriadok sa teda dnes už nereprodukuje výhradne prostredníctvom ľudských aktivít. Človek definitívne prestal byť Atlasom podopierajúcim klenbu sociálneho sveta. Túto funkciu preberajú na seba spomínaní non humans aktéri. Táto zmena so sebou priniesla nielen určité pozitíva, ale i mnohé zápory.

Tieto neosobné agensy sú v mnohých ohľadoch celkom autonómne, v iných sa ich pôsobenie uplatňuje prostredníctvom aktivizácie a angažovania ľudských indivíduí. Pre osobnú iniciatívu a možnosti človeka intervenovať do chodu udalostí však vytvárajú určité neprekročiteľné limity. Predstavujú totiž určité štrukturálne rámce, ktoré zužujú oblasť možnej participácie jednotlivcov len na určitý okruh úloh či určité prípustné role. Tieto obmedzenia však nemusia byť vnímané len čisto negatívne. Poskytujú totiž nášmu konaniu alibi a beztrestnosť. Mimo rámec týchto disciplinárnych matríc, ktoré sú akceptované, lebo si nerobia nárok na celého človeka a  poskytujú formálne záruky beztrestného vystúpenia zo systému, je všetko dovolené a všetko možné. Ak sa niektoré z týchto rol či dôsledky výkonom tejto role ovplyvneného konania dostanú do rozporu, nepociťuje sa to ako osobný, ale len ako inštitucionálny problém. Ako problém sa už nepociťuje ani exaltácia jedinečnosti, nakoľko už nepredstavuje žiadnu vážnu hrozbu pre fungovanie "systému". Mimo tento rámec nebude dôležitou schopnosť inštitucionalizovať naše správanie, (t.j. vyznačovať sa určitým čitateľným repertoárom správania) ale schopnosť improvizovať. Za všetko sa však platí. Zdá sa, že konečná bilancia ziskov a strát vyznieva i v tomto prípade v neprospech človeka, že v týchto transakciách viac strácame ako získavame.

Proces optimalizácie sociálnych systémov, resp. inštitucionálnej sféry sa príliš nelíši od procesu optimalizácie technických systémov. Je napríklad známe, že vývoj automobilov konverguje k ujednocovaniu technických parametrov áut rôznych výrobcov. Výsledkom počítačmi modelovaných optimalizačných procesov zohľadňujúcich kritéria bezpečnosti a efektivity prvádzkových nákladov uskutočňovaných vo výskumných laboratóriách rôznych firiem v rozličných častiach sveta, sú tvarovo, konštrukčne a technologicky   takmer identické produkty. V hrubých rysoch budú všetky autá v blízkej budúcnosti rovnaké, takže pri ich prevádzke vystačíme s jedným manuálom. Image áut začína byť čím ďalej tým viac postavený na detailoch. Spotrebitelia sa budú o svojich spotrebiteľských, resp. voliči vo svojich volebných preferenciách, rozhodovať výlučne na základe detailov. Síce sa môžu objaviť nové problémy a programy politických strán sa môžu líšiť v ich akcentovaní, variéta   ich možných riešení bude obmedzená. Vo voľbách už teraz nesúťažia programy (tu sú možné rozdiely skutočne minimálne), ale mediálna prezentácia, image politikov, či iné negeneralizovateľné, viac-menej náhodné faktory. To podstatné bude bez alternatív. Postmoderné oslobodenie človeka sa týka len nepodstatných detailov. Problém spočíva tiež v tom, že tieto štrukturálne rámce reprodukujú predovšetkým samé seba, nie však už podmienky príhodné pre rozvoj človeka a jeho bytostných síl. Nie sú tiež "životne" závislé od kvality životného prostredia, resp. ich "životné nároky" sa líšia od životných nárokov človeka.

Poľudštiť túto neosobnú logiku verejných a sociálnych inštitúcií nemožno teda novou reamináciou hodnôt, ale len "vyjednávaním", do ktorého musia byt zahrnutí i non humans aktéri. Fakt, že non humans sú monokultúrny, resp. že v procese svojej genézy konvergujú k takémuto stavu, situáciu neuľahčuje, ale paradoxne ešte viac komplikuje. Zužuje totiž manévrovací priestor pre prípadnú dohodu, čím sťažuje i možnosť obojstranne výhodného kompromisu. Kľúčovou v tejto situácii je aj otázka, ktorú vo svojej "filozofickej záveti"^[6] sformuloval Martin Heidegger, totiž otázka, či môže byť tomuto technickému veku priradený nejaký politický systém a aký. Heidegger je v tomto ohľade skeptický. Nezdieľa presvedčenie, že by týmto politickým systémom mohla byť demokracia.

Ľudské správanie a konanie bolo doteraz do značnej miery sociálne podmienené. Úlohou socializácie bolo integrovať jedinca do príslušného mocenského, sociálneho a ekonomického poriadku. Každá spoločnosť si prostredníctvom svojich socializačných inštitúcií vytvárala určitý, pre ňu špecifický typ sociálneho charakteru, ktorého hlavnou funkciou bolo zabezpečiť a reprodukovať určitý typ konformity. Socializačný proces bol z tohto hľadiska ambivalentný -- človeka nielen premieňal, ale aj ustaľoval. V dôsledku horeuvedených faktorov prišlo k zmierneniu nárokov na konformné správanie občanov a tým i k redukcii funkcií či úplnej strate významu tradičných socializačných inštitúcií. Ich poslaním už nie je tlmočiť požiadavky na regulérnosť ľudských životných prejavov a vytvárať predpoklady pre kolektívne akcie, ale pripraviť jedincov na súžitie a dialóg so spomínanými non humans aktérmi.

Otáznym však je, či sme ešte schopní parametrizovať našu ľudskosť, definovať náš ľudský záujem, t.j. či je ešte čo hájiť a ochraňovať. Zostalo tu vôbec niečo, z čoho by sa dala rekonštituovať nejaká pôvodná ľudská pospolitosť, revitalizovať nejaké pôvodné ľudské fenomény? Hodnoty podľahli tejto erozívnej vlne ako prvé.  Právo a trh dnes už tiež nie sú príliš ľudskými fenoménmi. Nové právne úpravy a zákony sú inšpirované viac potrebami investorov a veriteľov, ako potrebou urobiť ľudský pospolitý život znesiteľnejším. Vytvárajú priaznivejšie podmienky pre fungovanie technickej infraštruktúry ako pre dôstojný život človeka. Človek prestáva byť hlavnou postavou aj v ekonomickom dianí. Ak bola hnacia sila ekonomiky doteraz postavená na sebeckom záujme indivíduí či na ľudskej schopnosti a ochote podstúpiť riziko^[7] , dnes je jej chod už garantovaný na človeku nezávislými faktormi. Zo všetkých faktorov, ktoré umožňovali preklenúť existujúce kultúrne a etnické rozdiely, t.j. ktoré napriek rozdielom umožňovali určitú mieru spolupatričnosti a ľudskej solidarity, zostala len telesnosť. Reč utrpenia bola pre všetkých rovnako čitateľná. Hlad, smäd a bolesť sme pociťovali všetci rovnako. Dnes sa odbúrava i toto posledné medziľudské puto. Začíname byť vyväzovaní i z našej telesnosti. Génové inžinierstvo, farmaceutický priemysel, technologické implantáty a moderné komunikačné prostriedky prispievajú k postupnej anestetizácii ľudských jedincov. Na zábery z vojnových hrôz a iných katakliziem pozeráme prostredníctvom televíznych prijímačov v kryte našich príbytkov. Vojnové scény sa odohrávajú za nepriestrelným sklom televíznych obrazoviek. Ich zraňujúce ostrie sa nás už bezprostredne nedotýka a teda nič z toho, čo sa tu odohráva, sa nás už ani netýka. Už nedokážeme rozlíšiť televízne správy od akčného filmu, skutočnú smrť od simulovanej, elimináciu virtuálneho protivníka v počítačovej hre od eliminácie reálnych živých bytostí. Stávame sa ľahostajní voči bolesti iných. Boli tým spálené všetky mosty, ktoré nás spájali s inými ľudskými bytosťami. Stali sme sa do seba uzavretými monádami.

Uvedená macerácia ľudskej pospolitosti je pravdepodobne jedným z opatrení, ktorých účelom je ochrániť "systém" od nežiadúcich fluktuácií resp. ich masového výskytu, hroziacich jeho zvyklaním. Môže byť teda i výrazom potreby pacifizovať toto najslabšie ohnivko "systému". Človek je príliš nespoľahlivý, nevyspytateľný, ale aj príliš krehký a zraniteľný (príliš "ľudský") na to, aby bol jediným garantom sociálneho poriadku a bezproblémového chodu supranaturálnych a suprahumánnych štruktúr, ktoré pomáhal inštalovať a od fungovania ktorých jeho existencia dnes závisí. Procesy vyväzovania nemusia byť preto dávané len do súvislosti s emancipáciou jedinca. Toto vysankovanie človeka z hry sa totiž často interpretuje ako jeho odbremenenie či oslobodenie. Zostala tu však pre človeka nejaká autonómna úloha? Je mu táto sloboda na niečo? Má s ňou ako naložiť, alebo bol oslobodený len preto, aby s ňou bolo naložené? Maximálne vyviazaný jedinec je totiž zároveň i najvšestrannejšie použiteľný a využiteľný. Profitovať sa dá nielen z neslobody či zotročenia, ale, a to oveľa efektívnejšie, i zo slobody.

V charakteristikách súčasnej doby a stavu sveta sa najčastejšie opakuje slovo chaos. Táto chaosománia je reakciou na rozpad všetkých rámcov, ktoré doteraz náš ľudský svet určitým spôsobom štrukturovali a robili pochopiteľným. Tento chaos však nie je len vyslovene deštruktívny. Je zároveň i predzvesťou nového rodiaceho sa poriadku. To, že sa ľudská spoločnosť rozpadá na "prach indivíduí" len napovedá, že k slovu sa tu dostávajú spomínaní non humans aktéri. Zároveň to znamená aj to, že náš ľudský údel sa čoraz viac dostáva do područia údelu technologického, že osudom sveta nie je človek ale technika. O chvíľu sa budete môcť o tom presvedčiť v priamom prenose napríklad z Iraku alebo... A nech vás nemýli to, že technológia má svojich funkcionárov, že artikuluje svoje ciele a požiadavky ústami politikov, že sa maskuje za vaše záujmy...

[1] A. Giddens pod týmto termínom rozumie všetko to, čo vytláča sociálne vzťahy z ich bezprostredného (časového a miestneho) kontextu, všetko to, čo prispieva k ich sformálneniu.

[2] Jednou z primárných úloh socializačných inštitúcií už nebude pripravovať a uschopňovať jedincov pre sféru práce, ale príprava na nezamestnanosť.

[3] Ako hodnototy určujúce sa môžu za určitých okolností presadiť i princípy, ktoré môžu byť s emancipačnými ambíciami človeka v ostrom rozpore. Leonid Brežnev formuloval princíp, podľa ktorého hodnotou a hodnotným je všetko to, čo prospieva veci budovania komunizmu. Heidegger vyslovoval obavy, aby sa nimi nestali princípy vedúce k inštalácii vlády planetárnej techniky.

[4] Ako vedome prijatých regulatívov ľudského spávania a konania, obmedzujúcich jeho svojvoľnosť.

[5] Časté sú prípady, keď sa určité rozhodnutie motivované emocionálnymi pohnútkami snaží prezentovať v racionálnom duchu a apelovať na súdnosť občanov. Racionalna argumentácia sa tu používabýva len ako klišé, slúžiace k apologetike emócií. V prípade, že je to naopak, t.j. ak je určité rozhodnutie vykalkulované, ale v snahe zaistiť si masovú podporu sa skryje za masku emócií, je viac ako pravdepodobné, že máme do činenia s ideológiou.

[6] Za ktorú sa pokladá rozhovor, ktorý v roku 1966 poskytol redaktorom časopisu Spiegel.

[7] Známy ekonóm J. M. Keynes konštatuje, že keby ľudská povaha necítila pokušenie riskovať, nebol by asi počet investícií, ktoré by vznikli len v dôsledku chladného ekonomického kalkulu, príliš veľký. In: J. M. Keynes: Obecná teorie zaměstnanosti, úroku a peněz. Praha 1963, str. 162