Bezprecedentné víťazstvo Hamasu v demokratických voľbách

Bezprecedentné víťazstvo Hamasu v demokratických voľbách v roku 2006 tieto plány zásadne ohrozilo. Operáciu Liate olovo izraelskej armády do detailu vypracovala izraelská vojenská rozviedka už v roku 2001. Na začiatku roku 2008 ju spustili ako vojnový plán. Jej vykonanie na konci decembra 2008 a v januári 2009 má za cieľ ovplyvniť nielen domáce izraelské voľby, ale čo je závažnejšie, aj výsledok blížiacich sa palestínskych demokratických volieb, ktoré by pravdepodobne upevnili moc Hamasu a natrvalo zmenili rovnováhu geopolitickej a ekonomickej moci v jeho prospech. Dlhodobým cieľom je „kantonizácia“ okupovaných území, ktorá má otvoriť cestu k častejšiemu izraelskému zasahovaniu a nakoniec k vystupňovaniu palestínskej emigrácie.

Disproporčné násilie – 700:4

Kto nesie primárnu zodpovednosť za násilie? Rozhodnite sa sami: Približne 700 Palestínčanov je mŕtvych a tri tisícky zranených. Približne 13-tisíc civilistov, z toho polovica detí, muselo utiecť zo svojich domovov, ktoré sa zmenili na ruiny (podľa Save the Children Alliance, 2. januára 2009). Izraelské ľudsko-právne skupiny ako B’Tselem (Izraelské centrum pre ľudské práva na okupovaných územiach) so sídlom v Jeruzaleme potvrdili, že keď izraelská armáda úmyselne ostreľuje civilné obyvateľstvo v Gaze, pácha vojnové zločiny.

Ako píšem, prichádzajú nové ukážkové správy: „Izraelské ostreľovanie zabilo desiatky ľudí v škole OSN v Gaze“, informuje londýnsky Guardian. Viac ako štyridsať Palestínčanov bolo zabitých dvoma izraelskými tankovými strelami „po tom, ako explodovali pred školou OSN“ v utečeneckom tábore Jabaliya, „v ktorom sa stovky ľudí ukrývali pred pokračujúcou izraelskou ofenzívou“. Niekoľko desiatok civilistov bolo zranených. Podľa štátnych predstaviteľov bola škola jasným cieľom. A na inom mieste: „Najmenej 12 členov širšej rodiny, vrátane siedmich malých detí, zabili pri leteckom útoku na ich dom v Gaza City“. Niekoľko hodín predtým „traja mladí muži, bratanci, zomreli, keď Izraelčania bombardovali ďalšiu školu OSN, základnú školu Asma v Gaza City“, v ktorej hľadalo úkryt približne štyristo Palestínčanov „ako kli zo svojich domovov v Beit Lahyia v severnej Gaze“.

Kým zahraniční novinári majú bez udania akéhokoľvek presvedčivého dôvodu vstup do Gazy stále zakázaný, izraelské ľudsko-právne skupiny ako B’Tselem prinášajú veľké množstvo informácií o zámernej hromadnej deštrukcii civilného života a infraštruktúry izraelskými silami. B’Tselem upozorňuje, že izraelskí predstavitelia vysvetľovali, ako je možné celú palestínsku spoločnosť považovať za podpornú sieť pre Hamas, a preto je legitímnym cieľom. Horšie však je, že udalosti, ktoré B’Tselem odhalila a experti z mainstreamových médií ignorovali, sú nesmierne desivé. Tu je zopár príkladov:

Prvého januára 2009 zabila izraelská armáda v utečeneckom tábore Jabaliya štyri ženy a jedenásť detí. B’Tselem poznamenáva: „Taká rozsiahla strata na civilných životoch znamená závažné porušenie medzinárodného humanitárneho práva a nie je možné ospravedlniť ju vojenskými dôvodmi.“ (B’Tselem, 4. januára 2009) Izraelská ľudsko-právna skupina zaznamenala desiatky očitých svedectiev, ktoré to potvrdzujú. Štvrtého januára „začali vojaci strieľať z tanku na taxík pri Gaza City. Štyri deti z taxíku dosvedčili, že zabili ich matku a ďalšiu ženu.“ Dvadsiateho siedmeho decembra dve palestínske deti „vo veku tri a šesť rokov vyšli zo svojho domu, aby nakŕmili sliepky na dvore. Prv, ako sa dostali ku klietke, bol dom pri bombardovaní blízkej budovy zasiahnutý.“ Trojročné dieťa bolo zabité.

Ďalšie izraelské ľudsko-právne skupiny, agentúry OSN, Amnesty International, Human Rights Watch, Save the Children, spolu s desiatkami ďalších dôveryhodných nezávislých organizácií potvrdzujú, že izraelské ozbrojené sily sa bez rozdielu zameriavajú na všetko palestínske civilné obyvateľstvo, vyhadzujú do vzduchu obytné štvrte, ničia elektrárne, bombardujú kanalizáciu, likvidujú nemocnice, útočia na cesty a premieňajú všetko na krvavé trosky.

Porovnajte stovky mŕtvych, tisíce zranených a desaťtisíce tých, ktorí prišli o svoje domovy spomedzi Palestínčanov s faktom, že od vypuknutia konfliktu v decembri zabili raketové útoky Hamasu len štyroch Izraelčanov. Tieto úmrtia sú samozrejme odsúdeniahodné a kruté, nie sú to však prípady hromadného, systematického masakrovania civilného obyvateľstva – teda presne toho, čo Palestínčania zažívajú pod izraelskou politickou a územnou nadvládou v poslednom desaťročí.

Dlhodobý prehľad – 5000:14

Zoberte napríklad do úvahy, že 19. septembra 2007 izraelská bezpečnostná rada jednomyseľne vyhlásila celé pásmo Gazy za „nepriateľskú entitu“ – len pre pokračujúce raketové útoky Hamasu. Odpaľovanie rakiet bolo a stále je odpoveďou na neustále bombardovanie izraelskej armády. V januári 2007 izraelské obranné sily (IDF) nariadili tri dni leteckých úderov, pri ktorých zomrelo tridsať Palestínčanov a 17. januára pásmo Gazy celkom uzavreli. Ako odpoveď Hamas medzi 15. a 18. januárom odpálil na Izrael viac ako stopäťdesiat rakiet a mínometných striel. Ale kým toto ostreľovanie žiadneho Izraelčana nezranilo ani nezabilo, izraelské mimosúdne popravy v rovnakom období zabili približne 700 Palestínčanov (medzi nimi 224 civilistov a 78 detí).

Počas posledných siedmich rokov konfliktu Hamas odpaľovaním rakiet zabil celkom štrnásť Izraelčanov v porovnaní s odhadovanými piatimi tisíckami Palestínčanov, ktorých zabila izraelská armáda vybavená pokročilou americkou a britskou vojenskou výzbrojou. „Medzi tými, ktorí zomreli pri prvej vlne náletov, bolo osem teenagerov čakajúcich na autobus a štyri dievčatá z jednej rodiny v Jabalyii vo veku jeden až dvanásť rokov“, hovorí správa z The Guardian.

Kto porušil prímerie?

Podľa historických záznamov sa dá dokázať, že dočasné šesťmesačné prímerie porušil Izrael. Štvrtého novembra 2008 neskoro v noci zaútočila izraelská armáda na Gazu a zabila šiestich Palestínčanov, čo vyvolalo raketové útoky Hamasu. Na konci decembra Izrael žiadal 48-hodinovú prestávku v odvetných útokoch. Predstaviteľ UNRWA (agentúra OSN, ktorá poskytuje vzdelávanie, zdravotné a sociálne služby palestínskym utečencom) informoval, že Izrael zjavne porušil pokoj zbraní, keď túto príležitosť využil na zhodenie stovky ton bômb na vládne zariadenia Hamasu.

Základná príčina palestínskeho odporu:

Štrukturálna genocída na okupovaných územiachIzrael zaviedol počas roku 2005 brutálne obliehanie Gazy, pričom odopieral 1,5 miliónu Palestínčanov elektrinu, palivo, dovoz potravín, zdravotníckych zásob a náhradné diely, keď sa Hamas dostal v demokratických voľbách k moci. Keď sa zhoršilo zásobovanie vodou a zdravotné služby, zhoršil sa hlad a rozšírili sa choroby a miera úmrtnosti sa zvýšila. Medzinárodné pomáhajúce organizácie ako Oxfam varovali pred veľkou zdravotnou krízou.

Zvláštny spravodajca OSN pre ľudské práva na palestínskych územiach Richard Falk varoval, že obliehanie Gazy Izraelom, ktoré ohrozuje životy všetkých civilných obyvateľov, je prejavom genocídnych úmyslov: „Je nezodpovedným preháňaním, keď spojíme zaobchádzanie s Palestínčanmi s týmto kriminalizovaným nacistickým záznamom kolektívnej krutosti? Myslím, že nie. Súčasný vývoj v Gaze je obzvlášť znepokojivý, pretože nesmierne živo vyjadruje úmysel časti Izraela a jeho spojencov vystaviť celú ľudskú komunitu podmienkam krajnej krutosti, ktoré ohrozujú životy. Upozornenie, že tento typ konania je holokaustom v stave zrodu, predstavuje skôr zúfalú prosbu k svetovým vládam a medzinárodnej verejnej mienke, aby urýchlene konali a zabránili súčasným genocídnym tendenciám vyvrcholiť v kolektívnej tragédii... Pri dnešnej podobe americkej podpory Izraela a vezmúc do úvahy rozsah, v akom európske vlády použili svoju váhu pri protiprávnych snahách rozdrviť Hamas ako palestínsku politickú silu, by však bolo nerealistické očakávať od OSN, že niečo proti tejto kríze podnikne.“

„Tu je jeden, ktorý som pripravil dávnejšie...“

Obliehanie bolo stratégiou, ktorá mala pripraviť pôdu pre zdĺhavú vojenskú operáciu, známu pod menom Liate olovo. Operáciu naplánovali v roku 2008 viac ako pol roka pred jej spustením, napriek tomu ju ospravedlňujú úmyslom zastaviť raketové útoky Hamasu. Kanadský analytik, profesor Michael Chossudovsky z Ottawskej univerzity odhalil, že operácia Liate olovo je vlastne odkazom „širšej vojensko-spravodajskej agendy, ktorú po prvýkrát sformulovala vláda premiéra Ariela Šarona v roku 2001“ so zámerom vytvoriť „plánovanú humanitárnu katastrofu“, ktorá mala priniesť množstvo civilných obetí a teror – teda oslabiť odpor, zvýšiť izraelskú kontrolu a vyvolať palestínsku emigráciu. Vojenské ciele sú, v protiklade k izraelskej oficiálnej rétorike, vzhľadom na tento hlavný zámer až sekundárne.

Podľa toho operácia, ktorá sa začala na konci roku 2008, vlastne realizuje takzvaný Daganov plán z roku 2001, operáciu Spravodlivá odplata, pomenovanú po jej známom zakladateľovi, generálovi na dôchodku a súčasnom veliteľovi Mosadu, Meirovi Daganovi. Operácia bola naplánovaná tak, aby zničila „infraštruktúru palestínskeho vedenia“ a odzbrojila „rozličné palestínske sily a vypudila alebo zabila ich vojenských vodcov“. Celkovým cieľom tejto stratégie by mala byť eliminácia životaschopnosti politického a vojenského odporu obyvateľov Gazy proti prenikaniu Izraela a umožnenie násilnej „kantonizácie“ okupovaných území pod formálnou vládou politicky kooptovanej strany Fatah. Náznaky, že rozsah operácie, ktorá už zabila a zranila tisíce palestínskych civilistov, by mohol byť omnoho širší ako sa doteraz pripúšťalo, sa objavili, keď námestník ministra obrany Matan Vilnai pre izraelský vojenský rozhlas povedal, že Palestínčania by mohli „na seba privolať rozsiahlejší holokaust, pretože použijeme všetku našu silu, aby sme sa obránili“.

Po roku 1999: Gaza ako miesto konfliktu o zdroje

Otázkou samozrejme je, prečo práve teraz? Experti poukázali na mnohovravnú súvislosť s blízkym termínom izraelských volieb, ktoré Olmertov kabinet nútia hľadať nové spôsoby ako znovu nadobudnúť aspoň určité zdanie dôveryhodnosti po katastrofálnej porážke Hizballáhu v južnom Libanone, nehovoriac o vplyve domácich škandálov. Ešte dôležitejšia je úloha blížiacich sa palestínskych volieb. V septembri 2008 izraelskí politickí pozorovatelia zaznamenali začínajúcu „ústavnú krízu“ na okupovaných územiach pre nezhody „medzi Hamasom a Fatahom o termíne najbližších palestínskych volieb“. Predstavitelia Hamasu vyhlásili, že nebudú „uznávať legitimitu Abu Mazena vo funkcii prezidenta Palestínskej samosprávy po januári 2009, keď sa podľa nich má jeho funkčné obdobie skončiť“. Nové voľby by sa podľa Hamasu mali uskutočniť v januári 2009, keď sa Abu Mazenovi v súlade so základným zákonom Palestínskej samosprávy (ktorý tiež slúži ako dočasná ústava) skončí po štyroch rokoch prezidentské funkčné obdobie.

V prípade, že sa tak nestane, prezidentskú funkciu „dočasne preberie predseda parlamentu Abd al Aziz Dweik“. Keďže toho v súčasnosti väznia izraelské úrady, Hamas by chcel menovať jeho zástupcu, „ktorý je tiež členom Hamasu“. Vzhľadom k rastúcej slabosti Abbása a zvyšujúcej sa popularite Hamasu bolo veľmi nepravdepodobné, že by Palestínska samospráva mohla byť schopná brániť voľbám až do januára 2010 bez tvrdého vzájomného obviňovania a domácej opozície, tak ako plánovala. Prezidentské aj parlamentné voľby by sa preto pravdepodobne uskutočnili v roku 2009 a umožnili by Hamasu skonsolidovať svoju moc na okupovaných územiach.

Izraelskí vojenskí a politickí plánovači jasne pochopili, že by to mohlo spôsobiť závažné ťažkosti pri realizácii plánov, ktoré mal s okupovanými územiami samotný Izrael. Pred desiatimi rokmi britská ropná spoločnosť BG International objavila pri pobreží Gazy obrovský zásobník zemného plynu, v ktorom sa nachádza 1,2 biliónov štvorcových stôp plynu v hodnote viac ako štyri miliardy dolárov. Izrael, ktorý kontroluje bezpečnostnú situáciu vo vzduchu aj na vode v okolí Gazy, začal rýchlo pripravovať dohodu s BG International, aby získal prístup k zemnému plynu v Gaze za nízke ceny.

Pohnútky Izraela sú jasné, ako informuje Telegraph: „Izraelské pôvodné plynové polia na severe morského poľa Gazy by sa mohli vyčerpať v priebehu niekoľkých rokov a jediným ďalším dlhodobým zdrojom bude plynovod zo susedného Egypta.“ Britské ministerstvo zahraničia zásoby opisuje ako „jednoznačne najhodnotnejší palestínsky prírodný zdroj“. Arthur Neslen, novinár z Tel Avivu, cituje dobre informovaný britský zdroj, ktorý hovorí: „Spojené kráľovstvo a USA, čo sú pri tejto dohode hlavní hráči, ju vnímajú ako možný nástroj na zlepšenie vzťahov medzi Palestínskou samosprávou a Izraelom. Je to súčasť vyjednávacieho balíčka.“ Projekt môže pokryť až desať percent izraelských energetických potrieb za približne polovičnú cenu z toho, čo by Izrael za rovnaký plyn zaplatil Egyptu. Pokiaľ by plyn tiekol priamo od mora do Aškelonu v Izraeli, pásmo Gazy by efektívne obišli. Neslen spomína ďalší informovaný zdroj, ktorý potvrdil „zrejmú súvislosť“ medzi dohodou BG s Izraelom a „pokusmi posilniť politický proces medzi Olmertom a Abbásom“. Tento proces je naplánovaný tak, aby ignoroval palestínsky ľud. Neslen prináša informáciu, že „až tri štvrtiny z plánovaných príjmov, čo sú štyri miliardy dolárov, nemusia vôbec skončiť v palestínskych rukách. Kým PIF oficiálne diskutuje o percentách, nebude sa zaoberať ničím iným zo strachu pred odporom verejnosti.“ Preferovaný variant USA a Spojeného kráľovstva je, aby boli príjmy z plynu uložené na „medzinárodnom bankovom účte, nad ktorým by mal kontrolu Abbás“. Preto nie je žiadnym prekvapením, že Ziad Thatha, ekonomický minister Hamasu, odsúdil dohodu ako „akt krádeže“, ktorý „predáva palestínsky plyn sionistickej okupácii“.

Všetko sa nevyvíjalo podľa plánu. Ešte predtým, ako mohla byť akákoľvek dohoda uzavretá, vyhral Hamas v roku 2006 voľby do Palestínskej legislatívnej rady, čo vyvolalo prudký mocenský boj medzi Hamasom a prozápadným Fatahom, ktorý vyostrovali dodávky amerických a britských zbraní pre Fatah. Nakoniec sa Palestínska samospráva rozpadla. Hamas prevzal kontrolu nad pásmom Gazy a Fatah nad Západným brehom. Keďže Hamas bol z dohody medzi Izraelom a Palestínskou samosprávou, ktorú sprostredkovali USA a Veľká Británia vylúčený, jedna z prvých vecí, ktoré po svojom zvolení urobil bola, že vyhlásil dohodu o zemnom plyne za neplatnú a požiadal o jej nové prerokovanie.

Keď Hamas vyhlásil, že je ústavnou povinnosťou usporiadať voľby v roku 2009 a ak by to bolo možné, tak čo najskôr v januári, izraelskí vojenskí a politickí plánovači si uvedomili – so všetkými politickými dôsledkami – že Hamas pravdepodobne vyhrá. Konsolidovaná vláda Hamasu (ktorý dokonca raz vyhlásil, že je pripravený uznať právo Izraela na existenciu v hraniciach z roku 1967), ktorá by kontrolovala prírodné zdroje Gazy, by zásadne zmenila rovnováhu síl v regióne a zabezpečila pre Palestínčanov perspektívu trvalého ekonomického rastu, zahraničné investície, bezprecedentný rozvoj infraštruktúry a tým aj nádej na omnoho rovnocennejší vzťah s Izraelom, ktorý v najbližších rokoch bude musieť v omnoho vyššej miere diverzifikovať svoje energetické zdroje. Na druhej strane, pôvodné izraelské plány pre okupované územia, ktoré sponzorovali Briti a Američania – poslušná mozaika nedostatočne rozvinutých kantonizovaných bantustanov pod správou Fatahu, ktorých prírodné zdroje kontroluje Izrael a zisky z nich plynú britsko-americkým spoločnostiam – by boli zahodené do mora.

Izraelské vojenské ciele

Experti, ktorí otrocky citovali zdroje izraelskej obrany, tvrdili, že Izrael sa snaží ukončiť odpaľovanie rakiet Hamasom a bude pokračovať v operácii, až kým neuverí, že znížil vojenský potenciál Hamasu natoľko, aby mu to zabránilo znovu odpaľovať rakety na Izrael. Navždy. Keď sa to nepodarilo, experti boli stále rozpačitejší ohľadom rozsahu izraelských cieľov a upozorňovali, že zámery štátu sú veľmi vágne a vlastne ich nie je možné vyhodnocovať. Ak vezmeme do úvahy vyššie uvedenú analýzu, nemôžeme brať izraelský oficiálny vojenský cieľ príliš vážne. Na rozdiel od toho takmer nemôžeme pochybovať o tom, že operácia Liate olovo má za cieľ vyhladenie Hamasu, životaschopného zdroja politicko-vojenského odporu na palestínskych územiach predtým, ako by najbližšie palestínske voľby v roku 2009 mohli skonsolidovať jeho spoločensko-politické postavenie, čo pripravuje cestu pre „kantonizáciu“ okupovaných území pod skorumpovanou Palestínskou samosprávou, ktorú by viedol Abbás. Operácia má preto dva hlavné ciele:

• Krátkodobým cieľom je umožniť Izraelčanom a Britom s Američanmi nespochybniteľnú monopolizáciu zásob plynu v Gaze a na palestínskych územiach pokračovať v nadvláde, ktorá má podobu apartheidu.
• Dlhodobým cieľom je vytvoriť stále podmienky, ktoré by umožnili Izraelu znovu neoprávnene zasahovať na palestínskych územiach, zosilniť palestínsku emigráciu, vyháňať Palestínčanov z domovov a zabrať zvyšnú pôdu pomocou obnovených programov osadníckej kolonizácie.

Vojna proti Gaze je preto vojnou proti demokracii, vojnou proti právu ľudí na sebaurčenie, vojnou proti právu ľudí na využitie vlastných zdrojov vo svoj vlastný prospech. Je pokračovaním a rozšírením politiky represie a diskriminácie, ktorú uskutočňoval Izrael na okupovaných územiach od roku 1948, keď izraelské vojenské sily počas nakby (katastrofy) donútili trištvrte milióna ľudí opustiť svoje domovy a tisíce ľudí zmasakrovali. Odvtedy Izrael nepretržite porušuje rezolúcie OSN, pokúša sa ukradnúť čo najviac územia Palestínčanom, upiera im právo na štátnosť a sebaurčenie a ustanovuje rasistické zákony, aby ich pripravil o občianske slobody a ľudské práva. Dokonca aj izraelskí predstavitelia ako Ami Ayalon, bývalý šéf Šin Bet, izraelskej vnútroštátnej bezpečnostnej služby, tieto politiky odsúdil ako formu apartheidu: „Tie veci, ktoré musí Palestínčan podstúpiť, keď chce len ráno prísť do práce, sú dlhou a nekončiacou nočnou morou, ktorá zahŕňa poníženie hraničiace s beznádejou... Musíme sa čo najrýchlejšie rozhodnúť, akú podobu demokracie tu chceme. Súčasný model je spojený s apartheidom a nie je primeraný pre judaizmus.“

Izraelskú ilegálnu okupáciu Palestíny podporujú finančnou pomocou, rozsiahlymi dodávkami zbraní a vojenského vybavenia a diplomatickou aktivitou USA aj Británia a západná Európa. Hnutie za globálnu sociálnu spravodlivosť musí rozšíriť svoju podporu Gaze ďaleko nad rámec pochodov a demonštrácií. Musí tlačiť na médiá, vlády a inštitúcie občianskej spoločnosti, aby si uvedomili, že kríza v Gaze je výsledkom dlhodobých politík, ktoré je možné pochopiť len v kontexte rozpoznania Izraela ako krajiny, v ktorej s podporou USA a Veľkej Británie vládne osadnícko – kolonialistický režim apartheidu.

Preto by sa malo hnutie za globálnu sociálnu spravodlivosť snažiť rozšíriť a prehĺbiť verejné porozumenie príčin aktuálnej krízy, ktoré majú svoj pôvod v súčasnej konjunktúre globálneho imperiálneho systému. Presne tak, ako bola pre zvrhnutie juhoafrického apartheidu potrebná rozsiahla medzinárodná kampaň diplomatických a ekonomických bojkotov, bude pri izraelskom osadnícko – kolonialistickom režime apartheidu potrebná komplexná kampaň diplomatických a ekonomických bojkotov, aby sa oslabili vzťahy, ktoré viažu britskú a americkú moc k Izraelu. Potom sa budeme môcť pohnúť smerom k zmysluplnému riešeniu konfliktu, ktoré bude založené na demokracii a rovnosti pre všetkých židov aj nežidov.

Kde teda môžeme začať? Vynikajúci príklad je požadovať zriadenie Medzinárodného súdneho tribunálu pre Izrael (ICTI) podľa článku 22 Charty OSN, ako ho obhajoval Islámsky výbor pre ľudské práva (IHRC), mimovládna organizácia so sídlom v Londýne, ktorá má zvláštne poradné postavenie pri UNESCO. Predseda IHRC Massoud Shadjareh poznamenal: „Zriadenie takéhoto tribunálu je veľmi oneskorené a je zúfalo potrebné, aby sa zaoberal vojnovými zločinmi, ktoré boli spáchané nielen pri súčasných útokoch proti Gaze, ale aj pri predchádzajúcich vojenských akciách proti Libanoncom a Palestínčanom. Relevantné postupy a precedensy sú namieste. Pre OSN nastal čas konať, ak si chce znovu získať aspoň štipku dôveryhodnosti medzi rozhnevanými ľuďmi po celom svete.“ Požiadavka IHRC na zriadenie tribunálu zaznieva spolu s množstvom komentárov od nezávislých expertov na izraelské vojnové zločiny, ako je Francis Boyle, profesor medzinárodného práva na Univerzite v Illinois: „Založenie ICTI by mohlo poskytnúť aspoň istú mieru spravodlivosti obetiam izraelských vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a genocídy, ktoré boli spáchané na libanonskom a palestínskom ľude – presne tak, ako poslúžil ICTY (Medzinárodný súdny tribunál pre bývalú Juhosláviu) na Balkáne. Založenie ICTI Valným zhromaždením OSN by navyše mohlo vyvolať u izraelských vodcov ako sú premiér Olmert, ministerka zahraničných vecí Livniová, minister obrany Barak, náčelník štábu Aškenazi a ďalší izraelskí generáli strach, že budú trestne stíhaní za spáchanie medzinárodných zločinov proti Libanoncom a Palestínčanom.“

Takže je tu niečo, čo môžete urobiť, aby sa založenie ICTI stalo reálnejším – napíšte predsedovi Valného zhromaždenia OSN a žiadajte vytvorenie tribunálu pre izraelské vojnové zločiny podľa článku 22 Charty OSN.

Zdroj: www.zmag.org, Preložil Peter Vittek Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO